Ladislav Škantár OLY

V extrémne náročnej domácej kvalifikácii bratranci Škantárovci najprv zahatali cestu na olympiádu vodnoslalomárskym legendám Petrovi a Pavlovi Hochschornerovcom, v Riu de Janeiro ich potom dôstojne zastúpili. Ladislav a Peter Škantárovci sa v C2 mužov na divokej vode stali pravdepodobne poslednými olympijskými víťazmi. Zlaté kovy si vybojovali 11. augusta 2016.

Roky sa im veľký olympijský sen rozplýval. Scenár bol vždy rovnaký. V internej kvalifikácii podľahli bratom Hochschornerovcom a potom doma v televízii sledovali, ako ich rivali získavajú olympijské medaily. Blízko k účasti pod piatimi kruhmi boli už pred Londýnom 2012, vtedy im však nominácia unikla pomedzi prsty a zostali len náhradníci. Napriek pádom sa však na milovaný šport nechceli vykašľať, každý úspech i neúspech ich posúval vpred. Vrchol ich kariéry prišiel v roku 2016, keď svojich rivalov zdolali na májových majstrovstvách Európy v Liptovskom Mikuláši a vybojovali si miesto v slovenskom tíme. Na vážskej vode boli vo finále šampionátu šiesti, ich súperi deviati. Paradoxne, titul vtedy získala ďalšia slovenská dvojica Tomáš Kučera, Ján Bátik.

Škantárovci odcestovali do Brazílie s medailovými ambíciami. Veď mali cenný kov z každého veľkého podujatia, chýbal im už len olympijský. Obaja si pred štartom pod Kristovou sochou uvedomovali, že to s veľkou pravdepodobnosťou bude ich jediná olympijská príležitosť. Tréner Juraj Minčík (sám ako pretekár bronzový v C1 na OH 2000) ich na všetko pripravil. Ako sa jazdí pod stresom, už mali nacvičené, veď po juniorskom období sa dlho nevedeli dostať do seniorskej reprezentácie. Keď už v nej mali isté miesto, okamžite si vybojovali medailu z majstrovstiev Európy.

V Riu ukázali skvelú harmóniu. Semifinálová jazda im síce nevyšla úplne podľa predstáv, ale ani to ich nevykoľajilo. Išli skôr na istotu, nechceli urobiť chybu, ktorá by ich obrala o finále. Vedeli, že v ňom musia zvládnuť oveľa lepšie pasáže okolo bránok 7 a 8. Situáciu vyhodnotili správne.

O necelé dve hodiny prišla najlepšia jazda ich života. Pustili sa dolu kanálom za olympijským zlatom. Už počas prvý záberov cítili v pádlach silu a okamžite pochopili, že to bude dobré. Keď boli v cieli, polovica súperov bola ešte na štarte. Už vtedy si uvedomovali, že čas by mal stačiť na medailu. Odtrpeli si chvíle napätia, na medzičasoch boli lepšie posádky z Česka, Veľkej Británie i Nemecka. Lenže Škantárovci zvládli rýchlo záverečnú časť trate, na súperov tam získali cenné stotiny. Druhí Briti Florence s Hounslowom zaostali napokon o 43 stotín sekundy, Francúzi Klauss s Pechém o 66 stotín.

Veľká radosť vypukla nielen v Riu de Janeiro, ale aj v Spišskej Starej Vsi, kam už bratranci môžu chodiť v pozícii olympijských víťazov. Ich cesta z tohto mestečka k vodnému slalomu bola rozdielna. Vyšší a výbušnejší Ladislav, háčik lode, sa k nemu dostal cez príklad svojho otca, bývalého pretekára Ľubomíra. Menší a svalnatejší zadák Peter zasa cez kamaráta. Ladislav mal v čase prvého pričuchnutia k vodnému slalomu šesť, Peter sedem rokov. V Spišskej Starej Vsi veľa športov vtedy na výber nebolo, okrem futbalu už len kanoistika na divokej vode.

Škantárovci sa postupne presunuli trénovať na Dunajec. Najskôr sa zdokonaľovali v kajaku, potom sa presunuli do kanoe. Počas množstva tréningových hodín ich na vode dlho „cepoval“ Ľubomír Škantár, otec Ladislava. Ako osem - deväťroční už súťažili. Začínali ako singlisti, v tejto kategórii im radil aj Karol Rozmuš. Postupne presedlali pod vedením Ľubomíra Škantára do deblovky, singlová disciplína bola pre nich už len doplnkom. Stali sa z nich novodobí kočovníci, presúvali sa zo sústredenia na sústredenie, z pretekov na preteky. Výkonnostne rástli zo dňa na deň.

Celá rodina žila vodným slalomom, ešte aj Lacova mama Mária Škantárová zložila rozhodcovské skúšky a chodila s nimi na preteky. Rodina obetovala pre chlapcov veľa, na preteky často cestovali požičanou aviou. Obaja majú po troch súrodencoch. Ladislavova staršia sestra Jana bratovi v čase, keď ešte nevedela poriadne rozprávať, vymyslela prezývku. Ani dnes mu nikto nepovie inak ako Aťo.

Prírodná trať na Dunajci už bratrancom na tréningy nepostačovala. Po skončení strednej školy odišli na vysokoškolské štúdia do Bratislavy, stali sa súčasťou Centra akademického športu, ale stále boli aj pretekármi Zamatexu Spišská Stará Ves.

Po zisku titulu majstrov Európy do 23 rokov prešli pod krídla Strediska štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR, dnes Športového centra polície Bratislava. Aby ďalej výkonnostne rástli, začal ich trénovať Peter Hochschorner starší. Po ňom prišli k rodákom zo Zamaguria ďalší tréneri a do olympijského Ria ich pripravoval už Juraj Minčík.

Až do nepísaného zániku kategórie C2 po jarných majstrovstvách Európy 2018 v pražskej Troji patrili desať rokov do absolútnej svetovej špičky. Prvýkrát výraznejšie dali najskôr o sebe vedieť na európskych šampionátoch do 23 rokov, potom im chvíľu trvalo, kým sa dostali natrvalo do reprezentačného tímu, aj keď na stupňoch pre najlepších stáli prvý raz na pretekoch Svetového pohára už v Penrithe 2003.

Podujatie tohto rangu vyhrali premiérovo až o šesť rokov neskôr v Pau, v tom istom roku boli strieborní na majstrovstvách sveta v Seu d´Urgell. O dva roky v Bratislave i Prahe 2013 a Deep Creeku 2014 im zavesili na krky bronzové kovy. V hliadkach sa raz stali majstrami sveta, pridali aj tri strieborné a jeden bronzový kov. Trikrát vyhrali majstrovstvá Európy, presadili sa v Liptovskom Mikuláši 2007, Bratislave 2010 a Viedni 2014, raz boli druhí a trikrát tretí. Celkove aj s hliadkami získali na kontinentálnom podujatí dvanásť cenných kovov, štyri z nich sú zlaté. Trikrát vyhrali hodnotenie Svetového pohára.

Ladislav Škantár po skončení športovej kariéry zostal takisto ako jeho bratranec pôsobiť v Športovom centre polície v Bratislave. V tzv. oddelení rôznych športov ŠCP má na starosti niekoľko športov.

Škantárovci vyrastali v malebnom kraji s priam rozprávkovými scenériami, v ktorom však život nebýva ľahký. Je to jeden z najchladnejších slovenských regiónov. Drsnosť prírody i sociálnej situácie v kraji vyvažujú dobrosrdečnosť a úprimnosť tamojších ľudí. A takí sú aj bratranci, ktorí sa môžu popýšiť zlatou olympijskou medailou.

Autor: Peter Pašuth