Róbert Orokocký viedol slovenských vodných slalomárov na olympijských hrách od Atén 2004 po Rio de Janeiro 2016, na ktorých naši pretekári získali šesť zlatých, dve strieborné a dve bronzové medaily. Ako tréner vedie skúsenú Janu Dukátovú, ktorá sa pod jeho taktovkou radovala zo zlata na všetkých vrcholných podujatiach okrem olympijských hier. Svoju zverenkyňu a životnú partnerku by Orokocký chcel priviesť na OH v Tokiu. Interná kvalifikácia na ne vyvrcholí začiatkom mája počas majstrovstiev Európy v talianskej Ivrei. Viac o Róbertovi Orokockom a o slovenskom vodnom slalome sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Róbert Orokocký sa narodil 13. novembra 1971 v Bratislave. K vodnému slalomu sa dostal, keď mal trinásť rokov. Reprezentoval Slovensko vo vodnom slalome a vo vodnom zjazde. Postupne začal s trénerstvom. Od OH v Aténach 2004 po Rio de Janeiro 2016 štyrikrát zastával funkciu vedúceho výpravy vodných slalomárov. Slovenskí kanoisti z nich priniesli spolu 6 zlatých, 2 strieborné a 2 bronzové medaily. Jeho dlhoročná zverenkyňa Jana Dukátová sa okrem iného stala majsterkou sveta v K1 v Prahe 2006, štyrikrát majsterkou Európy (raz v C1, tri zlaté v 3xK1) a štyri raz vyhrala celkové hodnotenie Svetového pohára. Zo svetových a európskych šampionátov má v zbierke spolu 20 medailí, z toho 8 z individuálnych súťaží. Na olympijských hrách v Riu de Janeiro 2016 skončila štvrtá a v Londýne 2012 sa umiestila na šiestej priečke. Orokocký trénersky pôsobí v Národnom športovom centre.

Ako ste začali s vodným slalomom?

Jazdiť na vode som začal prostredníctvom otcovho kolegu v práci, a tak som sa dostal ku kanoistike. Mal som vtedy 13 rokov. Postupne som sa prepracoval do slovenskej reprezentácie a reprezentoval som v prvých rokoch samostatného Slovenska.

Vnímate s odstupom času vašu športovú kariéru pozitívne?

Dva roky som pôsobil v reprezentácii vo vodnom slalome a dva roky vo vodnom zjazde. Dá sa povedať, že išlo o priemerné výsledky. Pohyboval som sa medzi 20. – 40. miestom na medzinárodných podujatiach. Vtedy Slovensko ešte veľmi nedominovalo. Bola to pre nás cesta spôsobom pokus - omyl. Skúšali sme nové metódy, o ktorých sme počuli zo zahraničia. Celé Slovensko sa vtedy pomaličky dostávalo krok po kroku dopredu.

„Vhupli“ ste k trénerskému remeslu hneď po aktívnej činnosti?

Pôsobil som v rámci oddielu Slávia UK Bratislava. Povedali mi, že keď budem zastávať pozíciu trénera, nemusím platiť členské. Rozhodol som sa, že to skúsim, a tak som sa stal trénerom. (úsmev)

Sledujete prácu niektorého z trénerov alebo „razíte“ svoju vlastnú cestu?

Dá sa povedať, že som si nechal poradiť od našich najlepších. Počúval som pozorne najmä Jožka Martikána a Petra Hochschornera staršieho. Inak som išiel svoju vlastnou cestou. Vzdelával som sa, snažil som sa pohybovať okolo vody. Zobral som si z toho, čo bolo potrebné. Bola to kombinácia všetkého.

Vaša trénerská kariéra je veľmi bohatá. Vyzdvihli by ste niektorý z výsledkov?

Určite to bol titul majsterky sveta Jany Dukátovej v roku 2006. Rád sa pozerám na obdobie rokov 2010 až 2011, keď Jana získavala medaily v kajaku aj v kanoe. To boli z môjho pohľadu najlepšie roky. V Čunove sa v roku 2010 stala historicky prvou majsterkou Európy v C1 žien, v kajaku pridala striebro.

Máte víziu do budúcna v rámci vašej činnosti trénera?

Teraz „bojujeme“ o olympijské hry v Tokiu, na ktorých by sme sa radi zúčastnili. S Jankou, ktorá bude pomaly končiť kariéru, by sme sa chceli rozlúčiť s aktívnou činnosťou so cťou. Vek nezastavíte. Po nejakých ďalších pretekároch som sa zatiaľ neobzeral, ani som sa o žiadnych nezaujímal. Je možné, že aj ja sa dám na inú dráhu. To všetko však nechávam otvorené.

Zúčastnili ste sa od Atén 2004 po Rio 2016 na štyroch OH, na ktorých Slovensko vo vodnom slalome získalo skvelých desať medailí, z toho šesť zlatých. Odniesli ste si z nich príjemné zážitky?

Z každých olympijským hier mám úžasné spomienky, pretože som tam bol s našimi fantastickými pretekármi a trénermi. Bola to pocta vôbec tam cestovať s takouto skupinou ľudí. Kamkoľvek sme sa pohli, pozerali sa na nás ako na lídrov. Vnímali nás ako niekoho, kto určuje smer, akým spôsobom sa bude uberať tento šport. Každá účasť bola jedinečná. Pri mojich prvých OH v Aténach 2004 sme museli riešiť nešťastný dotyk jednej z brán Miša Martikána, čo ho odsunulo zo zlatej na striebornú priečku. Išlo o riešenie situácie pri poškodení pretekára. Nazval by som to „krst ohňom“. Počas OH v Pekingu 2008 pre vyrovnanie sa podmienkam Francúzov, ktorí „šliapali na päty“ Mišovi Martikánovi, som si spravil čínsky vodičský preukaz. Bolo to pre cudzinca nezvyčajné. Mohol som šoférovať v Pekingu a voziť našich športovcov na tréningy. Mohli sme mať individuálny režim, vďaka čomu sme sa nemuseli viazať na olympijskú dopravu. OH v Londýne hodnotím ako bezpečné a nádherné. Rio považujem za najúžasnejšie olympijské hry, na ktorých som sa zúčastnil, hoci neboli výsledkovo v porovnaní s Aténami alebo Pekingom také úspešné pre Slovensko.

Čo vo vás evokuje slovné spojenie olympijské hry?

Ide o niečo, čo by mal zažiť každý športovec, ktorý trénuje a dáva do toho všetko. Je tam úžasná a jedinečná atmosféra. Dejú sa tam veci, ktoré sa bežne nestávajú. Môžete sa stretnúť s inými športovcami z mnohých krajín. Celkove sú atmosféra priateľstva a ducha spoločnej komunikácie je niečo fantastické. Dožičil by som to každému poctivému športovcovi a trénerovi, aby si to mohli užiť. Dostanú sa vďaka tomu na iný level.

Dlhoročne pôsobíte pri skúsenej kajakárke Jane Dukátovej. Je príkladná zverenkyňa?

Spolupracujeme s Jankou od roku 2001, takže naša spolupráca prešla rôznymi etapami. Všetko dosiahla vďaka tomu, že je nesmierne pracovitá. Rovnako to bolo vďaka tvrdohlavosti, hoci pre trénera je náročné zvládať túto vlastnosť. Vedela však, za čím chce ísť. Okrem toho má, samozrejme, veľké pohybové nadanie. Keď sa toto všetko spojilo a robilo sa viac vecí dobre ako zle, tak napredovala. Vďaka tomu mohla získať medaily zo všetkých vrcholných podujatí s výnimkou olympijských hier. Na nich skončila na štvrtom a šiestom mieste.

Môžu nám vyrásť do budúcna noví Dukátová, Kaliská, Martikán či Hochschornerovci?

Myslím si, že v slovenskom vodnom slalome nastala generačná výmena. Pozeráme sa na násťročných, ktorí by mohli nahradiť tieto ikony. V každom prípade zisk piatich olympijských medailí Miša Martikána, štyroch Hochschornerovcov či dvoch zlatých Eleny Kaliskej je utópia, minimálne v prvých dvoch prípadoch. Byť tak dlho na výslní je extrémne náročné. Náš šport sa posunul ďalej. Nožnice potenciálnych medailistov sa výrazným spôsobom roztvorili. Už aj revolúcia v materiálnej výbave je ukončená. Vzhľadom na to vo veciach, v ktorých sme mali navrch v porovnaní s iným krajinami, je náročné nájsť medzery, ako stabilne a výrazne byť lepší ako súper. Vidíme tam však zopár mien, ktoré by mohli dosiahnuť minimálne nejaké medaily aj na vrcholných podujatiach, ako sú olympijské hry.

Momentálne sa rekonštruujú vodné areály v Čunove a v Liptovskom Mikuláši. Je to z vášho pohľadu dôležité pre napredovanie slovenského vodného slalomu?

Rekonštrukcie našich vodných areálov v Čunove a v Liptovskom Mikuláši vnímam ako veľké pozitívum. Považujem to za obrovský krok dopredu. Práve tieto trate boli jedným z dôvodov, prečo slovenskí vodní slalomári nemohli byť v posledných rokoch úplne konkurencieschopní v porovnaní s ostatnými. Jednoducho sa vodný slalom posunul ďalej aj v prípade tratí - vzhľadom na charakter vody. Zahraniční pretekári mohli trénovať na tratiach, aké sa postavili v Londýne, v Riu alebo v Tokiu. My sme trénovali na archaických kanáloch. Sú síce krásne a v symbióze s prírodou, ale charakter vody na vrcholných podujatiach je iný. Myslím si, že rekonštrukcia oboch areálov bude zlomový moment v napredovaní slovenskej kanoistiky na divokej vode.

Potrebuje sa slovenský vodný slalom posunúť aj v inej oblasti?

Športový výkon je dnes skladačka z mnohých oblastí. V tomto smere sme zaostávali. Ako sa šport posúva dopredu, potrebujeme viac odborníkov v športe. Už to nie je postavené len na výbornej technike, akú mali naši pretekári, ale už treba implementovať do tímov dietológov, fyzioterapeutov či lekárov. Každý pretekár bude potrebovať okolo seba štyroch-piatich odborníkov, aby mohol konkurovať ostatným zo svetovej špičky.

Aké plány máte v najbližšom období?

Deviateho mája sa majstrovstvami Európy v talianskej Ivrei uzavrie pre Slovákov interná olympijská kvalifikácia. Rozhodne sa, kto by mal cestovať do Tokia. Rovnako sa tam dozvieme, či sa kanoistkám podarí získať štvrtú olympijskú miestenku pre Slovensko. Pozorne sledujeme dianie v Japonsku. Pred OH absolvujeme ešte dve kolá Svetového pohára. Následne bude odchod na veľmi dlhý pobyt do Tokia, ktorý sa začne vzhľadom na opatrenia spojené s pandémiou koronavírusu už 1. júla. Vodní slalomári sa budú nachádzať v Japonsku takmer mesiac pred súťažným dianím.

O miestenku v súťaži kajakárok na OH v Tokiu súperia Eliška Mintálová a Jana Dukátová. Ako vidíte Jankine šance?

Odhadujem to na 20 - 30 % pre Janku, že by sa mohla dostať na OH v Tokiu. Samozrejme, je to vodný slalom, divoká voda. Stačí jedna neprejdená bránka a situácia sa môže veľmi rýchlo zmeniť. Maximálne naplno sa pripravuje na preteky. Už teraz sme v Taliansku v dejisku nominačného zápolenia, aby odtrénovala čo najväčší objem na tej vode, na ktorej sa bude súťažiť aj na ME.

Mali by ste odporúčania pre nádejných športovcov?

Nech si idú za svojimi snami. Treba trénovať naplno. Nech sa snažia pozerať aj okolo seba a hľadať si bez kopírovania to dobré, čo funguje pri ostatných pretekároch. Nech si nastavia svoj tréningový režim čo najviac tak, aby im to vyhovovalo. Netreba sa nechať odradiť prvotnými neúspechmi. Ak sa tvrdo pracuje, po nich vždy prichádza úspech. Želám im veľa pozitívnej energie a nech si užívajú každý deň na tréningu i v športe. Ak to chcú robiť dobre, tak sa úspechy dostavia.