Olympijská mozaika Pavla Elgyütta, alebo príbeh o sile človeka a športu
Volám sa Pavel Elgyütt a som dobrovoľným trénerom krúžku stolného tenisu na ZŠ Topoľová v Nitre. Po úraze v mladosti som sa ocitol natrvalo pripútaný na invalidnom vozíčku. V tom čase aktivity v paralympijskom športe boli jedným z mála prejavov na podporu snáh víťaziť sám nad sebou v duchu fair play, bojovať ako rovný s rovným a vyslúžiť si obdiv a uznanie zdravej športovej verejnosti so šľachetným srdcom.
Kým som sa začal s plnou vážnosťou venovať stolnému tenisu, zúčastňoval som sa na všetkých majstrovstvách v atletike, na vytrvalostných pretekov na vozíčkoch, aj na turistických stretnutiach. Začiatkom 80. rokov minulého storočia som získal cenu fair play denníka Mladá fronta za športové gesto, keď som po prasknutí pľuzgiera na pravej ruke požičal svoje „nohy“ (teda invalidný vozík) mladej športovkyni z východného Slovenska, aby mohla dokončiť malý maratón na bývalom Masarykovom okruhu v Brne. Neskôr sa stala mnohonásobnou paralympijskou reprezentantkou Slovenska.
Ja sám ako športovec som bol iba členom širšieho výberu Československa v stolnom tenise. Neskôr som pôsobil v realizačnom tíme slovenskej stolnotenisovej reprezentácie na letnej paralympiáde 1996 v Atlante. Žiaľ, ako hráčovi sa mi nepodarilo zapísať sa do historických análov medzi našich úspešných paralympionikov. Ale môj mladší stolnotenisový zverenec Ján Riapoš, dvojnásobný víťaz paralympijských hier (Atény 2004, Peking 2008) a predseda Slovenského paralympijského výboru, v tomto športovom odvetví zanecháva výrazný rukopis.
Keď som v roku 2000 rozmýšľal o ukončení aktívnej činnosti, práve Ján Riapoš ma prehovoril, aby som ešte nejaký ten rôčik pôsobil vo vozíčkarskej lige a odovzdával svoje bohaté skúsenosti mladým. Prišli za mnou aj rodičia telesne postihnutých žiakov zo ZŠ Topoľová v Nitre, či by som nemohol trénovať ich deti. To sa nedalo odmietnuť...
Po prvom úspešnom stolnotenisovom turnaji o Pohár predsedu SPV sme členstvo v krúžku rozšírili aj na zdravých záujemcov, ktorí s detskou logikou, nepoznajúcou silu protiargumentu, naliehali na riaditeľku školy Mgr. Helenu Babušíkovú, že je to diskriminácia, keď aj oni nemôžu hrať stolný tenis. To bol okamih, keď som ako tréner mládeže pochopil, že šport telesne postihnutých má šancu prežiť iba v symbióze so športom zdravých, pre ktorých sa naopak úspechy a výkony znevýhodnených športovcov môžu stať dôležitým prostriedkom motivácie a akceptácie myšlienky paralampionizmu.
Ako vedúci stolnostenisového krúžku pôsobím ôsmy rok. Na záverečnom turnaji ku koncu školského roku sa zúčastňuje takmer päťdesiatka žiakov. Dievčatá, chlapci, od prvákov po deviatakov, zdravotne znevýhodnení žiaci... Moju prácu ocenil aj primátor mesta Nitry Jozef Dvonč, ktorý mi v roku 2009 udelil diplom a zlatú medailu za dlhoročnú činnosť trénera zdravotne postihnutej mládeže.
Mám 55 rokov a okrem dobrovoľného trénerstva sa venujem vlastnej literárnej tvorbe, športovej žurnalistike, angažujem sa v charitatívnej kampani Na kolesách proti rakovine a v debarierizácii turistických chodníčkov vo Vysokých Tatrách. Neviem Vám rozumne vysvetliť, odkiaľ čerpám silu. Možno sa to učím od detí, ktoré vedia, že nikoho nepošlem preč z telocvične; že viem byť bútľavou vŕbou, keď sa v škole nezadarí a treba si vyliať srdiečko; že keď som s nimi niekedy sám, bolo by ľahké neposlúchnuť, ale v športe, tak ako v živote, môže človek ukrátiť len seba. Takéto chápanie športu v sebe obnáša olympijské ideály, stavia nás na spoločnú štartovaciu čiaru a je garantom dosiahnuteľnosti aj tých najvyšších mét.
