Adam Truhlář: „Tréner detí musí byť kamarát aj autorita“
Adam Truhlář je profesionálny tréner a športový psychológ. Vedie projekt modernizácie športového systému v SZĽH v oblasti športovo-psychologického vzdelávania rodičov a trénerov spolu s odborníkmi z Fínska, Kanady a ostatnými členmi expertnej skupiny. Jeho súkromnú prax navštevujú deti, rodičia, reprezentanti a profesionáli pôsobiaci vo svetových súťažiach.
Jeho prednášky majú prívlastok Odborná show. „Už som mal dosť vzdelávacích seminárov, kde človek len sedí a počúva. Chcem ľuďom podať vedomosti na hlbšej úrovni. Chcem, aby sami prežili a pocítili ich vplyv na dieťa. Aby zistili, čo znamená, keď nezmyselne kritizujú ich deti a ako sa to podpisuje na ich psychike. Ľudom podávam vedecké informácie najmä z oblasti neurovied či psychológie zábavnou formou,“ vysvetlil. Počas jeho prednášky ľudia zažívajú rôzne cvičenia, ktoré im ukazujú, ako fungujú kognitívne funkcie: vnímanie, pozornosť a pamäť.
Adam Truhlář bude na septembrovej športovej konferencii SPORT (R)EVOLUTION hovoriť o tom, ako nastaviť hlavu športovca v 21. storočí. Kedy funguje mozog športe naplno? Aké sú psychologické ukazovatele talentu? Ako efektívne vplývať na mysle športovcov? Nenechajte si ujsť prednášku tohto výnimočného človeka, ktorého počúvajú s otvorenými ústami tréneri, hráči a odborníci z oblasti športu. Nechajte sa inšpirovať skúsenosťami a vedomosťami Adama Truhlářa priamo na konferencii SPORT (R)EVOLUTION 2019 už 18. septembra v Refinery Gallery. Vstupenky na toto podujatie nájdete v sieti predpredaj.sk
My sme mali tú česť, rozprávať sa s Adamom Truhlářom a sprostredkovať vám niekoľko jeho vzácnych myšlienok.
Čo je u detí, ktoré začínajú športovať najdôležitejšie?
- Je toho viac, ale poukážem na hlavné body. Na začiatku by mala byť priorita vybudovať silnú emočnú väzbu k športovaniu a pohybu ako takému. Z toho sa následne ďalej rozvíja vnútorná motivácia, dobrá sústredenosť, efektívne učenie a podobne. Rodičia by sa mali na začiatku snažiť vytvoriť čo najlepšie prostredie pre svoje deti. Prostredie, kde dieťa dostane možnosť spoznať rôzne športy a ochutnať tak nároky či už kondično-koordinačné alebo mentálne jednotlivých športov a zistiť, čo mu najviac sedí. Ak dieťa v niektorom športe nájde určitý zápal alebo nadšenie, je to signál, že u toho vydrží, dokáže prekonať prekážky a bude s radosťou rozvíjať zručnosti. Na začiatku je dobré nájsť kvalitného trénera, ktorý disponuje kvalitnými emočno-technickými zručnosťami. Vie sa napojiť na detskú psychiku a byť súčasne kamarát i autorita. Tréner dokáže dieťa rozvíjať ako po technickej, tak aj po mentálnej stránke a dokáže ešte prehĺbiť motiváciu k danému športu. Týchto ľudí je však málo. Osobne rodičom odporúčam, aby si zistili, kto je najväčšia kapacita v ich okolí
Dnes sa hovorí o tom, že mládež sa nehýbe a sedí za obrazovkami. Čo si o tom myslíte?
- Vnímam to ako veľmi veľký problém, ale do budúcna to vidím pozitívne. Teraz nastupuje generácia rodičov narodených okolo 85.-90. roku. Pamätá ulicu a už vie porovnať, že IT doba k ničomu nevedie. Čím viac rodičov stretávam, tak vidím uvedomelé reakcie, že oni nechcú, aby takto vyrastali ich deti. Verím, že táto generácia prinesie len pozitívnu zmenu. Nástup IT technológií bol tak rýchly, že generácia rodičov nato nestihla zareagovať a výsledky vidíme až teraz. Deti, ktoré nešportujú a hrajú hry, veľmi rýchlo veci vzdávajú, nechcú pracovať, majú problém sa prekonať či dlhodobo rozvíjať nejakú zručnosť, pretože veľa iných vecí ako PC ich nebaví. Ak zaujmete deti športovaním, nebudú sedieť len za PC.
Prečo je dôležité vzdelávať aj rodičov?
- Pýtam sa - kto určuje, či dať dieťa na šport? Koľko športov bude dieťa vykonávať? Čo bude dieťa robiť vo voľnom čase? Kto reaguje na výsledky a chyby? Kto programuje myseľ dieťaťa po prehrách, sklamaniach, zlyhaniach? Je to rodič. Aj keď sa tréneri menia, rodič ostáva. Rodič je s dieťaťom každý deň. Je potrebné, aby porozumel ako správne nastaviť systém rozvoja detí, ktorý zohľadňuje technické aj mentálne aspekty. Rodič musí byť najlepší kouč a musí vedieť, čo sú jeho kompetencie a do čoho sa už vŕtať nemá.
Veľmi častým javom sú rodičia, ktorí sa starajú do tréningového procesu, do rozhodovania trénerov a doma dieťaťu dohovárajú za to, ako hral.
- Áno, týchto rodičov odborne nazývame „nadmerne angažovaní“. Je to veľmi veľký problém najmä v Čechách a na Slovensku. Stále tvrdím, radšej majme nadmerne angažovaných, ako neangažovaných, ktorí majú šport len ako odkladací krúžok, ako napríklad v Nemecku. Je to spôsobené tým, že rodič si neuvedomuje, čo sa od neho očakáva a aká je jeho rola. On si z jeho perspektívy myslí, že robí to najlepšie, ale častokrát je opak pravdou. Zanáša myseľ dieťaťa zbytočnou kritikou a pochybnosťami, čo podmieňuje deti k strachu. Vrcholom je to, aby dieťa robilo šport preto, lebo ho samotná činnosť baví. Ak je to tenista, tak búchanie do lopty je to, prečo to robí. Ak má ale dieťa počúvať, že zasa zahral zle, že robí pomalý náprah, že sa nehýbe, tak je to demotivačné. Mozog nechce rozvíjať činnosti, z ktorých mu okolie hovorí, že je to zlé. Umenie rodiča viesť správne dieťa je v tom, že si uvedomuje, čo je jeho rola. Na druhú stranu sa pýtam, majú kluby zabezpečené vzdelávanie rodičov? Dostane rodič pri nástupe do klubu základné informácie, čo sa od neho očakáva?
Čo sa dá robiť so športovcom, ktorý je v zmysle predania natrénovaného po fyzickej aj psychickej stránke tréningový typ?
- Pracovať s tým. Je to veľmi individuálne a závislé od konkrétnej situácie. On tie zápasy nezvláda zjavne z nejakej príčiny. Ak hráč nie je vôbec súťaživý typ, tenis či bojové umenie asi nie sú pre neho ten správny šport. Za svoju kariéru tenisového trénera som mal hráčov, ktorí pôvodne hrávali lepšie na tréningu, kde o nič nejde a báli sa zápasov. Potom sa to celé otočilo. Naučili sa vidieť krásu v samotnom zápase. Vo veľkej miere je za týmto celým strach. Je dôležité hráčovi ukázať, že aj práve ťažké stavy sa dajú užívať. Zamerať hlavu športovca viac na samotný priebeh a proces zápasu ako na samotný výsledok. Aj keď prehrá, je potrebné poučiť sa z toho, čo bolo dobré a čo zlé. Musí sa porovnávať sám so sebou a sústrediť sa hru, na to, aby bol uvoľnený, dodržiaval taktiku a výhra je len vedľajší produkt. Hráč nesmie mať od začiatku v hlave, že potrebuje len vyhrať. To je vedľajší produkt toho, že je všetko správne nastavené.
V čom sa odlišujú dobrí športovci a najlepší športovci? Pretože často počuť, že výkonnostne sú na jednej úrovni..
- Na najvyššej úrovni už každý zvláda danú zručnosť na takmer rovnakej úrovni. Každý trafí forhend, otázka je, kto to dokáže vtedy, kedy potrebuje. Tá úplná špička vie v ťažkých momentoch ukorigovať emócie a podať taký výkon, aký potrebuje, ba dokonca lepší, ako on sám čaká. Ani na chvíľku nezaváha a je presvedčený, že to zvládne. Naopak, ten dobrý hráč by aj chcel vyhrať, ale často mu chýba presvedčenie, že tento moment zvládne. Súčasne však vie, že čelí skúsenému súperovi a vzadu v podvedomí je ochotný si priznať, že môže aj prehrať.
Sú Slováci po mentálnej stránke slabší ako športovci z iných krajín?
- Nemyslím si, že Slováci majú nejakú slabšiu psychiku oproti ostatným. Veď pozrime sa na aktuálne výsledky. Naši hokejisti tento rok odohrali veľmi kvalitné zápasy proti svetovým tímom, máme tu mená ako Sagan, Chára, Vlhová - to všetko poukazuje na to, že Slováci dokážu produkovať úplnú špičku napriek tomu, že nás je len 5 miliónov a trénujeme zväčša v horších podmienkach ako ostatní. Zoberte si konkrétny príklad, hráča bedmintonu, ktorý trénuje denne pod deravou strechou, kde zateká a má nastúpiť proti hráčovi, ktorý trénuje v moderných centrách, kde majú desiatky dvorcov, tribúny, sauny. Ak chce poraziť takého súpera, musí byť psychicky veľmi silný.
Vzdelávate aj trénerov a hráčov. Chápu ľudia na Slovensku, že po tejto stránke sa treba zlepšiť? Resp. prístup, ktorý tu bol roky nefunguje?
- Tu to vnímam dosť čiernobielo. Buď sú takí, ktorí sa nechcú vzdelávať, či už sami alebo prostredníctvom seminára, pretože to berú tak, že si musia priznať, že doteraz robili veci zle a musia upraviť svoj štýl, metodiku, vplyv atď. Pre takých to znamená nabúranie svojho komfortu a často krát aj ega. Aj keď to tak nie je, oni to tak vnímajú. Pripomínam, že je to odhliadnuc od veku. Poznám takých aj starších aj mladších, ale na druhú stranu, je tu aj veľa kvalitných trénerov, ktorí stále bažia po poznatkoch a uvedomujú si, že nie je možné všetko obsiahnuť a chcú počuť odborníkov z rôznych sfér. To sú ľudia, ktorí vedia, že byť tréner je celoživotné vzdelávanie a baví ich pracovať na sebe samých.
Ste milovníkom tenisu, sám ste ho hrával. Viete nám vysvetliť, ako môžu Nadal, Federer a Djokovič tak dlhé roky dominovať?
- V súčasnej dobe sa už dokáže team ľudí dokonalo postarať o celkov fyzický stav hráča tak, že aj v tenise je možné hrať v 37 rokoch svetovú úroveň. Hráči ako Nadal alebo Federer majú neskutočné množstvo skúseností. Každý turnaj, ktorý odohrali, vytvára určitú databázu skúseností, na základe ktorých oni vnímajú a reagujú. Poviem príklad: Federer videl súpera podávať 400 tisíckrát a vie prispôsobiť return lepšie ako hráč, ktorý je 10. na svete a videl 100 tisíc servisov. Takže súčasne obrovská vnemová databáza, ktorá bola prežitá v rôznych emočných zápasoch ako semifinále, či finále grandslamu. Pre týchto velikánov je hrať semifinále grandslamu štandardom. Keď má nastúpiť oproti hráčovi, ktorý je 10. na svete, ako napríklad aktuálne Medvedev, ktorý ešte semifinále grandslamu nezažil, tak je logické, že skúsenejší hráči sa vedia oveľa lepšie hýbať v týchto momentoch najmä po emocionálnej stránke. Bolo by zaujímavé, keby sme raz mohli pozerať na chémiu týchto hráčov „live“ počas zápasu.
Ktorí športovci sú pre vás absolútne najdokonalejší po psychickej stránke?
- Nedá sa to takto označiť. U mňa majú veľký obdiv adrenalínoví športovci, napríklad snowboardista, ktorý vyskočí z vrtuľníku a rúti sa dole svahom. Od týchto ľudí sa ja učím. Je veľa špecifických a psychicky náročných športov, ako golf či tenis, ale predsa len tie adrenalínové, kde ide o život, sú o kus ďalej. Človek, ktorý ide skočiť zo skaly z obrovskej výšky do vody, šofér rallye pretekov atď. Tu už ide fakt do tuhého a títo ľudia si zaslúžia obrovské uznanie. Okrem adrenalínových športov je pre mňa dokonalý typ Roger Federer, nie len po psychickej, ale po celkovej stránke. Má fantasticky uvoľnenú techniku a obrovskú odolnosť, kedy dokáže udržať emócie stále v jednej rovine aj napriek meniacim sa okolnostiam. K tomu všetkému má aj usporiadaný rodinný život a robí skvelé veci aj pre iných. Napríklad buduje školy v Afrike. Tomu sa hovorí vyrovnaná psychika.
