Bol druhý na majstrovstvách Európy, jeho snom je vyhrať MS: Karatista Adam Štelcl počas pandémie trénuje doma
Karatista Adam Štelcl má sedemnásť a pred pár mesiacmi ho Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV) zaradil medzi dvadsiatku perspektívnych športovcov v Juniorskom olympijskom tíme.
Rodák z Valalík a držiteľ čierneho pásu toho chce veľa dokázať. Tokijské olympijské hry sú prvé, o ktoré môže zabojovať. Zdravo sebavedomý a cieľavedomý mladík vie, že do bojov o účasť pod piatimi kruhmi musí vložiť všetko. Postúpiť bude mimoriadne náročné.
Karate nepatrí medzi najpopulárnejšie športy na Slovensku. Ako si sa k nemu dostal?
Cez otca. Máme to v rodine, on to robí dodnes. Keď som mal deväť rokov, priviedol ma do klubu karate TJ Metropol Košice, kde sám začínal. Tak som začal trénovať. Musím povedať, chytilo ma to od začiatku. Bavilo ma to, videl som sa v tom a chcel som pokračovať.
Z tvojej odpovede dedukujem, že máš dodnes podporu od rodičov.
Môj otec je jedným z mojich trénerov, takže potvrdzujem, podporu mám stopercentnú. Trávime spolu veľa času, v podstate celé dni, keďže spolu chodíme ešte aj na tréningy. Okrem otca mám aj iných trénerov, v klube TJ Metropol Košice trénujem pod vedením pána Júliusa Valentu. Na mojom tréningovom procese sa podieľa atletický tréner pán Marián Prezbruchý a aj japonský tréner Hibiki Kurata.
Hovorí sa, že mať rodiča za trénera nie je med lízať...
Áno, otec niekedy zvykne byť na mňa prísnejší, keďže som jeho syn. Ale ja by som nemenil. Pozná ma najlepšie, vie, čo na mňa funguje. Iný tréner by nevedel tak dobre posúdiť, čo na mňa platí.
V prvej otázke som načal tému popularity karate. Myslíš si, že účasť tohto športu na olympijských hrách pomôže zvýšiť povedomie o ňom na Slovensku?
Bude to závisieť aj od toho, či sa tam niekto z nás dostane. Keby Slovensko získalo medailu, to by bol asi najväčší bonus, ale to už veľmi predbiehame. Momentálne sa ešte nevie, či tam vôbec nejaký Slovák pôjde. Každopádne si netrúfam povedať, či to nejako výraznejšie ovplyvní slovenské karate. Ale ak si predstavíte slovenskú cyklistiku pred érou Petra Sagana, tiež sa o nej málo písalo...
Naznačuješ, že existujú efektívnejšie prostriedky?
Najefektívnejšie budú prípadné úspechy a výsledky karatistov, verejnosťou vnímané a adekvátne medializované. Opäť je príkladom Peter Sagan alebo Petra Vlhová. Veď pred pár rokmi sledovalo alpské lyžovanie iba zopár skalných. A teraz? Na druhej strane si myslím, že to s karate u nás nie je také zlé. Povedal by som, že z bojových športov je asi najpopulárnejšie.
Poznajú ťa viac v zahraničí ako na Slovensku?
Karatisti nie sú celebrity, pozná ich okruh ľudí, ktorých to zaujíma. Začína sa to od pretekárov a rozhodcov. Ak sa dokážem dobre umiestňovať na zahraničných turnajoch, vo svete si ma začnú všímať najskôr oni. Človek si takýmto spôsobom robí meno, ak príde na ďalší turnaj, súťažiaci už vedia, kto proti nim stojí. Prehľad o slovenských karatistoch teda isto majú aj za hranicami, ale netrúfam si povedať, či som známejší tam, alebo tu. Svetoví karatisti ma registrujú, veď momentálne vediem svetový rebríček v Junior Kata male.
Bol si zaradený do Juniorského olympijského tímu. Čakal si to?
Vedeli sme, že Juniorský olympijský tím existuje, ale nevedeli sme, či tam zaradia aj mňa. Keď sa ku mne dostala tá správa, samozrejme ma prekvapila. Som rád, že ma tam zaradili. Ide o podporu aj motiváciu navyše.
Juniorský olympijský tím - to znie prestížne. Máš pre miesto v ňom väčšiu šancu zúčastniť sa na OH?
Uvidíme, budúcnosť karate na OH je neistá. Nechcem ale rozmýšľať negatívne, veď v roku 2026 bude karate na mládežníckych olympijských hrách v Dakare. Verím, že sa zvýšila šanca ísť, byť v olympijskom tíme je prestíž. Najviac však aj v tomto prípade závisí od jednotlivca.
Úprimne – existuje šanca, že postúpiš do Tokia?
Šanca tam je, ale systém je veľmi náročný. Najprv by ma museli nominovať na kvalifikáciu, potom sa musím kvalifikovať. Postupuje iba málo ľudí, takže uvidíme. Dám to toho všetko.
Pandemická situácia sa dotkla aj športu. Ako si to pocítil?
Najťažšie bolo, že sme asi rok nemohli chodiť súťažiť. Po pár mesiacoch už človek citeľne stráca kontakt s pretekármi, nemá sa s kým na tatami porovnávať. To je podľa môjho názoru jeden z najhorších dôsledkov. Na začiatku sme mali problémy s trénovaním, čiže sme sa museli prispôsobiť. Urobili sme si doma vlastnú telocvičňu, čo mi dosť pomohlo nevychladnúť a udržať sa v tempe.
Športových fanúšikov mimoriadne teší, že si bol úspešný aj na medzinárodných podujatiach. Pochváľ sa úspechmi, ktoré sú pre teba najcennejšie.
Vlani som obsadil druhé miesto na majstrovstvách Európy v juniorskej kategórii. Pred dvoma rokmi sa mi na majstrovstvách sveta v Čile podarilo vybojovať piatu priečku. V Istanbule som bol na Svetovom pohári jedenásty, ale to už v kategórii seniorov, hoci mám len 17.
V karate zohráva veľkú rolu psychika. Čo robíš v deň turnaja, aby si bol pripravený?
Mne pomáha sústrediť sa na vytýčený cieľ. Pred súťažou si stanovím, na akom mieste by som sa rád umiestnil. Zatiaľ mi to celkom vychádza. Chladná hlava a jasný cieľ sú extrémne dôležité.
Čiže si flegmatik.
Snažím sa ním byť. (smiech)
Aký je tvoj najväčší športový sen?
Vyhrať majstrovstvá sveta.
