Po chodcovi Matejovi Tóthovi ako druhý zo slovenských štipendistov Olympijskej solidarity Medzinárodného olympijského výboru napísal svoj blog pre www.olympic.sk gymnasta Samuel Piasecký – muž, ktorý sa predovšetkým na bradlách v predošlých rokoch prebojoval do absolútnej svetovej špičky. Olympionik z Londýna 2012 píše o tom, aké to je - vracať sa do formy po vážnom zranení.

„Ako vrcholovému športovcovi sa mi dlho úspešne darilo vyhýbať sa zraneniam. Až kým som sa nezranil tak vážne, že ma to vyradilo skoro na rok. Dovtedy som nechápal, keď sa niekto zranil vážne. Predsa každý si dáva pozor a súťaží pripravený.

Na pretekoch vo Francúzsku som v prostných doskočil v poslednom akrobatickom rade v rotácii a nie v dokonalej výške. To sa mi už niekedy stalo aj na tréningoch, ale nebolo to nikdy až také zlé, aby som sa zranil. Teraz som cítil, že mi koleno vyskočilo tam a späť. Odkríval som a neprikladal som tomu veľmi veľkú vážnosť. Lekár ma ešte prezrel, ale nič sa mu nezdalo.

Na druhý deň som mal koleno  opuchnuté. Hneď po príchode na Slovensko som šiel na vyšetrenia. Diagnóza bola zdrvujúca: natrhnutý bočný väz, roztrhnutý predný krížny väz, menisky, a poškodená chrupavka.

Po dvoch operáciách som začal rehabilitovať a ... Bolo to náročné. Ale vedel som, čo ma čaká a aký bude priebeh. Preto som sa obrnil trpezlivosťou. Mal som veľa času na premýšľanie a prípravu na návrat.

Bolesť nebola to, čoho som sa obával najviac. Nebál som sa, či to zvládnem, ale či budem mať ešte chuť začať odznova.

Samuel Piasecký na bradlách, na ktorých dosiahol najväčšie úspechy.

Foto

JÁN SÚKUP

Vážne zranenie znamenalo, že k dvojfázovým tréningom mi pribudla ešte rehabilitácia kolena. Denný program som mal plný. Najprv dávať dohromady koleno - s tým bola spojená kondičná a silová príprava, a nakoniec gymnastické veci, ktoré boli najťažšie. Pripadalo mi ako nemožné, že tie ťažké gymnastické prvky som predtým robil s takou ľahkosťou. Odrazu som pochopil, aká ťažká cesta je predo mnou.

Teraz je štvrtý mesiac od mojej poslednej operácie kolena. Už vidno prvé kroky a zlepšenia, aj keď ešte neskáčem a nedoskakujem z náradia. Môžem trénovať ostatné veci, a doskoky si nechám až na neskôr.

Táto pauza a zranenie mi dali veľa. Čas strávený s rodinou, s priateľmi, ktorý so mnou súcitili, a pokoru, ktorú som nadobudol počas tohto obdobia. To všetko ma nabilo novou energiou. Chcem ju použiť na svoj rozvoj v budúcnosti a dúfam, že aj na nové výkony.

Šport ma baví a teraz ma aj živí. Preto ma toto zranenie neodradilo, ale priam naopak - povzbudilo ma ešte viac tvrdo pracovať a zdokonaľovať sa.

Viacmenej to beriem ako ďalšiu životnú skúsenosť. Týmto chcem podporiť každého, kto má slabú chvíľku, kto nevládze, alebo sa nevie rozhodnúť, ako ďalej.

Treba ísť za svojim snom, aj keď tá cesta určite nie je ľahká. Ak je ľahká, tak si na zlej ceste. Veď sebazaprenie vždy človeka trénovalo, pripravovalo na krok ďalej a robilo ho silnejším a lepším.“