Tréner talentovanej slovenskej reprezentantky v zjazdovom lyžovaní Rebeky Jančovej Jan Kvasnička bol členom výpravy na zimných olympijských hrách v Pekingu. So svojou zverenkou sa snaží pracovať v prvom rade na technike. V aktuálnej sezóne sa členka Juniorského olympijského tímu ešte predstaví na národných šampionátoch a v budúcej sezóne je jedným z jej cieľov štart na majstrovstvách sveta vo francúzskom Méribeli. Viac sa o Janovi Kvasničkovi, o Rebeke Jančovej i o porovnaní slovenského a českého zjazdového lyžovania dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Ako ste sa dostali k športu?

K lyžovaniu ma priviedli rodičia. Obaja sa ako lekári po absolvovaní univerzity presťahovali za prácou do Jablonca nad Nisou, kde má každý blízko k zimným športom. Postupne som sa dostal do lyžiarskeho oddielu a začal som súťažiť.

Spomínate si celkove na vašu športovú kariéru v pozitívnom duchu?

Pamätám si na to ako na obdobie plné výziev. V našej ére sa mohlo trénovať prakticky kedykoľvek. Mohli sme sa pripravovať pred školou. Vleky nám vtedy spúšťali prakticky, kedy sme chceli. Mohli sme trénovať aj po školskom dni počas večerného lyžovania. V dôsledku politiky zimných stredísk je to dnes oveľa náročnejšie. Za tréningmi a kvalitou sa musíme sťahovať po celom svete. A tak sme často mimo domova. Lyžoval som za TJ Bižuterie Jablonec nad Nisou a vydržal som súťažiť do mojich 22 rokov. Keď som začal navštevovať vysokú školu, lyžovanie sa dostalo do úzadia.

Ako vyzerala vaša doterajšia trénerská cesta?

Po ukončení štúdia sa ma v mojom lyžiarskom klube spýtali, či by som chcel trénovať juniorov. Začal som pripravovať skupinku, ktorá nebola príliš výkonnostne úspešná. Postupne sa však Ondřej Berndt pod mojím vedením dostal na preteky Svetového pohára. Zároveň som trénoval Pavlu Klicnarovú, ktorá sa vďaka výsledkom v pretekoch Svetového pohára nominovala na ZOH v Pjongčangu. Na pretekoch Svetového pohára v St. Moritzi si však nešťastne zlomila nohu a po nepodarenom zákroku na Klinike Gut ukončila kariéru. Pavla sa stala mojou životnou partnerkou a máme spolu malého Honzu. Chvíľu som pôsobil pri sluchovo hendikepovanej Tereze Kmochovej, aby som ju pripravil na deaflympijské hry. Je to obdoba paralympiády, na ktorej sa však nezúčastňujú osoby so sluchovým postihnutím. Získala viacero medailí, a tak som prispel k tomu, aby sa Terezka stala najlepšou deaflympijskou športovkyňou na svete.

Od roku 2020 som viedol lyžiara Daniela Paulusa. Išlo pravdepodobne o najtalentovanejšieho pretekára pod mojím vedením. Mal však náročnú finančnú situáciu. Po každom kempe musel ísť do práce, aby si zarobil peniaze na ďalšie sústredenie. Nominoval sa do reprezentácie, čím potvrdil tréningovú formu. V náročných tréningoch dokázal byť 0,4 sekundy za držiteľom malého glóbusu v obrovskom slalome Filipom Zubčičom. Dokázal jazdiť rovnako rýchlo ako Žampovci. Následne mu však došli finančné prostriedky a museli sme sa rozlúčiť. Podmienky mu napokon poskytol český tím v skikrose, ktorý mu dokázal zaplatiť celú prípravu i súťažné obdobie, čo zahŕňa aj náklady na trénera a servismana. Od minulého roka pracujem s talentovanou Rebekou Jančovou, ktorá sa nominovala i na ZOH v Pekingu.

Jan Kvasnička sa narodil 8. decembra 1980 v českom Jablonci nad Nisou. V rodnom meste začal s lyžovaním, ktorému sa aktívne venoval až do svojich 22 rokov. Počas štúdia na strednej škole sa venoval fyzioterapii. Absolvoval bakalárske štúdium regenerácie a výživy v športe na Univerzite Palackého v Olomouci a magisterský titul v odbore učiteľstvo telesnej výchovy získal na Masarykovej univerzite v Brne. Trénoval popredných českých reprezentantov v zjazdovom lyžovaní, ako boli Ondřej Berndt, Tereza Kmochová, Daniel Paulus či Pavla Klicnarová, s ktorou má syna Jana. Aktuálne pripravuje talentovanú slovenskú reprezentantku Rebeku Jančovú, s ktorou sa zúčastnil na februárových ZOH v Pekingu.

Označili by ste niektorého z trénerov za svoj vzor?

Je veľa typov trénerov. Niektorí tréneri sú dobrí manažéri. Dokážu naplánovať sezónu a pracovať s formou športovca. Potom sú tréneri, ktorí majú veľa kamarátov a známych. Dokážu zariadiť exkluzívne tréningové podmienky, buď na preparovaných zjazdovkách alebo s reprezentantmi iných krajín. Pokiaľ má pretekár držať krok s najlepšími, musí sa pripravovať na rovnakých tratiach. Také tréningové podmienky sú však extrémne drahé. Ďalším typom sú takí, ktorí dokážu vysvetliť detaily technického konceptu. Sústredia sa čisto na správnosť pohybu. Dokážu lyžiarovi poradiť tak, aby dokázal lepšie posúvať svoje limity. Medzi nich patrím aj ja. Snažím sa, aby sa moji zverenci naučili vidieť daný pohyb a prostredníctvom pocitov sa ho naučiť. Aby pohyb pochopili, musia vedieť, akým spôsobom pracujú svaly. V tomto mi pomohlo štúdium fyzioterapie.

V tomto smere môžem spomenúť aj „antivzor“ v osobe môjho bývalého trénera, ktorý nám hovoril frázy ako: si v záklone, si tam neskoro, daj ruky dopredu a podobne. Na základe takýchto informácií sa športovec nikdy nezlepší. Inšpiroval som sa lyžiarskym expertom Vilémom Podešvom, ktorý v 90. rokoch minulého storočia prinášal do českého lyžovania zahraničné metódy. Dostal som v tom čase do rúk aj popis techniky Hermanna Maiera. Sledoval som aj svoje videá. Vtedy som zistil, že pretekár sa dokáže efektívne zlepšiť vďaka kvalitným a detailným informáciám. Dobrý tréner sa musí vzdelávať a čítať príspevky zahraničných autorov. Musí sa zameriavať na detaily a tie musí vedieť jednoducho vysvetliť.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Často vidím a vnímam jazdu lyžiara inak, ako tréneri okolo mňa. Najviac ma teší, keď môj zverenec predvedie jazdu, na ktorú môže byť pyšný. S pretekárom hľadáme spôsoby, ako do jazdy preniesť kľúčové zručnosti, ktoré prinesú jej zrýchlenie. Nezameriavam sa preto príliš na súťažný výsledok. Som presvedčený o tom, že ten sa dostaví peknou a chytrou jazdou. Päť mojich zverencov sa dostalo do reprezentačných tímov a nominovali sa pod päť kruhov. Ich výkonnosť rástla „skokovo“, drilom formou hry sa im darilo „preskakovať“  vývojové etapy. Najviac si vážim trénerské úspechy pri menej talentovaných športovcoch, pri ktorých je rola trénera najdôležitejšia. Aká je jeho úloha pri  obrovskom talente? Poznám trénerov, ktorí iba „zabrzdili“ vývoj hviezdneho športovca.

Akú máte trénerskú víziu do budúcna?

Lyžovanie a pobyt na horách nesmie nikdy znepríjemniť pracovný vzťah. Našiel som si svoj vlastný spôsob výkladu techniky, ktorému rovnako porozumie dieťa aj dospelý. Nechcem byť sám pre seba len obyčajný tréner. Poznám svoje prednosti i negatíva. Baví ma robiť si prácu tak, aby výuka bola efektívna. Idem na zjazdovku s plánom, na ktorom chceme pracovať s mojím zverencom. Chcem, aby sme pracovali efektívne a rýchlo. Nestrácam na tréningu drahocenný čas podávaním informácií. Každého bavia emócie v športe. Ja považujem za dôležitú radosť z pohybu. Často sú emócie oveľa silnejšie u detí v porovnaní s dospelými. Pre mňa sa práca s deťmi a dospelými príliš nemení vzhľadom na moju filozofiu. Napĺňa ma radosť  z ich veľkého záujmu o lyžovanie, túžba učiť sa nové veci, nestagnovať a mať na mysli každodenné zlepšovanie. Ťažko povedať, ako dlho môže trvať kariéra trénera v rámci pretekov Svetového a Európskeho pohára, pretože je to časovo a psychicky náročné. Nedá sa to robiť donekonečna. Keď budem na trénerskom dôchodku, vydám knihu o technike lyžovania.

Aké spomienky máte na zimné olympijské hry v Pekingu, na ktorých ste sa zúčastnili spolu s Rebekou Jančovou?

Išlo o moju prvú olympijskú skúsenosť. V Pekingu som bol s  Jančovou, ktorá bola z pohľadu popularity v podstate okrajový športovec v porovnaní s Petrou Vlhovou. Peťa má veľký tím, ktorý pracuje vo svojom režime. Ďalší silný lyžiarsky tím tvorili bratia Žampovci, ktorí mali iný program. Preto Rebeka a Petra Hromcová museli riešiť veľa vecí po vlastnej línii. Slovenský lyžiarsky tím prakticky neexistoval, každý išiel sám za seba. Logicky to bolo dané tým, že Petra Vlhová štartovala v žrebovanej elitnej skupine. Rebeka nastupovala s vysokými štartovými číslami, takže naše cesty sa neprelínali. Olympiáda bola drina od prvého dňa.

Rebeka mala servisný priestor najďalej zo všetkých pretekárok, a tak vždy musela na zjazdovku vynášať vystroj. Ak niekto nosí na chrbte minimálne dva páry lyží a batoh, viete si predstaviť, aký „rozsekaný“ chrbát musí mať po niekoľkých dňoch. Zjazdárske súťaže trvali z môjho pohľadu dlho, po celý čas olympiády. Nabitý program bol na začiatku a potom nasledovali tréningy počas čakania na tímovú súťaž. Tá sa uskutočnila až v záverečný deň ZOH. Olympijské zjazdovky boli rozmanité s kvalitnou podložkou, takže to hodnotím skvele. Štandard ubytovania sme mali vysoký, hoci niektoré veci nefungovali podľa predstáv.  Stále sa všetko dezinfikovalo. Z televízie na chodbách išla stále len jedna skladba. Mali sme obrovský výber jedál, avšak skoro žiadne sa nedalo poriadne jesť. Jeho kvalita nebola najideálnejšia, hoci ryžu dokázali pripraviť dokonale. Aj toto sa mohlo prejaviť na kvalite výkonov niektorých športovcov. Prakticky nikam sme sa nedostali, slušne povedané, bolo to smutné.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Je to obrovský zážitok, na ktorý človek spomína celý život. Príliš sa nelíšia od pretekov Svetového pohára, ale účasť posunie pretekára alebo trénera v rozmýšľaní na úplne inú úroveň. Je to veľmi prínosné pre budúci rozvoj. Myslím si, že Rebeke sa olympijský zážitok „zaryl hlboko do srdca“. Určite to prispeje k jej motivácii a sebavedomiu. Túžba je silná vec.

Spolupracuje sa s Rebekou Jančovou bez problémov?

Začiatkom apríla minulého roka mi zavolal Rebekin otec, že má chuť zmeniť jej prípravu. Venoval som sa rodinnému penziónu, chodil na bežky v Jizerských horách či na skialpové lyže do Krkonôš. Našli si ma sami. Rozhodli sa, že skúsia spraviť tento krok. V máji sme sa dohodli. S Rebekou sme na jar ešte stihli prípravu na ľadovcoch. Práca s ňou ma veľmi baví. Je to dobrý a radostný človek. Jej rodičia sú nielen ambiciózni lekári, ale aj nás podporujú a zároveň nezasahujú do procesu prípravy alebo výberu pretekov. Spolupracuje sa mi s nimi veľmi dobre. Kiežby boli takí rodičia vo väčšine prípadov.

Rebeka Jančová je aj súčasťou projektu SOŠV Juniorský olympijský tím. Sú vám takéto iniciatívy sympatické?

Rozvoju športovca často bráni nedostatok tréningových partnerov. Rebeka nemá príliš možností trénovať na Slovensku s kvalitnými pretekárkami. Staršia generácia dievčat postupne končí. Náš šport je veľmi drahý, čo sa týka zabezpečenia tréningu. Trávime veľa času cestovaním v aute, pretože sa chceme v príprave kvalitou približovať tomu, čím disponujú veľké tímy. Projekt Juniorský olympijský tím by to mohol pomôcť zlepšiť.

Mohli by ste porovnať pomery v slovenskom a českom zjazdovom lyžovaní?

Myslím si, že základ, ako sa posunúť ako „lyžiarsky národ“, spočíva v odovzdávaní si know-how. Medzi trénermi sme pochopiteľne takisto konkurenti. Je prirodzené pozerať sa na to takým štýlom, že ak sa bude dariť mojej konkurencii, tak sa môj zverenec nemôže dostať napríklad do centra talentovanej mládeže alebo do reprezentácie. Je náročné poradiť druhému, keď hrozí to, že predbehne môjho zverenca. V Česku funguje metodická komisia a vzdelávanie trénerov. Myslím, si že na Slovensku to „pokrivkáva“. Ak by sme dokázali pozitívne ovplyvniť oblasť vzdelania najmä mladých trénerov, tak zvyšujeme pravdepodobnosť, že pretekári budú lyžovať celkovo na vyššej úrovni.

Je hrozné dostať sa do „slepej uličky“ a vracať sa znovu naspäť. Vždy sa dá niečo pokaziť. Z tohto pohľad je trénerstvo zodpovedná práca. Najdôležitejšie sú vlastné skúsenosti, ktorých získavanie trvá roky až desiatky rokov. Ako veľký problém vnímam prechod z mladšej kategórie k skúsenejšiemu juniorskému trénerovi. Často treba kompletne „prerábať“ techniku a nastupuje nekonečný proces „preučovania“ pohybových stereotypov. Treba mať spoločnú víziu o technike a vyučovať ju približne podobne. V tom je české lyžovanie trochu ďalej. Ani jedna krajina sa však nedokáže dostatočne postarať o výchovu talentov, pokiaľ v lyžovaní, samozrejme, nebude viac financií.

Ako hodnotíte priebeh končiacej sezóny, ktorej vrcholom boli ZOH v Pekingu a majstrovstvá sveta juniorov v kanadskej Panorame?

Pred sezónou sme si s Rebekou stanovili výkonnostné ciele, ktoré vychádzali z predošlých juniorských výsledkov. Naše ciele však neboli postavené na jej reálnej výkonnosti. Nastúpili sme na učenie inej koncepcie po vzore svetových pretekárov. Rebeka zaradila do svojho repertoáru zjazd, čo jej vzalo mesiac prípravy. Vyhodnotili sme to ako výhodu pre možnosť lepšieho umiestenia na zimných olympijských hrách. Tento čas nám, samozrejme, chýbal pri možnosti trénovať obrovský slalom a slalom.

Vo finále sme sa dopracovali po uvážení k tomu, že slalom sme dali v tejto sezóne až na „tretiu koľaj“.  Je normálne, že sa športovec pripravuje na olympijské hry v štvorročnom makrocykle. My sme sa naopak pokúšali o „rýchlokvašku“. Je to slovo odvodené od mojej prezývky Kvása a schopnosti rýchlo pomáhať športovcom v kríze. (úsmev) Chceli sme, aby sa Rebekin prejav priblížil k svetovým štandardom. Na ZOH i na majstrovstvách sveta juniorov bol nabitý program. Zobralo nám to dva mesiace, čo sa týka sezóny. Vzhľadom na to sme nemohli trénovať podľa predstáv.

Čo vás čaká v najbližšom období?

Druhé miesto v obrovskom slalome na majstrovstvách Českej republiky v Špindlerovom Mlýne motivuje Rebeku skúsiť si ešte predĺžiť sezónu a vylepšiť si FIS- body. Ročník sa, pochopiteľne, pomaly končí, a príležitostí na zlepšenie FIS- bodov je už málo. Vidím reálne, aby sa Rebeka stala majsterkou Slovenska v obrovskom slalome. Na budúci rok by sa chcela nominovať na majstrovstvá sveta, no prioritou bude výkonnostný progres. V súlade s tým, čo som spomenul.

Mali by ste odkaz pre nádejných športovcov?

Treba pestovať lásku k pohybu, športu a času na horách. Nech sa snažia kamarátiť s lyžiarmi z celého sveta. Treba sa venovať hľadaniu výziev a s nadšením posúvať svoje limity.