Elena Kaliská OLY

Jeden primát zvolenskej rodáčke Elene Kaliskej nikto nikdy nevezme. Ako prvá žena zo

Slovenska sa stala olympijskou víťazkou! A akoby to nestačilo, ako prvá sa stala aj dvojnásobnou olympijskou víťazkou. Prvý triumf v Aténach 2004 pritom dosiahla vo veku 32 a druhý v Pekingu 2008 dokonca vo veku 36 rokov, keď bola spomedzi športovcov v celej slovenskej výprave najstaršia...

K vizitke kajakárky, s ktorou sa v histórii vodného slalomu spomedzi žien môže úspechmi porovnávať iba Češka Štěpánka Hilgertová (inak jej dobrá priateľka, s ktorou neraz spolu trénovala) a Austrálčanka Jessica Foxová, patrí v kategórii K1 ešte aj jeden titul majsterky sveta (Penrith 2005), päť titulov majsterky Európy (Roudnice nad Labem 1998, Čunovo 2002, Skopje 2004, l´Argentiére la Bessée 2006, Nottingham 2009), šesť celkových prvenstiev v seriáli Svetového pohára a 12 triumfov v pretekoch SP, plus titul slovenskej Športovkyne roka 2004.

K tomu treba pridať ešte ďalšie jej medaily z vrcholných podujatí, či už v súťažiach jednotlivkýň (striebro na MS 2007 vo Foz do iguassú, bronz na ME 1996 v Augsburgu), alebo hliadok 3xK1 (najmä tri tituly majsterky Európy). Na MS získala spolu 5 medailí (2-2-1) a na ME dokonca 16 medailí (8-4-4). Je úplne bez diskusie, že od roku 2004 prebrala od plavkyne Martiny Moravcovej na niekoľko rokov pomyselnú korunu kráľovnej slovenského športu.

Kaliská sa narodila a vodácky vyrastala vo Zvolene. Odtiaľ pochádzal aj historicky prvý olympionik zo Slovenska v tomto našom dnes najúspešnejšom športe – kajakár Marián Havlíček, ktorý skončil šiesty v K1 pri olympijskej premiére vodného slalomu v Mníchove 1972 (presnejšie na trati umelého kanála v Augsburgu, vyše sto kilometrov od bavorskej metropoly) a iba o niekoľko mesiacov neskôr tragicky zahynul. Elena tak bola v kajaku odchovaná na Hrone na podharajchu a s rodným Zvolenom je dodnes úzko spojená.

Do svetovosti však vyrástla na Váhu – v Liptovskom Mikuláši, kam sa dávno presťahovala, pretože tam boli lepšie podmienky na tréning. Roky jazdila vo farbách KTK-Dukla Liptovský Mikuláš a bola členkou Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica. Zhruba dvadsať rokov sa jej na Liptove trénersky venoval Peter Mráz. Najprv s ňou preskákal množstvo sklamaní a potom aj všetky veľkolepé triumfy. Elena svojho času priznala, že ťažko by s ňou niekto iný tak dlho vydržal...

Mráz to s Kaliskou nemal nikdy ľahké a keď vyhrala prvé olympijské zlato v Aténach, v slzách dojatia vyriekol, že „už dvanásť rokov sa s ňou trápi“. Hneď to vysvetlil tým, že práca s Elenou je hrozne ťažká, pretože vo vnútri duše je veľmi dobrá, ale má zložitú povahu – je tvrdohlavá a hrozne vznetlivá. Triezvo s ňou analyzovať neúspechy bývalo v prvých chvíľach nadľudsky ťažké. Muselo sa jej vždy najprv trochu rozležať v hlave, čo jej hovoril tréner, aby to bola schopná akceptovať, ale do prípravy ju nikdy nemusel nútiť. Športu vždy obetovala maximum.

Podobne ako Martikán aj Kaliská dlhé roky trávila na vode podstatne viac času, ako jej súperky. Veľa však aj posilňovala na suchu. Stala sa z nej fyzicky najlepšie pripravená kajakárka sveta a jej štýl jazdy s dvojlistovým pádlom pripomínal už dávno štýl jazdy mužov – čo súviselo s jej mimoriadnou silou.

Napriek tomu jej trvalo dlho, kým svoj potenciál bola schopná pretaviť do absolútne špičkových výsledkov. Musela sa naučiť vyrovnávať sa s prehrami a mentálne zosilnieť – proste dozrieť. Pomohlo jej aj to, keď sa začala disciplinovane stravovať a zhodila zopár kíl. Prvé roky jej pôsobenia na Liptove bol tréner nešťastný vždy, keď prišla po víkende u rodičov v rodnom Zvolene pribratá a s nabalenými klobáskami...

Začiatok Kaliskej reprezentačnej kariéry sa prekrýval so vznikom Slovenskej republiky. V roku 1993 Elena prvý raz štartovala na vrcholnom podujatí. Na majstrovstvách sveta v talianskom Val di Sole skončila deviata, čo bol veľmi sľubný začiatok. Potom sa však celé tri roky nevedela posunúť vyššie. Ambície mala maximálne, ale v rozhodujúcich chvíľach ju zrádzala psychika.

Tak to bolo aj na Eleninej prvej olympiáde v Atlante 1996 na trati v Ocoee, kde bola príliš nervózna a skončila až devätnásta. Azda ešte ťažšie však niesla fakt, že jej hlavná domáca súperka Gabriela Brosková sa vtedy vybičovala k životnému výkonu a obsadila piate miesto.

Až niekoľko týždňov po olympiáde, na európskom šampionáte v Augsburgu (práve tam, kde pred mnohými rokmi napísal prvú kapitolu slovenského vodného slalomu na olympiádach Marián Havlíček) konečne Kaliská prerazila – získala bronz.

Štyri roky jazdila Elena s vidinou ďalšej olympiády v Sydney 2000. Na majstrovstvách sveta v priebehu olympijského cyklu síce bola „len“ siedma a šiesta, ale na ďalších súťažiach viackrát dokázala, že je schopná rovnocenne súperiť aj s dovtedajšou jasnou kráľovnou ženského kajaku na divokej vode, o štyri roky staršou Češkou Hilgertovou.

V Roudnici nad Labem sa v roku 1998 Kaliská stala majsterkou Európy. Na ME 2000 v Mezzane však namiesto zlatej obhajoby bola „len“ štvrtá. Už znovu pracovali nervy... Žiaľ, zopakovalo sa to aj na olympiáde. Kaliská síce v kanáli v Penrithe vyhrala kvalifikáciu, ale vo finále nepredviedla to, na čo mala. Po prvej jazde bola piata a v druhej si polepšila len o jedno miesto. Zlato obhájila Hilgertová, na bronz chýbalo Elene 1,2 sekundy, pritom dvoma dotykmi bránok stratila až štyri sekundy... Bolo to pre ňu obrovské sklamanie. Paradoxne, ani v ďalších rokoch sa Elene nedarilo na svetových šampionátoch.

V seriáli Svetového pohára však viackrát dominovala a to isté platilo aj na majstrovstvách Európy. V Čunove 2002 suverénne získala svoju druhú európsku korunu a v Skopje 2004 takisto jasným víťazstvom tretiu. To už bola na dohľad olympiáda v Aténach...

Na rozdiel od predošlých svetových podujatí Kaliská pôsobila po príchode do gréckej metropoly neobyčajne uvoľneným dojmom. „Som v pokoji, v akom som ešte nebola,“ povedala novinárom po kvalifikácii v areáli Hellenikon s morskou vodou, v ktorej skončila druhá. Pochvaľovala si, že nezajazdila v nej najlepší čas, pretože potom by v semifinále štartovala ako posledná, s čím z predošlých rokov nemala dobrú skúsenosť.

V rozhodujúci deň potom konečne aj na najvýznamnejšom fóre ukázala, čo sa v nej skrýva. Deviaty štart na svetovej súťaži premenila v prvú medailu – a hneď v zlatú! Už po semifinále viedla o viac než sekundu pred Francúzkou Dickensovou a v konečnom poradí predstihla striebornú Giddensovú z USA o viac než 4,5 sekundy! Podarilo sa jej to, čo v sydneyskom bazéne o štyri roky skôr len o osem stotín sekundy ušlo plavkyni Moravcovej – ako prvá žena zo Slovenska v histórii sa stala olympijskou víťazkou!

Slovenskú radosť z tohto triumfu trochu oslabilo len to, že singlkanoista Michal Martikán, ktorý sa radoval zo zlata iba o niekoľko minút skôr, napokon vinou oneskoreného verdiktu rozhodcov o dotyku jednej bránky klesol na druhé miesto.

Keď Elena Kaliská v Aténach naplnila svoj dávny sen, akoby tým sňala zo seba kliatbu. O rok neskôr sa v Penrithe dočkala svojho prvého titulu majsterky sveta. Ďalší rok získala svoj štvrtý európsky v K1 v l´Argentiére la Bessée a pridala k nemu aj zlato v hliadke. Na majstrovstvách sveta 2006 v Prahe-troji však svet zbystril pozornosť – olympijská víťazka dopádlovala len ako štvrtá, zatiaľčo z víťazstva sa radovala jej krajanka Jana Dukátová.

Keďže bolo známe, že na olympiáde v Pekingu bude môcť aj taká slalomárska superveľmoc ako Slovensko postaviť v súťaži kajakárok len jednu loď, bolo jasné, že Elenu čaká na ceste k obhajobe zlata v Pekingu 2008 nadmieru ťažká domáca súperka. Na MS 2007 vo Foz do Iguassú skončila Kaliská štvrtá, rovnako ako na ME 2008 v Krakove. Dukátovej obhajoba zlata na MS nevyšla a na ME skončila štvrtá, resp. šiesta.

V roku 2007 Elena ukončila vysokoškolské štúdium pedagogiky na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrica a získala kvalifikáciu učiteľky telesnej výchovy. Tejto profesii sa však napokon nikdy nevenovala, pretože jazdila až do päťdesiatky a následne sa zamestnala vo Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica...

Interný kvalifikačný súboj Kaliskej s Dukátovou o jedinú olympijskú miestenku bol nadmieru tvrdý. Obe rivalky, ktoré však mimo vody vychádzali spolu podstatne lepšie než kedysi Martikán s Minčíkom, sa do úmoru pripravovali nielen na olympijskej trati v Šun-ťi, ale aj v jej holandskej kópii v Zoetermeere. Zväz pre ne vypísal tri súboje. Prvý vyhrala o jedenásť rokov mladšia Jana, ale potom doplatila na to isté, na čo v minulosti toľkokrát jej súperka – v ďalších dvoch súbojoch mala slabšie nervy ako Elena, takže na olympiádu cestovala veteránka.

Na trati v pekinskom predmestí Šun-ťi nemala vlajkonosička slovenskej výpravy na otváracom ceremoniáli OH Kaliská vážnu súperku. Po tom, čo ďalšie tri potenciálne adeptky na víťazstvo na čele s Hilgertovou svoje jazdy pokazili, triumfovala Slovenka s gigantickým náskokom viac než 14 sekúnd pred Austrálčankou Lawrenceovou! Sama po obhajobe zlata priznala, že tentoraz bolo pre ňu ťažšie sa na olympiádu prebojovať, než ju vyhrať...

Deň jej triumfu – 15. august 2008 – sa zapísal do dejín slovenského športu tým najzlatejším písmom. Pol hodiny pred Kaliskou si totiž zlaté medaily vybojovali deblkanoisti Peter a Pavol Hochschornerovci!

Rok po olympiáde získala Elena v Nottinghame už svoj piaty titul majsterky Európy v K1. Keď ju v roku 2010 o štarty na svetovom i európskom šampionáte obrala únavová zlomenina vretennej kosti, svoju prvú absenciu na vrcholných podujatiach po 17 rokoch horko oplakala. Dukátová sa vtedy stala majsterkou Európy a vicemajsterkou sveta.

Kaliská sa však po zranení vrátila a aj v štyridsiatke tvrdo bojovala o svoju piatu olympijskú účasť. Ale tentoraz už Dukátovej podľahla a do Londýna na OH 2012 cestovala Bratislavčanka. Tá tam skončila šiesta.

Aj pred OH 2016 v Riu de Janeiro si to o jedinú olympijskú miestenku rozdala rovnaká dvojica. Znovu uspela Jana. Na európskom šampionáte v Liptovskom Mikuláši boli spoločne v bronzovej slovenskej hliadke 3xK1. Pre našu veteránku to bola vo veku 44 rokov jej posledná medaila z vrcholného podujatia. Na olympiáde sa Dukátovej nadviazať na jej medailovú niť nepodarilo – skončila štvrtá.

Jedna z najúspešnejších žien v histórii vodného slalomu Elena Kaliská jazdila naďalej, hoci na divokej vode bola na svetových aj európskych súťažiach jasne najstaršia. Neskôr sa už nedostala ani do reprezentácie. A v septembri ako 49-ročná definitívne ukončila pretekársku kariéru. Rozlúčkovú exhibičnú jazdu absolvovala pred publikom svetového šampionátu v Čunove v drese s nápisom „Time to Say Goodbye“.

Ešte predtým sa však veľmi potešila, že na OH 2020 v Tokiu, ktoré sa v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19 konali až v roku 2021, si striebornú medailu v súťaži kajakárov vybojoval Jakub Grigar. V Liptovskom Mikuláši sa mu totiž ešte ako malému chlapcovi zhruba dva roky veľmi venovala. Brávala ho so sebou aj na prípravu do Prahy-Troje a ešte ani nie dvanásťročného ho zobrala so sebou dokonca na dlhší tréningový pobyt v austrálskom Penrithe. Na jeho olympijskej medaile tak bol aj jej podiel...

Po ukončení kariéry v roku 2021 Elenu Kaliskú zamestnalo ju jej „materské“ Vojenské športové centrum Dukla Banská Bystrica. V ňom má na starosti komunikáciu s verejnosťou.

Autor: Ľubomír Souček