BRATISLAVA 15. januára (sou) - Vo štvrtok 16. januára oslavuje osemdesiatku, ale až na horšiu chôdzu navonok pôsobí dojmom, ako keby sa nemenil. Stále živo sleduje športové dianie, diskutuje o ňom, zapája sa do práce v Klube fair play SOV. Anton Urban. Významná postava nášho futbalu, kapitán strieborného tému futbalistov ČSSR spred polstoročia na OH 1964 v Tokiu, morálna autorita, vstupuje do radov osemdesiatnikov.

Narodil sa v Kysaku, ale od ôsmich rokov žije v Bratislave. „Cez druhú svetovú vojnu som stratil otca a presťahovali sme sa v roku 1942 do hlavného mesta. Žili sme tam len z maminho dôchodku, ale ja som sa medzi rovesníkmi cítil ako najchudobnejší nie z tohto dôvodu, ale preto, lebo som nemal otca. Práve preto ma tak upútal a napokon k sebe pevne pripútal sport. Jožo Múdry (manžel slávnej krasokorčuliarskej trénerky – pozn. autora) ma zavolal v roku 1947 do mládežníckeho tímu futbalistov ŠK Bratislava. Tam vtedy boli ozajstní futbaloví velikáni, ktorí zakrátko doviedli tím na prvé miesto v Československu – Reimann, Vičan, Pažický a mnohí ďalší. Očarili ma genialitou svojej hry a dodnes na nich s obdivom spomínam. Nielen na to, ako ovládali futbalové umenie, ale aj ako krásne prijali mňa – mladučkého novica. Oni ma formovali a podobne som sa neskôr snažil aj ja ovplyvniť mladších, ktorí v Slovane začínali pri mne – Jokla, bratov Čapkovičovcov, Zlochovcov a ostatných,“ spomínal Anton Urban vlani, keď si v Bojniciach za celoživotné vystupovanie v duchu fair play prevzal Cenu Jána Popluhára.

Mimochodom, vedno so svojim o rok mladším rovesníkom Popluhárom dlhé roky tvorili piliere obrany bratislavského Slovana, pričom obaja boli známi futbalovými schopnosťami, ale aj rytierskosťou na trávniku. Anton Urban síce vo futbale nedosiahol zďaleka toľko ako jeho veľký priateľ, ktorý sa mohol popýšiť 62 medzištátnymi zápasmi v drese ČSSR, striebornou medailou z majstrovstiev sveta 1962 v Čile i bronzovou z majstrovstiev Európy 1960, aj nomináciou do výberu sveta. Ale takisto ako Popluhár bol aj Urban dlhé roky bol neodmysliteľná súčasť obrany Slovana, veď za 15 rokov v seniorskom tíme tohto klubu odohral 279 ligových zápasov. Obaja skončili v belasých farbách v roku 1968 a odišli hrať do zahraničia. Paradoxné je, že len o rok neskôr dosiahol Slovan najväčší klubový úspech v histórii československého futbalu – triumf v európskej klubovej súťaži číslo dva, Pohári víťazov pohárov.

Na archívnej fotografii z Tokia stojí na stupni víťazov ako kapitán strieborného družstva ČSSR.

Za pätnásť rokov v československej lige sa Anton Urban ligového titulu nikdy nedočkal. V A-tíme Československa odohral len 4 zápasy, do medailových tímov na ME 1960 ani na MS 1962 sa v silnej konkurencii neprebil. Vrchol jeho kariéry preto jednoznačne znamenali olympijské hry 1964 v Tokiu. Ako kapitán a v 30 rokoch najstarší hráč tímu nastúpil na všetkých šesť zápasov a strelil jeden gól. A na stupni víťazov si ako prvý z tímu prevzal striebornú medailu.

„Olympijské hry v Tokiu – to je pre mňa posvätná spomienka. Už samotná účasť na nich bola veľká vec. Keď som videl to množstvo športovcov z celého sveta – a mnohých veľmi slávnych – cítil som sa veľmi skromnučký. A keď som si na začiatku hier prezrel prekrásny Olympijský štadión, len som sníval, aké by to bolo zahrať si na ňom finále. A stalo sa! Dokonca som to zažil v úlohe kapitána....“, spomína Anton Urban.

Družstvo Československa podľahlo v olympijskom finále Maďarsku na čele s vynikajúcim kanonierom Ferencom Benem 1:2. Mohlo to dopadnúť aj inak? „Maďari mali vynikajúce družstvo. Na rozdiel od toho nášho ich olympijský výber bol v podstate totožný s reprezentačným „áčkom“. Nemyslel som si, že by sme ich mohli zdolať, ale napokon to nebolo až také nemožné. Dali sme si vlastný gól a ja som v závere nepremenil veľkú šancu... Bol to otvorený zápas. Ale aj keď sme prehrali, myslím si, že nikto z nás si nemyslel, že by sme mali finálovú prehru ľutovať. Bol to beztak veľký zážitok,“ spomína čerstvý jubilant.
Slovenský olympijský výbor Antonovi Urbanovi srdečne blahoželá k osemdesiatke!