Hry olympiád v dvojkových rokoch: Štokholm 1912 s anonymným víťazom literárnej súťaže
Čísla mali od pradávna v živote ľudí veľký význam. Zaznamenávali sa pomocou nich kvantitatívne ukazovatele čohokoľvek, množstvo peňazí, výšku obranných valov, daní a vzdialeností ale aj narodení i úmrtí, či dôležitých historických udalostí.
Roky hier olympiád s koncovým číslom dva priniesli histórie mnoho zmien vo vývoji samotného hnutia, olympijských športov a zanechali nám pre históriu množstvo silných osobných príbehov. Niektoré z OH 1912, 1932, 1952, 1972 a 1992 si postupne pripomenieme.
Hry V. olympiády v roku 1912 v Štokholme, posledné pred vypuknutím I. svetovej vojny, sa po prvý raz konali s účasťou zástupcov všetkých piatich kontinentov. Celkove na nich v 102 disciplínach súťažilo 2407 športovcov, z toho 48 žien.
Do programu hier v Štokholme pribudli moderný päťboj, ženské plávanie a skoky do vody. Premiéru malo využitie technických noviniek – elektrických stopiek s presnosťou na desatiny sekundy a cieľovej fotografie v atletike, ktorá rozhodla o víťazovi behu na
Historici hodnotia OH v Štokholme ako hry vytrvalosti. Veď trať najdlhších cyklistických pretekov v olympijskej histórii merala neuveriteľných 199 míľ (320,2595 km) a v grécko- rímskom zápase semifinálový zápas v strednej váhe medzi Estóncom súťažiacim vo výprave cárskeho Ruska Michailom Kleinom a Fínom Alppom Asikainenom trval na otvorenej ploche olympijského štadióna neuveriteľných 11 hodín a 40 minút! Z dôvodu totálneho vyčerpania lekári následne nedovolili Kleinovi nastúpiť vo finále, a tak zlatú medailu získal bez boja Švéd Claes Johanson.
V Štokholme sa posledný raz v histórii v 117-člennej spoločnej výprave Uhorska predstavili aj športovci pochádzajúci z územia Slovenska. K medailovej bilancii Uhorska 3-2-3 prispeli košický rodák Alexander Prokopp, zlatý v streľbe z vojenskej pušky, člen strieborného družstva gymnastov Ľudovít Kmeťko-Kmetykó a oštepár Mór Koczán, ktorý si výkonom 55,50 m vybojoval olympijský bronz.
V Štokholme mali novovekú olympijskú premiéru umelecké súťaže, ktoré boli v programe OH až do Londýna 1948. Unikátny kúsok sa podaril americkému strelcovi Walterovi Winansovi, ktorý bol úspešný na „dvoch frontoch“. K striebru zo súťaže na bežiaci terč pridal na tých istých hrách zlato v sochárskej súťaži!
Vôbec prvou oficiálnou umeleckou súťažou na OH bola literárna. V nej zlatú medailu získalo dielo „Óda na šport“ nemeckých autorov Georgesa Hohroda a M. Eschbacha. Autori, ktorí dielo napísali bilingválne vo francúzskom a nemeckom jazyku zostali neznámi sedem rokov. Až v roku 1919 zakladateľ novovekých olympijských hier a predseda Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Francúz Pierre de Coubertin (1863 – 1937) odhalil tajomstvo a priznal sa, že je autor spomínaného diela.
V roku 1990 nemecký olympijský a športový historik Norbert Müller objavil zdroj pôvodu priezvisk. Coubertin použil ako pseudonymy názvy francúzskych obcí Hohrod a Eschbach v oblasti Alsaska. Obe susedia s obcou Luttenbach-près-Munster, kde sa narodila jeho žena Marie (rod. Rothanová). Coubertin túto obec pravidelne navštevoval.
Do slovenčiny „Ódu na šport“ až v roku 1980 prebásnil známy prekladateľ Milan Richter. V roku 2012 jej preklad upravil pre potreby vtedajšieho Múzea telesnej kultúry v SR (dnešného Slovenského olympijského a športového múzea).
Prvý úspešný marketing
Organizáciu hier v Štokholme si všetci pochvaľovali. Štokholm sa stal na dlhé obdobie vzorom pre ostatné dejiská OH. „Zatiaľčo život Londýna olympijské hry nijako nepoznamenali, celý Štokholm prepadol ich kúzlu,“ pochvaľoval si Coubertin. Predobrazom neskorších možností športového marketingu bolo, že sponzori prispeli organizačnému výboru podstatne viac, ako štát a mesto dohromady.
Švédsko bolo v tom čase jednou zo športovo najrozvinutejších krajín sveta, aj preto v jeho metropole pripravili OH na všestranne vysokej úrovni. Hry sa tešili veľkému diváckemu záujmu, súťažilo sa na špičkových športoviskách.
