Prvý utečenec v radoch členov MOV Yiech Pur Biel: Vďaka športu je možné všetko
Nadácia Olympic Refuge Foundation a olympijský tím Medzinárodného olympijského výboru (MOV) pre utečencov (ROT) budú 28. októbra na slávnostnom ceremoniáli v španielskom Oviede ocenení Cenou princeznej Astúrskej za šport pre rok 2022.
V tomto príspevku sa Yiech Pur Biel, člen historicky prvého olympijského tímu MOV pre utečencov na olympijských hrách v Riu de Janeiro 2016 a od roku 2022 vôbec prvý utečenec zvolený za člena MOV, zamýšľa nad týmto historickým uznaním sily športu, ktorá pomohla miliónom vysídlených ľudí na celom svete, ako aj jemu samému.
„V živote som plakal len dvakrát: keď ma opustila mama a keď som sa dozvedel, že budem v historicky prvom olympijskom tíme MOV pre utečencov. Keď som s tímovými kolegami vkročil na olympijský štadión na slávnostnom otvorení olympijských hier v Riu 2016, bol to pre mňa rozhodujúci okamih. Bola to chvíľa, na ktorú nikdy nezabudnem.
Stále počujem dav, ako nás povzbudzuje, a myslím na ostatných utečencov z Kene a svoju rodinu. Mysľou mi prebehlo všetko, čím som si musel prejsť, kým som sa dostal až sem a odkaz, ktorý musíme vyslať svetu, čo sa na nás pozerá.
Na olympiáde v Riu 2016 sme boli veľvyslancami nádeje a šírili sme posolstvo, že nič nie je nemožné. Dnes, keď olympijský tím MOV pre utečencov a nadácia Olympic Refuge Foundation získajú Cenu princeznej Astúrskej za šport, sa toto posolstvo potvrdí.
Keď sa nám s matkou rozišli cesty, nebol som si istý, či ju ešte uvidím. Nevedel som, či je vôbec nažive. S rodinou som sa znovu stretol až v Riu vďaka MOV. Ako olympionik som sa prvýkrát od svojich 10 rokov rozprával so svojou biologickou matkou. V tomto spočíva sila športu. Toto je hodnota, ktorú prináša olympijské hnutie.
V Riu sme ukázali svetu, že ako utečenci dokážeme čokoľvek. Byť utečencom neznamená, že všetkému je koniec. Pre mňa, s MOV po boku, to bol začiatok novej cesty.
Keď som sa po behu na 800 metrov na olympiáde v Riu 2016 vrátil domov, MOV mi pomohol so zápisom na školu Iowa Central Community College v Spojených štátoch. Potom ma menovali za veľvyslancom dobrej vôle pre Agentúru OSN pre utečencov (UNHCR) a MOV ma vymenoval za vedúceho tímu MOV pre utečencov na olympiáde v Tokiu 2020. Bol som schopný ukázať ešte viac ľuďom ako kedykoľvek predtým, že byť utečencom nie je hanba. Že nič nie je nemožné.
Keďže som bol tiež zvolený za člena MOV a vymenovaný za člena správnej rady nadácie Olympic Refuge Foundation, MOV naďalej posilňuje moju schopnosť objasňovať svetové konflikty. Zároveň mi poskytuje nevyhnutnú platformu na to, aby som mohol hovoriť s ostatnými utečencami a v ich mene.
V roku 2005, uprostred konfliktu v Južnom Sudáne, keď som mal len 10 rokov, prišli do mojej dediny vládne vojenské jednotky. Zmenilo nám to život, ale bol som jeden z mála, čo mali šťastie. Utiekol som s mamou a bratom.
Kým nás Organizácia spojených národov nezachránila a nenašla nám útočisko v Keni, strávili sme tri dni v buši a jedli sme len ovocie. Vtedy ma začal baviť beh a zistil som, ako dokáže šport zjednotiť ľudí.
S podporou nadácie Olympic Refuge Foundation, ktorú zriadil MOV, som sa nedávno vrátil do utečeneckého tábora v Kakume. Videl som sa s rodinou a zastával sa za to, aby utečenci mohli nájsť svoje miesto na svete prostredníctvom športu a formovať svoju vlastnú budúcnosť.
Vďaka tejto nadácii, ktorá si dala za cieľ poskytnúť do roku 2024 1 miliónu mladých ľudí postihnutých vysídlením prístup k bezpečnému športu, sa môžem odvďačiť komunitám, ktoré inšpirovali moju vlastnú cestu.
Chcel by som za seba a v mene všetkých utečencov na svete poďakovať Nadácii princeznej Astúrskej za toto historické uznanie. Niet lepšieho nástroja na zjednotenie ľudí, ako je šport.
V utečeneckom tábore v Kakume mi pred očami vznikali priateľstvá medzi ľuďmi 19 rôznych národností. To všetko vďaka sile športu. A v Riu 2016 a Tokiu 2020 sme v mierovej súťaži súťažili ako jeden celok.
Nikdy neviete, čo prinesie zajtrajšok. Ktokoľvek sa môže stať utečencom a ktokoľvek môže snívať a plniť si svoje sny.“
