Mládežnícky tréner Petry Vlhovej Rastislav Mažgút: Lyžovanie je jeden z najkrajších športov

Lyžiarsky tréner Rastislav Mažgút sa nedávno zúčastnil ako člen výpravy na zimnom EYOF vo fínskom Vuokatti. Zo slovenských pretekárov sa najvyššie umiestili Ela Hrbáňová a Timo Botka, ktorí obsadili zhodne 17. miesto v pretekoch paralelného slalomu. Hrbáňová skončila v kvalifikácii tejto disciplíny na siedmej priečke. V mládežníckych kategóriách viedol aj Petru Vlhovú, ktorá už vtedy patrila medzi najlepšie pretekárky sveta vo svojom ročníku. Viac sa o Rastislavovi Mažgútovi i o slovenskom zjazdovom lyžovaní dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Rastislav Mažgút sa narodil 24. júla 1973 v Martine. Vo svojom rodnom meste začal so športom. V žiackych kategóriách kombinoval zjazdové lyžovanie s tenisom a s ľadovým hokejom. Následne ostal už len pri zjazdovom lyžovaní, v ktorom po ukončení športovej kariéry odštartoval trénerskú. Dlhoročne je trénersky aktívny pri mládeži v lyžiarskom klube Ski Team Martinské Hole, v ktorom zastáva aj funkciu predsedu. V mládežníckych kategóriách sa podieľal aj na raste Petry Vlhovej, ktorá je v súčasnosti svetovou lyžiarskou hviezdou. Mažgút sa zúčastnil ako tréner na marcovom zimnom EYOF vo fínskom Vuokatti.

Ako ste sa dostali k športu?

Môj otec robil na Martinských Holiach ratrakára. Chodili sa tam lyžovať aj s mamou, a tak ma v troch rokoch priviedli k lyžovaniu. Približne od piatich rokov som začal aktívne lyžovať v klube TJ ZTS Martin. Otec bol aj predseda tenisového klubu v Martine, takže približne v podobnom veku som začal hrať tenis.

Spomínate si rád na vašu športovú kariéru?

Pri tenise som vydržal do 14 rokov. Ako tím získali sme bronzovú medailu na majstrovstvách Slovenska družstiev. Aby som toho nemal málo, tak som od druhého do ôsmeho ročníka navštevoval hokejovú triedu. V pätnástich rokoch som ostal už len pri lyžovaní, ktorému som sa súťažne venoval ešte počas vojenčiny a krátko po jej skončení. Vojenčinu som strávil v Poprade vo VTJ, kde sme mali utvorené podmienky na športovanie.

Aká bola vaša doterajšia trénerská cesta?

Keď som mal 23 rokov, začal som trénovať v Martine. „Skočil som do toho rovnými nohami“ s kolegom Milanom Midžiakom, ktorý však krátko po mojom začiatku išiel trénovať slovenské juniorky. Pomohol mi však môj šéf Vladimír Franko, ktorý mal veľmi dobre zvládnutú  športovú metodiku. Trénoval som vtedy v podstate najlepšie dievčatá na Slovensku v ročníku 1982, ktoré sa stretávali na pretekoch s Janicou Kosteličovou. Popri nej sa viackrát dokázali umiestiť v najlepšej šestici. Následne som  v tom čase získaval športové licencie trénera. V tom období som dosiahol druhú najvyššiu trénerskú licenciu. Momentálne mám aj po aktualizácii podmienok v podstate druhé najvyššie trénerské vzdelanie. V roku 2002 sa bývalý lyžiarsky klub v Martine rozpadol vzhľadom na problémy s financovaním zo strany Martinských holí. O rok neskôr som založil Ski Team Martinské Hole, ktorý pôsobí až doteraz. Máme zhruba 60 pretekárov a deväť trénerov. Ide o jeden z najväčších klubov na Slovensku. V uplynulých desiatich rokoch nás štyrikrát vyhodnotili ako najlepší klub na Slovensku na základe získaných bodov.

Označili by ste niekoho za svoj trénerský vzor?

Snažím sa inšpirovať od trénerov, ktorí sú úspešní. Keď Petru trénoval Livio Magoni, tak v tom čase som pripravoval môjho syna. Chcel som vedieť, čo na to povie Livio. Petre som poslal video z jeho tréningu a Livio to sprostredkovane okomentoval. Matej Gemza nám tiež dokáže povedať, na čo sa máme zamerať. Ak sa budete venovať podstatným veciam, tak prídu aj výsledky. Rád by som spomenul aj Ivana Iľanovského, ktorý v juniorskej kategórii a pri prechode do seniorskej trénoval Petru Vlhovú. Prvé víťazstvo v pretekoch Svetového pohára si pripísala práve pri ňom. Andrej Prevuzňák trénuje Martinu Dubovskú. Sú to tréneri, od ktorých sa môžeme učiť. Momentálne je možnosť prostredníctvom sociálnych sietí a internetu dohľadať si množstvo materiálov. Veľa sa dá naučiť aj z televíznych prenosov vďaka kvalitným komentátorom. Kto chce, nájde si spôsob, ako sa dozvedieť niečo nové.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

V žiackej kategórii je to o tom, aby sa deti naučili čo najviac lyžiarskych zručností. Nie je to úplne o výsledkoch. V lyžovaní nemáte na rozdiel napríklad od bojových športov oficiálne majstrovstvá sveta v žiackych kategóriách. Máme však podujatie Alpe Cimbra, v minulosti známe ako Trofeo Topolino, ktoré by sa dalo označiť za neoficiálny svetový šampionát žiakov. Súťažili tam aj Petra Vlhová a Mikaela Shiffrinová. Petra vyhrala v tom období dvakrát medzinárodné preteky FIS v Slovinsku a Taliansku, ktoré sú podobného rangu. V roku 2010 skončila druhá za Mikaelou Shiffrinovou na pretekoch v Kanade. Viacerí moji zverenci sa stali majstrami Slovenska. Ako som uviedol, tak sme boli viackrát najlepšie družstvo na Slovensku. Ide však o žiacke čiastkové úspechy. „Skutočné“ lyžovanie príde až potom.

Akú máte trénerskú víziu?

Chcel by som ponúknuť moje skúsenosti v kategórii juniorov, pri ktorej pôsobím uplynulé dva roky. Zobral som si so sebou tri deti, z ktorých dve dokázali splniť reprezentačné kritériá. Jeden z nich bol môj syn Dávid, ktorý však už nebude z vlastného rozhodnutia pokračovať v aktívnom lyžovaní. Mal som trénerský sen „potiahnuť“ syna čo najvyššie. Dokonca dosiahol lepšie parametre v porovnaní so Žampovcami v ich veku. Aktuálne trénujem Martina Michalku, ktorý sa mal zúčastniť aj na EYOF vo Vuokatti. Samozrejme, všetko záleží aj na podpore. Veľakrát chce štát od nás výsledky, avšak financovanie úplne nefunguje podľa predstáv.

Zanechal vo vás EYOF vo Vuokatti hlbokú stopu?

Doteraz som sa ešte nezúčastnil na takom veľkom podujatí. Z rodiny súťažil starší syn Denis na zimnom EYOF v tureckom Erzurume v roku 2017. Ja som bol teraz po prvý raz. V Bratislave nás otestovali na prítomnosť nového koronavírusu a môj zverenec Martin Michalka mal pozitívny výsledku testu. Povedal som, že na EYOF teda ani nemusím ísť. Vedúci výpravy Boris Demeter a jeho zástupkyňa Zuzana Tomčíková ma však presvedčili, aby som napriek tomu išiel s výpravou. Dvaja tréneri sme sa starali o dvoch pretekárov, čo sa dalo bez problémov zvládnuť. Olympijská dedina bola pekná. Stravu však nehodnotím úplne ideálne. Zato svah sme mali len päť minút chôdzou od ubytovania. Škoda, že zjazdovka bola kratšia, takže sa nedalo súťažiť v iných, ako technických disciplínach. Čo sa týka podmienok, tak pri druhom kole slalomu dievčat teplomer ukazoval o pol tretej popoludní plus 19 stupňov Celzia. Organizátori však „vypreparovali“ trať na výbornú. Organizácia zo strany SOŠV fungovala na vysokej úrovni, za čo našich vedúcich môžem pochváliť a poďakovať sa im.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Je to najvyššia možná méta, ktorú športovec či tréner môže dosiahnuť. Ide o športový vrchol. Uskutočňujú sa raz za štyri roky. Olympijská medaila je o to cennejšia. Možno však jej zisk neodzrkadľuje celkovú výkonnosť, pretože sme mohli byť svedkami prekvapujúcich medailistov či olympijských víťazov. Záleží aj na psychike, čo sme mohli vidieť aj v tomto roku. Mikaela Shiffrinová olympijské preteky nezvládla. Petre Vlhovej síce nevyhovovala podložka, avšak spravila maximum. Zároveň jej bolo naklonené športové šťastie a v slalome získala zlatú medailu. Niekto dosiahne Everest, iný „pozbiera“ všetky osemtisícovky. Petre sa to už darí, pretože má zlato zo ZOH, MS, veľký i malé glóbusy.

Spolupracovalo sa vám s Petrou Vlhovou bez problémov?

Petra Vlhová k nám prišla v roku 2006. V tom čase sme mali kvalitných pretekárov, čo si všimol aj Igor Vlha. Trénoval som ju až do roku 2010. Bola vždy príkladná. Hneď v prvom roku prišla na vstupné testy. Išla sa rozbehať a bolo to úsmevné. Povedala mi: „Nesmej sa!“ Jej vonkajší prejav motoriky bol nekoordinovaný. Keď sme sa začali spoznávať, tak som zistil, že má geniálny vnútorný cit. Preto sa dokázala venovať v podstate všetkému, čo skúsila. Či už to bol futbal, basketbal alebo motorka. Petra bývala počas prvého letného sústredenia u mňa v Martine, aby nemusela dochádzať. Bývali v podkrovnej izbe spolu s Vandou Vozárikovou. Išli sme trénovať na bicykloch. Za treťou zákrutou volala rodičom, že ju to nebaví. Povedali jej: „Nerev, ak aj bicykel vytlačíš hore kopcom, tak to musíš zvládnuť.“ (smiech) V tom čase neznášala tréning na bicykli, hoci jej otec Igor je veľký fanúšik cyklistiky. Rodičia mi volali, že nech to neberiem ako problém. Povedali mi, nech má len pri sebe injekciu, pretože je alergická na včely. Postupne sa to však zlepšilo. Teraz už ako profesionálka chodí na bicykel bez problémov.

Vidíte budúcnosť slovenského zjazdového lyžovania pozitívne?

Momentálne sa pracuje na koncepcii, aby sa veci zlepšili. Keď Zväz slovenského lyžovania získa štatút národného zväzu, tak bude môcť disponovať rozpočtom na jednotlivé disciplíny a pretekárov. Chcú niečo dobré vymyslieť, avšak z môjho pohľadu by komunikácia medzi jednotlivými časťami mohla fungovať na lepšej úrovni. Na jednej strane by sme sa chceli spolu rozprávať, avšak stále máme „spoločného nepriateľa“. Väčšie percentá členov sú na strane nového zväzu. „Stará“ Slovenská lyžiarska asociácia sa však stále odvoláva a vyhráža sa súdnymi procesmi. Preto je možno trochu obmedzená komunikácia. Keď zväz naštartuje dobrú reformu spolu so športovými odborníkmi ako sú Timotej Zuzula, Matej Gemza, Ivan Iľanovský, tak sa môžeme posunúť. Treba sa pozrieť na tie krajiny, kde to funguje. Pre mňa je vzorom Slovinsko, kde napriek nižšiemu počtu obyvateľov majú konkurencieschopných športovcov vo viacerých športových obdobiach. Ak to tam funguje, tak by mohlo aj u nás.

Badáte pozitíva v podmienkach pre lyžiarov na Slovensku a naopak, na čom by sa dalo popracovať?

Čo sa týka tréningu, tak sú na Slovensku lyžiarske strediská, ktoré nám vychádzajú v ústrety. Môžeme tam zväčša trénovať od siedmej do deviatej ráno, keď sa príde lyžovať verejnosť. Ak ideme z Martina do Jasnej, Vrátnej alebo na Štrbské Pleso, tak všade to máme od 40 minút po hodinu a pol cesty autom. Deti musia vstávať ráno o piatej. Chýba nám vyhradený jeden kopec v rámci niektorého zo zimných stredísk. Porovnal by som to so štadiónom pre futbalistov, hokejistov, hádzanárov či volejbalistov. Poliaci nám môžu byť príkladom, ktorí majú za hranicami päť takýchto stredísk. Na ich zväzovej stránke majú napísaný rozpis, podľa ktorého sa môžu pretekári pripravovať.

Ako hodnotíte už uplynulú lyžiarsku sezónu?

Sezóna sa skončila približne pred týždňom. Martin Michalka splnil kritériá, ktoré vypísali pre zaradenie do juniorskej reprezentácie. To sa na Slovensku podarilo okrem neho už len jednému pretekárovi. Sklamalo ma však, že môj syn sa rozhodol skončiť. Pre Martina Michalku mal byť vrchol sezóny EYOF vo Vuokatti, avšak prišlo do toho ochorenie COVID-19. Po jeho prekonaní sa necítil dobre a v druhej polovici trate už išiel na kyslíkový dlh. Preto som aj rád, že sezóna už dospela k záveru. Vo všeobecnosti som s ňou spokojný. V lete sa musíme z toho dostať. Dúfam, že v novom ročníku začneme z plných síl.

Aký plán máte v najbližšom období?

V máji by sme mali absolvovať približne desaťdňové sústredenie na ľadovci Möltal v Rakúsku. Ak tam budú dobré podmienky aj v júni, tak tam znovu pôjdeme. V opačnom prípade budeme cestovať na ľadovec do Francúzska. Následne si pravdepodobne dáme na mesiac pauzu od lyžovania. Potom by sme sa chceli ísť pripravovať do lyžiarskej haly v Litve. V septembri uvidíme, na ktorom ľadovci budú priaznivé podmienky. Máme ponuku ísť aj na nórsky ľadovec Folgefonna.

Čo by ste odkázali nádejným športovcom?

Lyžovanie je jeden z najkrajších športov, ktoré vôbec sú. Vykonáva sa v prírode. Ide o najmasovejší zimný šport. Prináša veľmi veľa peňazí do štátneho rozpočtu krajín, pretože je tesne prepojené s turizmom. Aktívne zapája celú rodinu v porovnaní s inými športovými odvetviami. Je to pekný a zdraviu prospešný šport. Ak budú deti chcieť, tak môžu niečo dosiahnuť. Kto sa tomu bude venovať poctivo, tak určite o ňom budeme počuť. Je to aj prípad Petry Vlhovej.