V Prahe sa zišli československí olympionici z roku 1968, v spomienkach rezonovali aj slovenské esá
PRAHA/BRATISLAVA 23. novembra (SOV) – Český olympijský výbor (ČOV) podobne ako Slovenský olympijský výbor (SOV) najmä pri príležitosti okrúhlych výročí konania olympijských a zimných olympijských hier (OH a ZOH) organizuje stretnutia olympionikov. ČOV na ne pozýva aj olympionikov zo Slovenska. Vo štvrtok sa v sídle Českej televízie v Prahe uskutočnilo veľké stretnutie účastníkov ZOH 1968 v Grenobli a OH 1968 v Ciudad de México. Okrem olympionimov prišli aj niektorí vtedajší tréneri, pôsobiaci pri reprezentáciách ČSSR.
Hry v rôznych obdobiach nášho spoločenského vývoja
Všetci prítomní si počas dvojhodinového programu pozreli pútavé dokumentárne filmy o ZOH aj OH 1968, v ktorých v nich ožili nielen chvíle ich veľkých súbojov pod piatimi kruhmi pred polstoročím (najväčší priestor dostali hokejové, atletické a gymnastické zápolenia), ale určite aj spomienky na to, v akom rozdielnom období vývoja v bývalom Československu sa tieto hry odohrávali - februárové zimné v čase obrovskej eufórie z pojanuárových výrazných pozitívnych spoločenských zmien v čase tzv. Pražskej jari a októbrové letné zase len niekoľko týždňov po okupácii našej vlasti vojskami piatich armád Varšavskej zmluvy... Samozrejme, v dobových filmoch sa spoločenské zmeny tej doby odrážali minimálne (komunistická, či v druhom prípade najmä sovietska „vrchnosť“ by viac nedovolila), ale každý z našich olympijských veteránov ich má nepochybne hlboko v srdci.
Na stretnutie olympionikov 1968 po 50 rokoch prišlo takmer päťdesiat olympionikov z búrlivého roka 1968, medzi nimi aj piati Slováci – členka strieborného družstva gymnastiek a štvrtá v preskoku Marianna Némethová (vtedy ešte Krajčírová), piaty v behu na 800 m Jozef Plachý, šiesta v skoku do výšky Mária Mračnová (vtedy ešte Faithová), člen piatej osemveslice Milan Hurtala (nastúpil v rozjazde, ale v olympijskom finále pre chorobu chýbal) a člen futbalového tímu ČSSR Jozef Jarabinský, ktorý už celé desaťročia žije v Prahe. Žiaľ, z desiatky žijúcich slovenských členov futbalového družstva ČSSR, ktoré nepostúpilo zo skupiny (bol medzi nimi aj hviezdny Ladislav Petráš, ktorý v Mexiku zažiaril na MS o dva roky neskôr) bol prítomný ako jediný...
Spomínalo sa aj na slovenské olympijské esá
Hoci slávnosť sa kľúčovo točila okolo olympionikov z českej časti bývalého spoločného štátu, v spomienkach rečníkov rezonovali aj slovenské esá. Napríklad jeden z členov bronzového tímu volejbalistov ČSSR Josef Smolka spomenul, ako sa slovenského kapitánovi tímu a vlajkonosičovi výpravy na otváracom ceremoniáli OH 1968 Bohumilovi Golianovi podarilo zvrátiť vývoj kľúčového súboja s Japonskom. Japonci, neskorší strieborní medailisti, v súboji s ČSSR suverénne vyhrali prvé dva sety - 15:2 a 15:3. Až potom sa na palubovku dostal 37-ročný veterán Golian (tréner Václav Matiášek ho dovtedy držal na lavičke). „Veľmi nám pomohol zvrátiť veľmi nepriaznivý vývoj zápasu a otočiť ho až k nášmu víťazstvu. Japoncov sme zdolali 3:2, čo ich napokon stálo zlato. Videl som ich vtedy veľmi plakať,“ zaspomínal si Josef Smolka.
Jeden z českej krasokorčuliarskej súrodeneckej športovej dvojice na ZOH v Grenobli Jan Šrámek zase pripomenul, že aj keď pre Šrámkovcov bola sezóna 1967/68 vôbec prvá na medzinárodnom ľade, mali „už“ 21, resp. 22 rokov a na olympiáde sa veľmi snažili podporovať našich ešte mladších krasokorčuliarov. „Predovšetkým Ondreja Nepelu, ktorý mal len 17 rokov a iba o dva roky staršieho Mariána Filca,“ povedal. Pripomíname: Ondrej Nepela sa o štyri roky neskôr v Sappore stal olympijským víťazom a kariéru ukončil ako trojnásobný majster sveta a päťnásobný majster Európy. In memoriam bol zvolený za Slovenského športovca 20. storočia.
Mnohí hviezdni olympionici už nikdy nikam neprídu
Žiaľ, všetci traja menovaní Slováci sú už po smrti – takisto ako naše najväčšie olympijské hviezdy olympijského roka 1968: štvornásobná zlatá medailistka v športovej gymnastike a „kráľovná“ mexických hier Věra Čáslavská (najúspešnejšia olympionička československej i českej histórie zomrela v auguste 2016) a skokan na lyžiach Jiří Raška (zomrel v roku 2012 a vo štvrtok si naňho verejne zaspomínal jeho niedajší parťák z legendárnej partie „Remsa boys“ Rudolf Hӧhnl), ktorý pre náš vtedajší spoločný štát získal historické prvé zlato zo ZOH. Na večnosť sa už odobrala aj olympijská šampiónka v skoku do výšky Milena Hübnerová (vtedy ešte Rezková). Zo zlatých medailistov ČSSR z roku 1968 žijú už len dvaja – strelec Jan Kůrka, ktorý aj prišiel na slávnosť a skokanka do vody Milena Neveklovská (vtedy Duchková), ktorá však pobýva v zámorí a na stretnutie olympionikov neprišla.
Žiaľ, mŕtvi sú nielen Golian, Nepela, Filc, Čáslavská, Raška a Rezková, ale aj mnohí ďalší – z radov Slovákov nám na prvom mieste prichádza na myseľ náš legendárny hokejový brankár Vladimír Dzurilla, ktorý v olympijskom turnaji v Grenobli odchytal všetkých sedem zápasov a spoločne s ďalším Slovákom, kapitánom družstva Jozefom Golonkom (ten sa zo slávnosti ospravedlnil), patril k dominantným postavám strieborného tímu. Takisto plavkyňa Oľga Gubza (vtedy Kozičová), ktorá sa na krauliarskej dvojstovke v Ciudad de México prebojovala do finále. Z ďalších českých velikánov OH, resp. ZOH 1968, ktorí už tiež patria večnosti, hodno spomenúť predovšetkým ozajstné legendy, ktoré určite patria do športového Panteónu bývalého Československa – atléta Ludvíka Daněka a volejbalistu Josefa Musila, plus nezabudnuteľnú krasokorčuliarku Hanu Maškovú.
Pohromade dovedna trinásť olympijských medailistov z roku 1968
Z plejády našich spoločných 20 medailistov z Grenoblu 1968 prišli do budovy Českej televízie štyria – členovia strieborného hokejového tímu Jan Klapáč, Josef Černý, Jan Havel a Jiří Kochta. Na OH v Ciudad de México sa olympijským kovom mohlo pochváliť až 24 reprezentantov ČSSR. Z nich prišli deviati. Na slávnosti v Prahe mali najbohatšie zastúpenie členky strieborného družstva športových gymnastiek – s výnimkou už nebohej superhviezdy Čáslavskej prišli všetky! A viaceré si priniesli aj medaily... Ak použijeme vtedajšie priezviská, tak na jednom mieste sa znovu zišli Marianna Krajčírová (na OH 1968 deviata vo viacboji a štvrtá v preskoku), Jana Kubičková, Hana Lišková, Bohumila Řimnáčová (siedma vo viacboji, štvrtá na bradlách a piata v prostných) a Miroslava Skleničková (takisto deviata vo viacboji, plus šiesta v preskoku a na bradlách).
Okrem už spomínaného zlatého strelca Jana Kůrku partiu mexických medailistov vo štvrtok doplnili traja členovia bronzového tímu volejbalistov Josef Smolka, Antonín Procházka a Zdeněk Groessl. Všetci trinásti prítomní držitelia olympijských medailí si z rúk predsedu ČOV Jiřího Kejvala prevzali pamätné krištáľové medaily s nápisom 1968 Grenoble Mexico City.
Spomienky Némethovej-Krajčírovej a Plachého
Dvom z pätice prítomných slovenských účastníkov OH/ZOH 1968 dal slovo aj moderátor slávnosť Petr Vichnar. Marianna Némethová-Krajčírová pripomenula, že družstvo našich gymnastiek v Ciudad de México obhajovalo nielen striebro z OH 1964 v Tokiu, ale aj zlatú pozíciu z MS 1966 v Dortmunde. „Věra Čáslavská navyše obhajovala pozíciu svetovej jednotky aj tri zlaté kovy z Tokia, takže na ňu bol najväčší tlak. Mali sme v Mexiku naozaj silné družstvo a navzájom sme si fandili. Věrke, ktorá získala zlato vo viacboji, v preskoku, na bradlách i v prostných a mala podľa nás vyhrať aj na kladine, sme svojou spoločnou silou pomohli. A v súťaži družstiev sme naozaj len veľmi tesne podľahli Sovietkam,“ povedala Marika, najlepšia slovenská gymnastka 20. storočia. Družstvo gymnastiek ČSSR skončilo druhé so stratou len 65 tisícin bodu. Hodno však pripomenúť, že nášmu mužskému družstvu na štvrtom mieste chýbalo na bronzový tím NDR dokonca len 5 stotín!
Ďalší rodák z Košíc, atlét Jozef Plachý, mal na OH v Ciudad de México len 19 rokov, ale v behu na 800 m utvoril juniorský svetový rekord a vo finále skončil piaty. „Bola to prvá a zároveň najkrajšia z mojich štyroch olympiád. Do nominácie som sa dostal na poslednú chvíľu a patril som medzi najmladších členov výpravy. V izbe som býval spolu s ďalší bežcami Josefom Odložilom a Tomášom Jungwirthom, ktorí boli odo mňa o dosť starší. Veľa som si bral z ich skúseností. Takisto aj od diskára Ludvíka Daněka, s ktorým som potom zdieľal izbu na ďalších troch olympiádach. V Mexiku bol bronzový, v Mníchove sme potom parádne oslávili jeho zlatú medailu. Žiaľ, všetci traja moji priatelia sú už po smrti. Z trinástich atlétov, ktorí sme boli v Ciudad de México, nás zostalo už len sedem...,“ zaspomínal si legendárny bežec Plachý, ktorý si na slávnosť symbolicky priniesol kravatu aj odznak z OH 1968.
Z množstva prítomných olympionikov dal moderátor slovo pochopiteľne len niektorým, takže na výškarku takisto pochádzajúcu z Košíc Mária Mračnovú (vtedy ešte Faithovú) sa nedostalo. Ona v hlavnom meste Mexika skončila v šiesta v súťaži, ktorá bola pre ČSSR absolútne výnimočná – veď zlato v nej získala len 18-ročná Milena Rezková a štvrtá skončila Jaroslava Valentová. Z dvojice prítomných aktériek pa
mätného finále uprednostnil moderátor tú, ktorá skončila vyššie. Jaroslava Řezáčová-Valentová pripomenula: „V prvej šestke sme skončili tri z Československa. To je dodnes unikát!“
Hokejové zlato bolo veľmi blízko, mal ho na hokejke Golonka
Hokejistov dodnes môže škrieť, že v Grenobli premrhali jedinečnú šancu na zisk zlatej medaily. Prehrali síce s Kanadou, ale v pamätnom zápase zdolali niekoľko rokov neporazený tím ZSSR 5:4. Na zisk zlata potrebovali v záverečnom zápase zdolať Švédov. Lenže kľúčový súboj sa skončil remízou a zo zlatého sna bola strieborná realita. Pritom kapitán Jozef Golonka mal krátko pred koncom na hokejke víťazný gól, „Honkena“ Holmqvista však neprekonal. „Gološa mal Honkeho ležiaceho na ľade, ale nedokázal ho prehodiť,“ povzdychol si ešte aj po viac než polstoročí člen tímu Jan „Gusta“ Havel, použijúc prezývky. Jeho spoluhráč Jan Klapáč (inak, dedo senzačnej zjazdárskej a snoubordovej olympijskej šampiónky z Pjongčangu 2018 Ester Ledeckej) o rozhodujúcom okamihu doplnil: „Jožo Golonka v podobných situáciách zvyčajne prihrával, ale vtedy sa rozhodol vystreliť, a nevyšlo to.“
Pre našu verejnosť malo mimoriadny význam víťazstvo nad Sovietmi. Tí dovtedy dlho len a len víťazili, od prehier si odvykli. Jan Klapáč si zaspomínal: „Pred zápasom sa nám ich podarilo rozhodiť. Tréner Pitner vtedy vymyslel, že budeme protestovať proti ich nepredpisovým korčuliam. Rozhodcovia to dlho riešili. To Sovietov vyviedlo z rytmu, ale aj tak nám rýchlo dali prvý gól. Napokon sme ich však zdolali. Na ľade sme si nič navzájom nedarovali, ale treba povedať, že bol ešte len február 1968 a mali sme v ich radoch veľa priateľov. Verili sme, že na MS 1969 doma v Prahe získame zlato. Lenže po auguste 1968 sa všetko zmenilo a šampionát namiesto Prahy presunuli do Štokholmu.“
Doplnil ho Jan Havel: „Vtedy to ešte nebolo také vypäté, ako keď sme Sovietov o rok na MS v Štokholme zdolali až dvakrát, ale národ sme grenoblianskym víťazstvom naozaj vyburcovali. V šatni po zápase tieklo šampanské – ale len päť minút, kým neprišli tréneri Kostka a Pitner...“
Boli to naše mimoriadne úspešné zimné aj letné hry
Na záver ešte dodajme: X. zimné olympijské hry v Grenobli s medailovým ziskom 1 – 2 – 1 boli najúspešnejšie a Hry XIX. olympiády v Ciudad de México 1968 s medailovou bilanciou 7 – 2 – 4 druhé najúspešnejšie v celej histórii československej účasti pod piatimi kruhmi v období rokov 1920 – 1992 (len na OH 1952 bola naša spoločná zbierka ešte o kúštik bohatšia: 7 – 3 – 3).
Aj preto malo pražské stretnutie olympionikov z toho pamätného roku mimoriadny náboj. Škoda len, že Slovákov naň neprišlo viac...
