Matej Beňuš OLY

Ako malý osemročný chlapec sledoval v roku 1996 triumf Michala Martikána na olympijských hrách v Atlante a sníval, že raz krajana napodobní. Na úspechy päťnásobného olympijského medailistu nadviazal o 20 rokov neskôr v Riu de Janeiro.

Do Brazílie prišiel pripravený, na kanáli v Riu absolvoval najviac tréningov zo svetovej špičky. Tamojšiu divokú vodu dokonale poznal, v semifinále nechcel veľmi riskovať, išiel na istotu. Síce na najlepších stratil a skončil ôsmy, ale po dojazde do cieľa všetkým hovoril, že finále to bude úplne iná jazda.

A naozaj bola. Medzi 24 bránkami doslova pretancoval. S potrebnou mierou rizika - ale plynulo - zvládol náročné úseky s protivodnými bránkami a rýchlo sa ponáhľal do cieľa. Po svojom prejazde Beňuš zostal na vode a s chladnou hlavou sledoval, ako idú jeho súperi. Keď vedel, že už má medailu istú, poriadne si zakričal a vo vode urobil aj eskimácky obrat. Chcel sa ochladiť i pozdraviť divákov. Keď vyšiel na breh, začal pokojne prijímať blahoželania. Pravicou mu potriasol aj jeho úspešný predchodca Michal Martikán. Napokon mohol oslavovať striebro, rýchlejší bol len Francúz Denis Gargaud Chanut.

Beňuš pochádza zo športovej rodiny. Otec Ladislav bol moderný päťbojár, niekdajší juniorský majster Československa, mama Jana reprezentovala bývalú federáciu vo vodnom slalome, neskôr bola trénerkou v Tatrane Karlova Ves.

Matej spolu so staršími sestrami Monikou a Danou prežili detstvo na lodiach, s vodáckou partiou. Monika sa neskôr venovala rýchlostnej kanoistike a raftingu, v ktorom sa stala aj majsterkou Európy a svetovou vicešampiónkou. Dana sa úspešne prebíjala vo vodnoslalomárskych kanáloch, s Janou Dukátovou a Elenou Kaliskou bola majsterkou sveta v hliadkach, po svadbe s americkým kanoistom Scottom Mannom po roku 2013 pod priezvisko Mannová reprezentovala USA.

Matej bol od narodenia „veľké šidlo“. S kanoe začínal na tichej vode v Karloveskej zátoke. Ako malému sa mu veľmi jazdiť nechcelo. Inklinoval k iným športom, chodil hrávať aj futbal za Vinohrady. Keď klub prišiel o ihrisko, opustil zelené trávniky aj Beňuš. Chvíľu skúšal aj moderný päťboj, po prijímačkách na Športové gymnázium na bratislavských Ostredkoch ho chceli medzi seba atléti, vraj mal parádne dispozície a parametre na na vrhačské disciplíny. Športové gény v sebe nezaprie, aj dnes si rád zahrá florbal či ľadový hokej. A v týchto športoch je tiež dobrý.

So súťažným športom začínal ako 11-ročný v rýchlostnej kanoistike. Časom sa preorientoval na slalom, občas ho kombinoval aj so zjazdom. Prvé tri roky medzi žiakmi jazdil v kanoe aj v kajaku, potom sa definitívne rozhodol pre singlkanoe.

Z klubu Slávia UK prestúpil kvôli lepším podmienkam do Športového klubu polície a dostal sa do Strediska štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR (dnes je to Športové centrum polície). Do juniorskej reprezentácie sa prebojoval v roku 2002. Zakrátko už v kategórii C1 reprezentoval medzi mužmi.

Zlom v Beňušovej kariére nastal v roku 2004, keď sa stal juniorským vicemajstrom sveta a majstrom Európy. Odvtedy ho označovali za vodného slalomára, ktorý jedného dňa nahradí Martikána. Rýchlo sa dokázal etablovať medzi seniormi do svetovej špičky, v ktorej je už bezmála pätnásť rokov.

Vo vodnom slalome je dôležitá nielen výkonnosť, ale aj koncentrácia. V poriadku je potrebné mať nielen telo, ale aj myseľ. Beňuš je flegmatik, čo je jeho výhoda. A pretekársky najviac vyrástol pod trénerským vedením bývalého špičkového singlkanostu, bronzového z OH 2000 v Sydney Juraja Minčíka.

Na európskych šampionátoch do 23 rokov získal medailu v C1 štyrikrát za sebou, pričom v Liptovskom Mikuláši sa v roku 2009 stal v tejto vekovej kategórii majstrom Európy. Vtedy však už vážne podkuroval aj najlepším mužom na svete. Lenže mal smolu v tom, že dvaja z nich (Michal Martikán a Alexander Slafkovský) boli jeho krajania a na OH v každej kategórii môže mať jedna krajina len jednu loď...

K olympijskej účasti mal Beňuš blízko už v roku 2012, vtedy však tesne prehral interný slovenský kvalifikačný súboj o Londýn s Michalom Martikánom. Na rozhodujúce preteky nastúpil po oslabený po liečbe antibiotikami. Neúspech ho neodradil, vedel, že nepovedal ešte posledné slovo. Rok 2012 bol preňho pamätný aj z iného dôvodu, oženil sa a založil si rodinu. Jeho manželka Ivana mu postupne porodila troch synov.

S dvojnásobným olympijským víťazom Martikánom i s ďalším skvelým singlkanoistom Alexandrom Slafkovským bojoval aj o účasť v Riu de Janeiro 2016. A tentoraz z internej kvalifikácie, ktorá je podľa mnohých náročnejšia ako samotná olympiáda, vyšiel ako víťaz. A napokon v Riu nadviazal na Martikánovu medailovú šnúru. Rok 2016 zakončil ako prvý muž svetového rebríčka.

Po Minčíkovi, ktorý sa od 1. novembra 2016 stal riaditeľom Športového centra polície, prevzal jeho trénovanie Pavol Ostrovský, do ktorého skupiny patrili aj olympijskí šampióni z Ria 2016 v C2 bratranci Škantárovci. Keďže však ich disciplína po vyradení programu OH zakrátko „skončila“ aj na svetových šampionátoch, Škantárovci pretekársku kariéru v podstate ukončili a v ŠCP ich zamestnali na iných pozíciách. A Beňušovým trénerom sa stal Peter Škantár.

Pred olympijskými hrami v Tokiu sa situácia v boji o jedinú slovenskú miestenku v mužskom singlkanoe zopakovala. Hry, ktoré pôvodne mali byť v roku 2020, v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19 však preložili o rok neskôr. Pretekári v dôsledku týchto zmien a predĺženia kvalifikačného obdobia prežívali veľkú neistotu. Ale v tvrdom internom súboji s ozajstnými veteránmi Martikánom (ročník 1979) a Slafkovským (1983) znovu uspel najmladší z nich, ale tiež už 33-ročný Bratislavčan.

OH v Tokiu však Maťovi zďaleka nevyšli podľa očakávania. Prišiel tam ako strieborný medailista z ME v Ivrei a štvrtý singlista svetového rebríčka. Na úvod hier sa dobre naladil tým, že spoločne so strelkyňou Zuzanou Rehák Štefečekovou dostal poctu niesť slovenskú vlajku na otváracom ceremoniáli. V kvalifikácii súťaže C1 v úmornej horúčave potom jasne dominoval.

Ale fakt, že o dva dni neskôr postúpil do finálovej desiatky až z deviatej priečky, signalizoval, že zrejme niečo je úplne v poriadku. Vo finále išiel po pätnástu bránku dobre, ale keď ho potom jeden „valec“ stiahol a on stratil dve – tri sekundy, v snahe dohnať stratu začal robiť chyby a dotkol sa jednej bránky. Šieste miesto bolo preňho sklamaním. Pritom s čistou jazdou by aj napriek chybám získal bronz...

Beňuš dlhodobo patrí do svetovej singlkanoistickej špičky, preto je paradoxné, že zo svetových šampionátov má jedinú individuálnu medailu – bronz z „domácej vody“ v Čunove 2011. Zato je deväťnásobný majster sveta v hliadke 3xC1 (2009/10/11/13/14/15/17/18/19), v ktorej spolu s ním vždy pádlovali Michal Martikán a Alexander Slafkovský. V roku 2017 si na MS v Pau „odskočil“ aj k zjazdu na divokej vode, v ktorom získal striebro.

Z európskych šampionátov do roku 2022 Matej nazbieral spolu dvanásť medailí - štyri v C1 (striebra v Čunove 2010 i v Ivrei 2021 a bronzy v Krakove 2013 a v Markleebergu 2015), plus v hliadke 3xC1 osem zlatých (2007/08/10/12/13/15/16/21).

V seriáli Svetového pohára sa v rozpätí rokov 2010 – 2015 vždy umiestil v celkovej klasifikácii v prvej trojke, pričom v rokoch 2010 a 2015 sa tešil z celkového prvenstva. Tretí celkový triumf pridal v roku 2019. V jednotlivých pretekoch SP si pripísal spolu päť víťazstiev.

Autori: Peter Pašuth a Ľubomír Souček