Prvýkrát som sa postavila na žinenku, keď som mala päť rokov a hneď od začiatku som si džudo obľúbila. Na každý tréning som chodila s obrovským úsmevom na tvári, s radosťou v očiach. Nebola som nejako pohybovo zdatná, musela som makať viac ako ostatní. Čas plynul a začali prichádzať súťaže, prvé výhry aj prehry a ja som sa posúvala ďalej. Trénovala a súťažila som prevažne s chlapcami, keďže nebolo veľa dievčat, čo by robili džudo spolu so mnou. Z dvoch popoludňajších tréningov sa stali tri a ja som pomaly začala zisťovať, že džudo je mojou vášňou. Začala som tomu venovať všetok môj voľný čas, po škole som hneď utekala rovno na tréning. Časom prišla možnosť prestúpiť na športové gymnázium, ktorej som sa chopila a študujem na ňom aj dnes. Nástupom na novú školu sa mi otvorili ďalšie možnosti. Začala som chodievať ráno do posilňovne a behávať. Teraz mám tých tréningov týždenne deväť a neviem si predstaviť lepší koníček, ktorý sa stal časťou môjho JA.