Na 17. európskom kongrese fair play v Poreči sa zaujímavo hovorilo o športe ako súčasti kultúry a o fair play ako súčasti športovej kultúry

 

POREČ 1. októbra (SOV) – Chorvátsky Poreč hostil posledné dva septembrové dni 17. európsky kongres fair play, na ktorý v sobotu 1. októbra nadviazalo valné zhromaždenie Európskeho hnutia fair play (EFPM). Slovensko malo v Poreči trojnásobné zastúpenie. Národná ambasadorka Rady Európy pre šport, toleranciu a fair play Katarína Ráczová sa na rokovaniach zúčastnila v pozícii členky výkonného výboru EFPM, Klub fair play Slovenského olympijského výboru (SOV) zastupovali jeho predsedníčka Janka Stašová a Ľubomír Souček. Na snímke Ľubomíra Součka Katarína Ráczová pri svojom vystúpení.

Porečský 17. európsky kongres fair play sa niesol v znamení hesla „Šport ako súčasť kultúry – fair play ako súčasť športovej kultúry“. Zúčastnilo sa na ňom 140 delegátov z 27 krajín Európy, ale aj z Japonska. Obsah vystúpení sa sústredil do piatich tematických blokov. S ústrednou témou súviseli ďalšie - médiá a násilie v športe, šport ako prostriedok a nositeľ morálnej zmeny, etické správanie trénerov, fair play a správanie fanúšikov. Všetko zakončil okrúhly stôl na tému kultúry, médií a športu. Kongres dospel k záveru, že šport jednoznačne je súčasťou kultúry spoločnosti, ale médiá ho veľmi často prezentujú nekultúrnym spôsobom a ako nekultúrnu činnosť.

Katarína Ráczová

vystúpila hneď v úvodnej časti kongresu s koreferátom. Predstavila v ňom svoj nový projekt hry na propagáciu fair play a olympijských hodnôt s mottom „Čestne súťažiť – čestne žiť“, ktorého skúšobná premiéra sa odohrala na júlovom medzinárodnom olympijskom tábore mládeže v Liptovskom Mikuláši. Hra pre viacero družstiev (až šesť), využívajúca princíp všeobecnej známej hry „Človeče, nehnevaj sa“, dokáže deti pútavým spôsobom vzdelávať, učiť, vyzýva ich prejaviť sa slovom i pohybom a zapája aj ich tvorivosť. Hneď po prezentácii prejavili delegáti z viacerých krajín záujem o získanie „know-how“ na využitie tejto hry vo vlastných podmienkach. Snímka Ľubomíra Součka je z prezentácie projektu Kataríny Ráczovej.

Zaujalo aj vystúpenie holandskej delegátky Lieke Vloetovej, ktorá prezentovala rozsiahly holandský projekt „Bezpečné športové prostredie“ s podtitulom „Spoločne za športového ducha a rešpekt“. Je zaujímavé, že tvorcovia projektu, výrazne podporovaného štátom, sa do značnej miery zamerali na športových rozhodcov, na ich celkovú prípravu a zvyšovanie ich kompetentnosti, ale aj na ochranu ich bezpečnosti pri činnosti v športe. Výchovu k fair play – v širšom zmysle k slušnému správaniu – zakomponovali do odbornej prípravy trénerov i rozhodcov. Súčasťou projektu sú aj predzápasové brífingy za účasti rozhodcov a trénerov tímov, niekedy aj hráčov – osobitne kapitánov tímov. Táto orientácia časti projektu sa stretla s nečakaným úspechom a priniesla aj zaujímavý efekt – nárast počtu rozhodcov v krajine za krátky čas o 30 percent.

Britský univerzitný profesor z Leedsu Patrick Duffy sa vo svojom referáte zameral na analýzu pôsobenia Európskej trénerskej rady (ETR), ktorá je súčasťou Medzinárodnej rady pre prípravu trénerov (ICCE). ICCE, ktorá spolupracuje s Medzinárodným olympijským výborom i s viacerými medzinárodnými športovými federáciami, už dávnejšie prijala Etický kódex trénera a Trénerskú chartu. Poľská univerzitná profesorka Žofia Žukowska ho doplnila, že Medzinárodný výbor fair play UNESCO (CIFP) predčasom v rámci Deklarácie fair play prijal aj Kódex etiky a správania športových trénerov.

Patrick Duffy

vyzdvihol, že Európska trénerská rada sa snaží jasne definovať profesiu trénera. Vypracovala návrhy na uznanie trénerskej kvalifikácie a kompetencie v rámci Európskej únie. ETR pritom kladie veľký dôraz na stanovenie etických princípov správania sa a vystupovania trénerov. V roku 2007 na konferencii v portugalskom Riu Maior ETR prijala dohovor, podľa ktorého by tréneri mali rešpektovať práva, dôstojnosť a hodnotu každého športovca. Nedávno rada spustila podľa kanadského vzoru pilotný projekt modulu „Making Ethical Decisions“ (Prijímať etické rozhodnutia), ktorý zameriava činnosť trénerov na päť základných princípov vo vzťahu k športovcom – fyzická bezpečnosť a zdravie športovcov; trénerská zodpovednosť; bezúhonnosť vo vzájomných vzťahoch; rešpekt; uznávanie športu. Ako kľúčové kvality trénera sa v projekte zdôrazňujú kompetentnosť, sebadôvera, spojitosť so zverencom, starostlivosť a charakter.

Pre poslucháčov bola zaujímavá aj informácia o tom, že vo Veľkej Británii uznávajú tzv. trénerskú reťaz. V prípade úspešných športovcov vyzdvihujú všetkých športovcov, ktorí sa podieľali na ich príprave. Patrick Duffy uviedol príklad úspešnej plavkyne Rebeccy Adlingtonovej, dvojnásobnej olympijskej víťazky z Pekingu 2008. Na veľkej slávnosti po OH boli v jej prítomnosti ocenení všetci štyria tréneri, ktorí s ňou pracovali v rôznych obdobiach jej kariéry. Vo Veľkej Británii evidujú dovedna 16 kategórií trénerov (podľa tabuľky 4x4), zohľadňujúc v jednej línii úroveň zaradenia trénera (assistant, coach, senior coach, master coach) a druhej línii vek a výkonnostnú úroveň ich zverencov.

Na trénerov sa zameral aj slovinský univerzitný profesor Matej Tušak z Ľubľany. V súvislosti s výchovným pôsobením na mládež konštatoval, že sa nedá priamo ovplyvniť rodičov, ktorí majú základný výchovný vplyv na deti, ale v prípade trénerov je situácia iná. Keďže sú súčasťou organizovaného systému v športe, ich sa ovplyvniť dá prostredníctvom vzdelávania. Podľa prieskumov práve tréneri najviac ovplyvňujú správanie športovcov. Na konkrétnych príkladoch ilustroval pozitívny aj negatívny vplyv trénerov a upozornil, že tréner v žiadnom prípade nemá len úlohu pripraviť svojho zverenca po športovej stránke, ale je aj učiteľom morálky.

Veľa sa v Poreči hovorilo o negatívnom vplyve médií na vnímanie športu ako súčasti kultúry. Médiá podľa mienky viacerých rečníkov namiesto pozitív súvisiacich so športom (k čomu patrí aj prezentácia príkladov konania v duchu fair play) rady prezentujú skôr negatívne veci – násilie v hľadiskách i na športoviskách, doping, korupciu, či ilegálne stávkovanie. Robia to navyše senzáciechtivým a škandalizujúcim spôsobom, veľmi zjednodušujúc, s neúctou k faktom i k spisovnému jazyku. Takéto médiá si zvyčajne počínajú bez prejavu spoločenskej zodpovednosti, čo je vizitkou ich majiteľov aj riadiacich manažérov. „Mnohé médiá nemajú zodpovednosť, nepociťujú hanbu za to, čo a akým spôsobom prezentujú a stávajú sa svojím prostitútmi, pôsobiacimi v prospech tých, čo ich platia,“ dokonca odznelo v jednom z referátov.

V tejto súvislosti viacerí kritizovali aj nízku odbornú úroveň množstva novinárov, ktorí nie sú vedomostne a často ani morálne pripravení na výkon novinárskej práce s veľkým celospoločenským dosahom. Objavili sa dokonca požiadavky, aby na výkon novinárskej práce bolo potrebné získať licenciu, ako je to v prípade právnikov či lekárov.

Bol však zmienený aj zaujímavý prípad pozitívneho počínania si bulvárneho média. Rakúsky bulvárny denník Kronen Zeitung odštartoval v roku 2009 s podporou rakúskeho ministerstva športu iniciatívu s názvom „Fairness im Sport“, cieľom ktorej je propagovať a šíriť šport bez dopingu, podvodov, násilia, v duchu čestnosti a tolerancie. Za túto aktivitu EFPM denníku vlani udelilo Európsku cenu fair play.

Osobitná pozornosť patrila v Poreči aj športovým fanúšikom a násiliu na športoviskách, resp. v ich blízkosti. Bývalý izraelský televízny športový komentátor a dnes pedagóg na Inštitúte Wingate Gilad Weingarten uviedol konkrétne negatívne aj pozitívne príklady správania fanúšikov v hľadiskách a vyslovil domnienku, že „športová aréna ako keby legitimizovala správanie, ktoré je inak neprípustné“. Zlá infraštruktúra športovísk a nedostatočné bezpečnostné opatrenia pritom riziko násilia zvyšujú. Neskôr pri diskusii v rámci „okrúhleho stola“ Weingarten ako negatívum zmienil, že televízie tým, čo ukazujú divákom, fakticky diktujú to, čo sa považuje za kultúru – a pritom je to často nekultúrne. Všetko je pritom podriadené fetišu čo najväčšej sledovanosti.

Chorvátsky univerzitný profesor zo Záhrebu Dražen Lalič sa zameral osobitne na násilné správanie futbalových fanúšikov v Chorvátsku, ale aj v ďalších krajinách bývalej Juhoslávie. Tí tvoria určitú subkultúru. Zmienil, že Srbsko a Chorvátsko sú v štvorici krajín (spoločne s Poľskom a Talianskom) s najobávanejšími futbalovými fanúšikmi v Európe. Ako šok pre mnohých v auditóriu preto zapôsobilo jeho tvrdenie, že aj násilné časti fanúšikovských skupín (tzv. tvrdé jadrá) vo fyzických súbojoch s fanúšikmi klubu súpera vyznávajú určité „pravidlá hry“ a v osobných stretoch tak neraz ide skôr o symbolické (rituálne) násilie na vyventilovanie agresivity, ktoré zvyčajne nevyústi vo vážne fyzické zranenia. Reálne sa v týchto bitkách, neraz vopred dohodnutých cez internet lídrami proti sebe stojacich fanúšikovských skupín a realizovaných na priestranstve mimo športoviska, pritvrdzuje vtedy, keď do hry vstupujú politické či etnické faktory.

Napriek zlému menu chorvátskych futbalových chuligánov (obávaná Torcida Hajduku Split má okolo 15 000 členov!) profesor Lalič uviedol, že od roku 2005 sa intenzita násilia medzi futbalovými fanúšikmi v krajine znižuje, pričom v Chorvátsku v ére jeho samostatnosti doteraz nebolo zaznamenané smrteľné zranenie – na rozdiel od Srbska či Bosny a Hercegoviny. Zaujímavý bol aj jeho postreh, že na častých prejavoch násilia na futbalových tribúnach (vrátane verbálneho) sa podpisuje fakt, že priebeh futbalového zápasu nie je taký intenzívny, aby pútal sústredenú pozornosť divákov neustále. „Hluché miesta“ počas hry tak vytvárajú priestor na prezentáciu špecifickej fanúšikovskej subkultúry.

Na tému fanúšikov a divákov vôbec (vrátane televíznych) vystúpil so zaujímavým koreferátom nestor európskeho hnutia fair play, ruský profesor Vladimir Rodičenko. Uviedol, že na svete sú zhruba tri miliardy ľudí, ktorí tvoria športové publikum a len priami a televízni diváci sú schopní utvoriť finančnú bázu pre moderný šport. Diváci a fanúšikovia sú tak vlastne nepriamo pravými sponzormi športu. Upozornil však na fakt, že napriek uvedenému diváci na rozdiel od priamych športových aktérov nepožívajú žiadnu ochranu. Nie je o nich zmienka v Olympijskej charte, ani v dokumentoch veľkej väčšiny športových organizácií, čiže sú takpovediac ilegálnou súčasťou olympijského aj športového hnutia. Skutočnosť, že športové hnutie má na divákov len požiadavky, ale nič im negarantuje, označil metaforicky za jednosmerný lístok. Apeloval na zmenu tohto stavu prostredníctvom intervencie EFPM v rôznych športových organizáciách na čele s MOV.

Chorvátsky univerzitný profesor zo Záhrebu Zrinko Čustonja vo svojom referáte upozornil, že pojem fair play vzišiel zo športu a odtiaľ sa preniesol aj do iných oblastí ako humanistická idea, ale pritom jeho prieskum preukázal, že v Chorvátsku tento pojem v učebných osnovách nie je nijako vysvetlený. Študenti v tejto krajine nemajú ani takmer žiadne poznatky o športovej etike. Doplnila ho učiteľka medicíny z Rijeky Morana Brkljačičová-Žagrovičová, ktorá uviedla, že podľa iného chorvátskeho prieskumu až 44 percent respondentov nemá žiadny názor na etiku športu.

Žiaľ, v obsahu ďalších kongresových vystúpení boli veľmi časté teoretické dišputy. To je dlhodobý problém hnutia fair play, ktoré v dôsledku nedostatočného prepojenia a dosahu na prax a malého záujmu médií len s problémami preniká do dennodennej činnosti športového hnutia a zatiaľ ju málokde dokázalo výraznejšie pozitívne ovplyvniť.