Alica Grofová bola pred 50 rokmi posledná Európanka vo finále MS v stolnotenisovej dvojhre
V apríli uplynulo už polstoročie od najväčšieho úspechu v histórii slovenského ženského stolného tenisu. Alica Grofová (od roku 1979 po vydaji Chladeková) sa v Sarajeve stala vicemajsterkou sveta vo dvojhre žien. Po roku 1973 už nebola žiadna na MS finalistka z Európy, čo len zvýrazňuje výnimočný počin bratislavskej rodáčky. Viac sa o ňom aj o jeho aktérke dočítate v texte, ktorý pre časopis OLYMPIC.sk jeseň/zima (vyšiel 14. decembra) pripravil Ľuboš Bogdányi.
Príbeh historicky najúspešnejšej slovenskej stolnej tenistky sa začal odvíjať v roku 1960 čistou náhodou v Orlických horách, keď sa počas rodinnej dovolenky ako 8-ročná zoznámila so stolným tenisom. Od deviatich rokov sa mu začala venovať a vydala sa na cestu, po ktorej dokráčala takmer až k úplnému vrcholu.
ALICA CHLADEKOVÁ-GROFOVÁ
Narodená 2. apríla 1952 v Bratislave-Vajnoroch. Členka stolnotenisovej reprezentácie ČSSR v rokoch 1965 – 1978. Na ME junioriek, ME a MS žien a na akademických MS získala spolu 20 medailí. Absolventka FTVŠ UK, držiteľka trénerskej A-licencie, členka Swaythling Clubu International.
Najväčšie úspechy - MS: 3. miesto družstvá (1969), 3. družstvá a štvrťfinále dvojhra (1971), 2. dvojhra a 3. mix s Dvořáčkom (1973), ME: 2. družstvá (1970), 3. družstvá a štvrťfinále dvojhra (1972), 2. štvorhra s Alexandruovou (Rum.), 2. mix s Orlowským, 3. družstvá (1974), 2. štvorhra s Dubinovou (1976). Najlepšie umiestenie vo svetovom rebríčku vo dvojhre: 3.
PREMENA NA ÚTOČNÍČKU
Do tajov tejto hry Alicu spolu s bratom zasvätil otec. Najskôr hrávali doma na jedálenskom stole, potom v škole i v sokolovni vo Vajnoroch, odkiaľ pochádzala. Po roku prešla do oddielu Lokomotíva Rača, kde sa pripravovala pod vedením klubového trénera Milana Macha. Už ako 13-ročná okúsila celoštátnu ligovú súťaž a v roku 1965 zažila premiéru na MEJ v Prahe. O rok nasledoval mládežnícky šampionát v Szombathelyi, kde nastal zásadný moment jej kariéry.
Reprezentačný tréner Ivan Andreadis dal jej otcovi radu, že ak chce dcéra uspieť, mala by prejsť na útočnú hru. To sa aj stalo. Mladá Alicka sa zúčastnila na ďalších troch MEJ, z ktorých si priniesla 8 medailí vrátane dvoch titulov.
„Za veľký posun vo výkonnosti vďačím práve pánovi Andreadisovi. Mala som 14 rokov a môj štýl hry sa začal postupne meniť na útočný s dominantným forhendovým úderom. Tá zmena mi veľmi pomohla,“ hovorí dnes Alica Chladeková-Grofová.
AKO JUNIORKA S MEDAILOU Z MS ŽIEN
Už v juniorskej kategórii dosahovala Grofová na medzinárodnej úrovni medailové úspechy. V tomto trende pokračovala aj medzi seniorkami. „Pre mňa bolo dôležité udržať sa v reprezentácii. České hráčky mali silnú podporu od svojich trénerov. Nesmela som zaváhať. Za mňa bojoval len môj otec. To však nepôsobilo dobre, keďže nebol tréner," priznala pri spomienkach.
Prechod od junioriek medzi ženy zvládla. Dokonca v poslednom roku účinkovania medzi juniorkami bola už členka družstva žien, ktoré získalo na MS 1969 bronz.
„Už v roku 1968 som hrala prekvapivo finále majstrovstiev ČSSR proti Marte Lužovej-Hejmovej, ktorá potom emigrovala do NSR. Irena Mikócziová-Bosá vtedy mala materské povinnosti a Jitka Karlíková dominovala najmä vo štvorhrách. Ilona Voštová sa stala v tom istom roku majsterkou Európy ako 14-ročná. Tréner Andreadis mi na MS zrejme veril, keď ma staval do dvojhry na všetky zápasy družstiev.“
Po úspešných juniorských rokoch nerozmýšľala o métach v ďalšej časti kariéry. „Náš určite najväčší talent Voštová bola vždy suverénna jednotka, veľmi som ju obdivovala. Hrala výborne, ľahko a spontánne. Podávala konzistentné výkony. Bolo ťažké držať s ňou krok. Bola jediná Európanka, ktorá dokázala konkurovať Číňankám. Medaily sa očakávali predovšetkým od nej. Ja som potrebovala hrať po jej boku. To ma posúvalo ďalej.“
V MYŠLIENKACH PREDČASNÝ KONIEC
Najväčší úspech kariéry dosiahla Alica Grofová vo veku 21 rokov, čo pre väčšinu športovcov je len začiatok účinkovania v seniorskej kategórii. S odstupom desaťročí netuší, vďaka čomu sa jej to podarilo už tak pomerne skoro. Obzvlášť, keď okolnosti pred MS 1973 jej nepriali. Od augusta do decembra 1972 dokonca netrénovala, ale napokon manko dobehla a dočkala sa skvelej odmeny.
„To obdobie bolo zvláštne, plné zvratov, sklamaní, prekvapení a napokon aj najväčšieho úspechu. Sezónu som začala so zdravotnými ťažkosťami. Netrénovala som, do školy som chodila len na prednášky, cvičiť som nemohla. Keď som sa konečne uzdravila a začala som s tréningom, vôbec som nevedela, či sa do reprezentácie ešte vrátim. Boli aj úvahy o konci so stolným tenisom. Nepočítali so mnou a ja som vôbec netušila, čo bude ďalej.“
ŠKOLA IŠLA BOKOM, PRIORITOU KVALITNÝ TRÉNING
Napokon dokázala priam nemožné. „Manko bolo veľké, v takejto situácii som nikdy nebola. Štandardne som mala deficit v tréningu oproti mojím súperkám, trénovala som maximálne dve hodiny denne. Ešte k tomu denné štúdium na FTVŠ, bolo to zložité. Nakoniec sme sa s otcom a s reprezentačným trénerom Václavom Ostravickým dohodli, že to skúsim dobehnúť. Samozrejme, na úkor školy. A ,vďaka´ Sarajevu sa mi štúdium o dva roky predĺžilo.“
Keď sa po pauze pustila do tréningovej driny, pripravovala sa inak ako predtým. „Potrebovala som veľa a kvalitne trénovať, preto som chodila do ďalších bratislavských klubov a do Malaciek, kde som trénovala s mužmi a najmä s obranármi. Vedela som, čo mi chýbalo a čo potrebujem najviac."
NANÚTENÝ ANTITOPSIN
Trénovať znovu začala v decembri 1972. V tom čase nebola ani v reprezentácii. Následne prišla druhá zásadná zmena z hľadiska hry v jej kariére. Reprezentačný kouč Ostravický prišiel s návrhom, aby na bekhendovej strane rakety hrala s antitopsinom, čiže ofenzívne s obranným poťahom.
Po mesiaci prišiel triumf na medzinárodných majstrovstvách ČSSR, kde prvýkrát zdolala Zoju Rudnovovú zo Sovietskeho zväzu a vo finále aj Ilonu Voštovú. V nasledujúcom mesiaci vyhrala akademické majstrovstvá sveta (MS) v Hannoveri. Vo finále opäť zdolala Rudnovovú a dostala sa do nominácie MS v Sarajeve (5. - 15. 4. 1973).
„Materiál vám nezaručí víťazstvá, môže vám pomôcť, ale aj vás potopiť. Nepoznala som ten poťah, ani ďalšie nové poťahy. Nevedela som proti nim hrať, zvykala som si až počas zápasov. I keď som vyhrávala, veľmi som sa trápila. Obzvlášť, keď ja som bola útočná hráčka a poťah bol defenzívny. Bolo to zvrátené. Ale napokon sme si s raketou začali rozumieť, v niektorých situáciách mi bola nápomocná,“ vysvetlila príbeh s nanúteným poťahom, s ktorým nebola stotožnená.
S antitopspinom sa hneď dostavili prvé úspechy, ktorá naznačili, že by mohlo ísť o správnu voľbu. „To boli šokujúce víťazstvá. Napríklad Rudnovovú som nikdy predtým neporazila. Poťah mi dodal sebavedomie, zlepšila som príjem a mierne spomalenie hry mi dalo priestor na väčšie využitie dominantného forhendu. Vtedy nikto s tým poťahom neútočil tak ako ja. Nenaučila som sa však dôležitý taktický manéver pri rozdielnych poťahoch – otáčať raketu. Bežne to počas hry robili všetci hráči s rozdielnymi poťahmi a súperi to nemuseli postrehnúť.“
NAJSKÔR NESPOKOJNOSŤ A ZRANENIE
Dva roky pred Sarajevom získala Voštová na MS v Nagoji bronz a Grofová vypadla s čínskou súperkou – neskoršou finalistkou Čeng Min-č' vo štvrťfinále. Boli jediné Európanky v tejto fáze súťaže.
„O singlových medailách som nikdy ani len nesnívala. Skôr som si verila vo štvorhrách alebo v súťaži družstiev. Bola som veľká trémistka. Ako dieťa som bola veľmi odvážna, nemala som žiadne zábrany. A potom sa niečo stalo, začala som sa hanbiť a báť. To neboli dobré predpoklady na úspech. Musela som sa s tým popasovať sama...,“ priznáva.
V tímovej súťaži však v Sarajeve nepodávala optimálne výkony, navyše počas voľného dňa si zranila koleno. „Boli sme na výlete v Mostare, zoskočila som asi z metrového múrika, pichlo ma v kolene a bol problém. Hrala som s bandážou a s obstrekmi. Po návrate domov som absolvovala liečenie v Piešťanoch.“
NAD PRIEPASŤOU VYRADENIA
Ani to jej však nezabránilo v tom, aby sa výraznými písmenami zapísala do histórie MS. Do turnaja vo dvojhre vstúpila víťazstvom 3:1 nad Japonkou Micuru Konovou, potom vyhrala 3:0 nad Evou Jelerovou z Juhoslávie.
Nasledovalo osemfinále s Maďarkou Beatrix Kisháziovou, v ktorom bola za stavu 0:2 na sety a 9:15 v treťom na pokraji prehry. „Kisháziová mala na rakete rovnaký poťah. Vyhrať nad obranárkou, s ktorou som mala pasívnu bilanciu a ešte z tak nepriaznivého stavu bolo niečo výnimočné. Nevzdala som sa, dokázala sa spamätať a zabojovať v zápase, ktorý bol takmer stratený. Povzbudilo ma zopár dobrých lôpt, dodali mi nádej. Netušila som, že dokážem úplne otočiť vývoj.“ Vyhrala 3:2.
Potom si poradila so Sovietkou Elmirou Antonianovou s výsledkom 3:0 i s Juhokórejčankou Park Mi-ra 3:1 (19, 18, -19, 14). „Po zápase s Kisháziovou som hrala skutočne dobre s výnimkou finále,“ poznamenala stále posledná európska finalistka ženskej dvojhry na MS.
ČÍNSKA TAKTIKA A VEĽKÝ REŠPEKT
Vo finále ukončila Grofovej víťazné ťaženie Číňanka Chu Jü-lan. Podľahla jej 0:3 (-17, -11, -14). Alici nezahrali do karát čínske taktické manévre, keď vo vzájomnom semifinálovom súboji dvoch hráčok z tejto krajiny nechali vyhrať obranárku.
„Keď som v semifinále porazila útočnú juhokórejskú hráčku, tak usúdili, že väčšie šance bude mať Chu Jü-lan. Hrali sme zápasy súčasne a oni ten môj pozorne sledovali. Stávalo sa to často. Aj finále dvojhry na MS 1971 v Nagoji malo určenú víťazku.“
Čo chýbalo jej výkonu v súboji o zlato?
„Určite som mala veľký rešpekt. Chcela som zopakovať výnimočné výkony z predpoludnia. V tábore mojej súperky ma mali dokonale ,prečítanú´ a zvolili veľmi účinnú taktiku. Chu bola univerzálna hráčka a disponovala obrovskou úderovou istotou. K môjmu dominantného forhendu ma takmer nepustila a v správnej chvíli vedela aj nepríjemne útočiť."
"Bola som veľmi nervózna, finále vysielala v priamom prenose naša televízia. Vôbec som súperku nepoznala, veď ani tréner nečakal, že sa dostanem tak ďaleko. Mala som za sebou dva ťažké zápasy v miešanej štvorhre. Aj s finále dvojhry to boli tri náročné duely v priebehu štyroch hodín,“ priblížila 71-ročná legenda.
Pridala aj zaujímavosť: „Po 13 rokoch som sa s Chu stretla v Bratislave, bolo to veľmi milé stretnutie. Po hráčskej kariére sa stala reprezentačnou trénerkou Číny, neskôr aj Francúzska. Naopak, ja som pracovala v Benzinole ako kontrolórka a mala som malé deti. Veľmi ju prekvapilo, že som nemala možnosť pracovať v slovenskom stolnom tenise.“
GROFOVEJ CESTA K STRIEBRU NA MS 1973
1. kolo: Konová (Jap.) 3:1
2. kolo: Jelerová (Juh.) 3:0
osemfinále: Kisháziová (Maď.) 3:2
štvrťfinále: Antonianová (ZSSR) 3:0
semifinále: Park Mi-ra (Kór. rep.) 3:1
finále: Chu Jü-lan (Čína) 0:3
ŽIVOTNÁ FORMA PRETAVENÁ AJ V MIXE
Grofová uspela v súčasnej metropole Bosny a Hercegoviny aj v miešanej štvorhre s Josefom Dvořáčkom. Vo štvrťfinále vyradili juhoslovansko-rumunský pár Antun Stipančič - Maria Alexandruová a následne nestačili na Číňanov Liang Ke-liang, Li Li. Náš pár získal bronzové medaily.
„Pepo hral typickú topspinovú hru a ja pri stole agresívne. Vo štvrťfinále proti vicemajstrom sveta to bol môj životný zápas. Sama som bola prekvapená, čoho som schopná. Stipančič sa neveriacky chytal za hlavu. Škoda, že sa už táto výnimočná forma nikdy nezopakovala.“
Z hľadiska výsledkov boli MS 1973 vrchol jej hráčskej kariéry. „Konečne som trénovala porovnateľne s mojimi súperkami a bez študijných povinností. V Sarajeve som bola v niektorých zápasov asi niekde na maxime svojho potenciálu, ale ťažko sa to dá posúdiť. Po návrate ma čakalo najmä doháňanie mnohých zameškaných hodín v škole a spadla som do predchádzajúceho tréningového stereotypu.“
Grofová získala na MS 1973 striebro a bronz. Mali obrovskú hodnotu. „Všetky získané medaily bez ohľadu na ich lesk ma veľmi potešili. Za dosiahnuté úspechy som vďačila najmä úžasnému rodinnému zázemiu, vynikajúcej manažérskej práci otca, starostlivosti a značnej finančnej podpory rodičov. Môj otec a brat boli v Sarajeve a mohli spolu so mnou prežívať radosť z úspechu. Mamina sledovala finále doma v televízii," vyzdvihla podiel najbližších.
ZA STRIEBRO FAREBNÝ TELEVÍZOR
Úspech zarezonoval v celej krajine. „Vďaka prenosu v televízii moja popularita veľmi stúpla. Bolo to príjemné, keď ma ľudia spoznávali, pozývali na besedy najmä do škôl, propagácia bola veľká. Krásne privítanie mi pripravil správca štadióna v Rači. Prijali ma na úrade vlády spolu s krasokorčuliarskym majstrom sveta i Európy 1973 Ondrejom Nepelom a pre rodinu som dostala vtedy vzácny farebný televízor Tesla Color. Piate miesto mi patrilo v celoštátnej ankete Športovec roka, na Slovensku som bola najlepšia. A stala som sa u nás stolnotenisovou jednotkou.“
TRPKÝ KONIEC V REPREZENTÁCII
Pred ME 1976 v Prahe prišlo nečakané vyradenie Grofovej z reprezentačného tímu pre súťaž družstiev, ale napokon si vybojovala striebro vo štvorhre s Danou Dubinovou.
„Vyradenie nebolo fér. Mala som zvýšenú teplotu a potrebovala som vynechať večerný tréning. Po zisku neočakávanej medaily ma vyradili aj z reprezentácie. Ako to vysvetlil vtedajší predseda zväzu Ernest Demetrovič, vraj na moju vlastnú žiadosť. O nič som nežiadala, mala som 24 rokov a ešte veľa očakávaní.
Bol to nepríjemný šok. Veľmi ma urazili, rok som nehrala a ukončila som štúdium na FTVŠ UK. A potom ma pozvali späť. Trénovala som menej ako predtým a pracovala som na plný úväzok. Návrat nebol taký, ako sa očakával. Tak som to sama pred ME v roku 1978 ukončila listom na vedenie zväzu. Ani mi neodpovedali...“
VÁŠEŇ PRE STOLNÝ TENIS PRETRVÁVA
Svoje skúsenosti chcela Alica Chladeková-Grofová odovzdávať ďalším generáciám.
„Štúdium na FTVŠ som si vybrala pre to, že som chcela priniesť zmenu do prípravy vrcholových hráčov a spravodlivosť. Bola som rebelka, proti neférovým rozhodnutiam som vždy bojovala a nielen za seba. Mala som vzdelanie i skúsenosti, ale bez straníckej podpory a poslušnosti to jednoducho nešlo.“
Popri práci trénovala deti. Pôsobila aj v Rakúsku najprv ako hráčka a neskôr trénerka mládeže. V roku 1995 dostala opäť ponuku z Rakúska, kde mala viesť reprezentačné družstvo žien. Po náhlom úmrtí otca však ponuku neprijala. Dlhé roky vedie stolnotenisové krúžky na bratislavských školách a päť rokov veľmi úspešne organizovala podujatia na školách k Svetovému dňu stolného tenisu.
