Hry olympiád v dvojkových rokoch: MNÍCHOV 1972 a „Hry musia pokračovať!“
Roky hier olympiád s koncovým číslom dva priniesli histórie mnoho zmien vo vývoji samotného hnutia, olympijských športov a zanechali nám pre históriu množstvo silných osobných príbehov. Niektoré z OH 1912, 1932, 1952, 1972 a 1992 si postupne pripomíname.
„Hry musia pokračovať!,“ vyhlásil predseda Medzinárodného olympijského výboru v rokoch 1952 – 1972 Avery Brundage po tryzne a 34-hodinovom prerušení Hier XX. olympiády v Mníchove.
„Olympijský masaker“, najväčšia olympijská tragédia v histórii, ktorá si vyžiadala smrť 11 izraelských športovcov a členov izraelského olympijského tímu po prepadnutí, únose a zbabranom pokuse o vyslobodenie rukojemníkov z rúk ôsmich teroristov palestínskeho komanda s názvom „Čierny september“, zmenila budúcu tvár bezpečnosti a uvoľnenosti hier.
Do Mníchova pricestovalo 7123 športovcov (z toho 1059 žien), reprezentujúcich 121 národných olympijských výborov. Jedenásť malo premiéru: Albánsko, Dahomé (dnešný Benin), Gabon, Severná Kórea, Lesotho, Malawi, Saudská Arábia, Somálsko, Svazijsko, Togo a Horná Volta (dnešná Burkina Faso).
Štyri dni pred otvorením hier MOV zamietol účasť výpravy rasistickej Rodézie (dnešného Zimbabwe) ako odpoveď na protesty afrických krajín.
Do programu OH sa po 52 rokoch vrátila lukostreľba a po 36 rokoch hádzaná, na umelom kanáli v Augsburgu mal premiéru vodný slalom. Ako ukážkové športy sa predstavili bedminton a vodné lyžovanie. Novinkou hier bola prísaha rozhodcov.
Olympionici si vychutnávali uvoľnenú atmosféru hier, ktoré organizátori nazvali „hrami mieru a radosti“.
„V Mníchove som absolvovala svoje prvé olympijské hry. Boli úžasné. Usporiadatelia týmito hrami chceli dať zabudnúť na OH 1936 v nacistickom Berlíne, ktoré Adolf Hitler zneužil na propagandistické účely, a dokázať svetu, že krajina zmenila svoju tvár. Ľudia boli milí, športoviská moderné, olympijská dedina pestrá, veselá, s množstvom zábavných atrakcii pre športovcov a minimálnymi, ba žiadnymi bezpečnostnými opatreniami.
Spomínam si, že jeden z našich športovcov chcel prepašovať do olympijskej dediny kamarátku, ktorá prišla do Mníchova so skupinou fanúšikov. Poprosil ma, aby som mu na pár hodín požičala svoju akreditačnú kartu. Pri vchode do dediny nenápadne zavesil na krk svojej priateľke kartu s mojou fotkou, prezreli si olympijskú dedinu a večer som dostala späť svoju kartu. To som si myslela…
Lenže dotyčný chalan mi omylom dal svoju kartu. Čiže na fotke bol krátkovlasý blonďák. Ja s dlhými čiernymi vlasmi som chodila s touto akreditačnou kartou dva dni, kým sme sa s tým chalanom opäť nestretli. Chodila som po dedine, na tréningy, po športoviskách a nikto si to nevšimol. Športový svet, olympijská dedina žila v sladkej nevinnosti. Až do 5. septembra…“, zaspomínala si naša úspešná šermiarka Katarína Ráczová.
Skupine teroristov sa v ten deň o piatej ráno podarilo dostať do dediny aj pomocou opitých amerických športovcov. Priamo na posvätnej olympijskej pôde, na Conollystrasse 31, teroristi zastrelili dvoch olympionikov! Zápasníckeho trénera Mošeho Weinberga a vzpierača Josepha Romana, ktorí sa bránili útoku. Ostatní boli teroristami zabití na vojenskom letisku Fürstenfeldbruck.
Fóbia z ďalších možných útokov sa dotkla aj fenomenálneho amerického plavca židovského pôvodu Marka Spitza, ktorý na hrách získal sedem zlatých medailí, každú vo svetovom rekorde. Pod vplyvom obáv možného útoku naňho ho po skončení plaveckých súťaží predčasne z OH eskortovali na lietadlo mimo NSR.
V československej výprave bolo rekordných 186 olympionikov, z nich 21 zo Slovenska. K medailovej bilancii 2-4-2 Slováci prispeli dvakrát.
Eva Šuranová v novom československom rekorde v skoku do diaľky výkonom 667 cm obsadila tretie miesto a získala doteraz ako jediná slovenská atlétka olympijskú medailu. V hádzanárskej premiére reprezentanti podľahli vo finále súperom z Juhoslávie.
Strieborné medaily si domov odniesol aj slovenský trojlístok hádzanárov - Vincent Lafko, Andrej Lukošík a Peter Pospíšil.
„Olympiáda v Mníchove bola mojou treťou. Mala som len 24 rokov, ale medzi súťažiacimi športovými gymnastkami som patrila k najstarším. Bola to éra sovietskej gymnastiky, Burdovej, Korbutovej, Turiščevovej,“ spomína Marianna Némethová-Krajčírová, ktorá v Mníchove priviedla družstvo ČSSR k piatemu miestu. Mala šťastie, že gymnastické súťaže sa skončili ešte pred tragédiou členov izraelskej výpravy.
Némethovej veľkým zážitkom bolo stretnutie s kozmonautom. „Jeden deň prišli za mnou z vedenia výpravy, že Američania majú ako hosťa vo výprave Jamesa Lovella, kapitána vesmírnej lode Apollo 13, ktorý aj napriek poruche rakety dokázal bezpečne expedíciu vrátiť na Zem. Mal český pôvod po matke a chcel sa stretnúť s niektorým z našich olympionikov. A voľba padla na mňa. Zobrala som so sebou ešte tímovú kolegyňu Soňu Brázdovú. Žiaľ, zostal mi len výstrižok a krásna spomienka na hodinové stretnutie.“
Waldi – prvý oficiálny maskot
Jazvečík Waldi, prvý oficiálny maskot olympijských hier v histórii, mal alter ego aj v reálnom živote. Psa menom Cherie von Birkenhof v roku 1970 venoval predseda organizačného výboru OH v Mníchove Willi Daume predsedovi Medzinárodnej asociácie športových novinárov (AIPS) Félixovi Lévitanovi. Stal sa predlohou pre vytvorenie psíka Waldiho.
