Vodnoslalomársky tréner Patrik Gajarský sa pričinil o zisk zlata a bronzu Emy Luknárovej na olympijských hrách mládeže v Buenos Aires 2018. Aktuálne sa jeho zverenka nominovala do reprezentácie a bude štartovať aj na tohtotýždňových majstrovstvách Európy v Liptovskom Mikuláši. Do budúcna by to chcel Gajarský s Luknárovou dotiahnuť výsledkovo čo najďalej. Viac sa o Patrikovi Gajarskom i o slovenskom vodnom slalome dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Patrik Gajarský sa narodil 5. júla 1991 v Liptovskom Mikuláši. K vodnému slalomu sa dostal v detstve vo svojom rodnom meste. Vo svojej ére patril medzi popredných slovenských mládežníckych reprezentantov v disciplíne C1, keď v roku 2009 v domácom areáli získal zlato medzi juniormi a v roku 2013 v kategórii do 23 rokov. Postupne najmä v dôsledku silnej konkurencie medzi singlkanoistami začal s trénerstvom. Emu Luknárovú priviedol k zisku zlata v K1 a bronzu v C1 na olympijských hrách mládeže v Buenos Aires 2018. Vlani si na majstrovstvách sveta do 23 rokovvybojovala striebro v C1. Gajarský je zamestnaný v Športovom centre polície.

Ako ste sa dostali k športu?

Môj nevlastný otec Juraj Ontko bol bývalý kanoista a zúčastnil sa aj na olympijských hrách v Barcelone. Keď som mal päť rokov, tak som prvýkrát jazdil na tichej vode v Liptovskom Mikuláši. On nás brával so sebou na tréningy, keď ešte jazdil. Neskôr počas trénerskej činnosti začal vychovávať aj mňa.

Spomínate si rád na vašu športovú kariéru?

Najprv som jazdil v kajaku ako v podstate všetci pretekári, ktorí začínajú s vodným slalomom. V žiackych časoch som si postupne vyskúšal disciplíny C1 i C2. Keď už som prechádzal k juniorom približne v 14 rokoch som sa rozhodol už len pre singlkanoe, pri ktorom som ostal počas zvyšku kariéry. Pôsobil som v Dukle Banská ako profesionálny športovec. Keď som končil v kategórii do 23 rokov, tak bolo náročné prebojovať sa do reprezentácie, v ktorej boli Martikán, Slafkovský a Beňuš. Už vtedy sa prejavoval ako nádejný pretekár aj Marko Mirgorodský. Vieme, že Slovensko môžu reprezentovať len tri lode. Mal som smolu, že som bol vždy štvrtý alebo piaty v poradí.

Vtedy ste sa rozhodli, že začnete s trénerstvom?

Relatívne rýchlo som sa musel rozhodnúť, čo budem robiť ďalej. Dostal som v Dukle výpoveď. Mal som už 25 rokov a potreboval som sa niečím živiť. Chcel som ostať pri vodnom slalome. Zhodou okolností sa rozbiehal projekt strediska vrcholového športu v Bratislave a v Liptovskom Mikuláši. V Bratislave dovtedy nepôsobil prakticky žiadny profesionálny kanoistický tréner a zároveň v podstate okrem Matej Beňuša žiadny kanoista na vrcholovej úrovni. V roku 2017 som „sa zbalil“ a odišiel som pracovať do Bratislavy. Hneď som sa stal súčasťou juniorského družstva. Mal som na začiatku štyroch pretekárov – dve dievčatá a dvoch chlapcov. V ďalšom roku sa už dostali do juniorskej reprezentácie. Bolo to spočiatku náročné, pretože som bol zvyknutý na profesionálny prístup. Zrazu som sa musel venovať vekom ešte deťom, ktoré dovtedy netrénovali dvoj- alebo trojfázovo. Postupne sa to viacerí naučili a napokon mi ostala z tejto skupiny Ema Luknárová.

Ktoré trénerské úspechy si vážite najviac?

Už v roku 2019 sa Ema dostala do seniorskej reprezentácie a snažila sa kvalifikovať na olympijské hry. Bola ešte neskúsená, takže to bolo pre ňu náročné. Vážim si striebro z minuloročných majstrovstiev sveta do 23 rokov, hoci sa pôvodne nekvalifikovala po smole v nominačných pretekoch do reprezentačného výberu. Samozrejme, jedným z jej prvých úspechov bol zisk dvoch medailí na olympijských hrách mládeže v Buenos Aires 2018. Považujem to za skvelý začiatok, ktorý Emmu „nakopol“. Získala vďaka tomu finančnú podporu, bez ktorej to nejde. Mohli sme sa pripravovať v lepšom režime a dovoliť si viac po materiálnej i finančnej stránke.

Čo by ste chceli dosiahnuť v rámci trénerskej kariéry?

Chcel by som mať pretekára, s ktorým to dotiahnem čo najďalej. Nerád hovorím o konkrétnych cieľoch. Z môjho pohľadu to nie je správne. Emka je ešte mladá a má všetko pred sebou. Treba ísť krok po kroku tak, ako každú sezónu. Vždy máme najskôr nominačné preteky, následne európsky šampionát, preteky Svetového pohára a majstrovstvá sveta. Tým, že Ema súťaží aj v mládežníckych kategóriách, tak je náročné vybrať si najdôležitejšie podujatie. Môžu to byť majstrovstvá Európy, európsky šampionát juniorov či do 23 rokov alebo seniorské majstrovstvá sveta. Všetko je o plánovaní. Treba si určiť správne priority.

Aké spomienky máte na olympijské hry mládeže v Buenos Aires?

Bolo to veľkolepé podujatie, na ktorom sa zúčastnilo viac ako 4000 športovcov. Pravdepodobne by sa to dalo porovnať s „veľkými“ olympijskými hrami. Bývali sme v olympijskej dedine, kde sme sa stretávali so všetkými ostatnými športovcami či trénermi. Keď sme mali čas, mohli sme sa ísť pozrieť aj na iné športy. Bolo to veľmi zaujímavé a poučné. Človek sa naučil, ako to funguje na podujatí tohto druhu. Vedeli sme, že súťaže na olympijských hrách mládeže sú odlišné od klasického vodného slalomu. Súťaží sa na tichej vode, ale my formát nezmeníme. Spomínam si na to veľmi príjemne vzhľadom na to, že Ema získala zlato v kajaku a bronz v kanoe.

Čo pre vás znamená pojem olympijské hry?

Je to najviac, čo môžu dosiahnuť športovec a tréner. V našom športe je dostať sa tam o to náročnejšie, pretože tam môže ísť len jedna loď za krajinu. Kvalifikačné kritéria sú každým olympijským rokom prísnejšie. Môže sa stať pokojne, že niektorá loď zo silných krajín sa tam nekvalifikuje. To sa napríklad stalo Talianom, ktorým „unikla“ miestenka v súboji s Nemeckom a Ruskom.

Ako sa spolupracuje s Emou Luknárovou?

Je vidno, že Ema je postupom času na vode vyspelejšia. Tak ako každý mladý pretekár, potrebuje trénera. Ten má viac skúseností a vidí to inak. Sám som dlho jazdil a ešte stále sa zvyknem posadiť do lode. Dokážem jej poradiť a vysvetliť viacero vecí. Hlavne viem, čo sa deje vo vode. Základ je mať vzájomnú dôveru. Myslím si, že v tomto to u nás funguje. Možno je to náročnejšie v tom, že sme v podstate len mikrotím. Na základe toho však máme k sebe bližšie a lepšie si rozumieme po športovej i ľudskej stránke.

Ako vnímate projekty pre mladých športovcov typu Juniorský olympijský tím, ktorého súčasťou bola v minulosti aj vaša zverenka?

Je to vynikajúci spôsob, ako sa môže zviditeľniť mladý pretekár. Slovenský olympijský a športový výbor dokáže talentovaným športovcom pomôcť aj takýmto spôsobom do budúcna. V nasledujúcich rokoch môžu zlepšovať svoje výsledky. Emmu tam zaradili v roku 2019 po olympijských hrách mládeže. Bola to pre ňu predovšetkým finančná pomoc.

Vidíte budúcnosť slovenského vodného slalomu pozitívne?

Myslím si, že áno. Máme množstvo mladých pretekárov. Môžeme to vidieť aj na reprezentačnom družstve seniorov, pretože v podstate tri štvrtiny  v ňom tvoria vekom ešte juniori a pretekári do 23 rokov. Vďaka tomu môžu hneď začať zbierať skúsenosti. Možno v prvých rokoch nikto od nich nebude očakávať ohromné výsledky, avšak dokážu sa vo viacerých prípadoch dostať medzi svetovú špičku. Máme dosť pretekárov v každej kategórii, najmä u žien. Aktuálne sú tam tri-štyri lode, ktoré sa dokážu medzi sebou „ťahať“ a zvádzať súboje v nominačných pretekoch.

V čom badáte pozitíva v podmienkach na vodný slalom na Slovensku?

Máme výhodu v tom, že máme moderný kanál v Čunove. Môžeme sa pripravovať vo vynikajúcich podmienkach. Takisto aj v Liptovskom Mikuláši môžeme trénovať na vysokej úrovni, čiže v tréningu je rôznorodosť. Skutočne máme dva areály na svetovej úrovni. Považujem to za veľký benefit, pretože z iných krajín musia cestovať a platiť za prípravu na vode.

Kde je problém vo „výkladnej skrini“ slovenského športu?

Vždy je na čom pracovať. My sa často pripravujeme v Čunove, v ktorom by mohla byť ešte lepšia infraštruktúra. V podstate sa tam nachádza len kanál, ale nedisponujeme zázemím v podobe šatní. Sú tam len spoločné priestory. Napríklad v Liptovskom Mikuláši je postavená lodenica len pre slalomárov, ktorí môžu využívať šatne, sprchy, posilňovňu i priestory na regeneráciu. Tak by to malo vyzerať.

Ako hodnotíte úvod sezóny, ktorá sa začala nominačnými pretekmi v Liptovskom Mikuláši a v Čunove?

Určite to vnímam pozitívne, pretože Emma sa kvalifikovala do reprezentačného družstva žien i do 23 rokov. V Liptovskom Mikuláši najskôr obsadila druhé a tretie miesto, čo sa týkalo nominácie do reprezentácie. V Čunove to bolo po sobote ešte otvorené, keď obsadila tretiu pozíciu. Počas nedele sa to vyriešilo už po kvalifikácii, v ktorej vypadla jedna zo súperiek. Emma však dokonca vyhrala finále s čistou jazdou o viac ako jedenásť sekúnd. Od pretekov k pretekom jej forma gradovala.

Čo vás čaká v najbližšom období?

Kalendár je naplánovaný už od minulého roka, avšak všetko sa môže stále zmeniť. Tento týždeň sa uskutočnia majstrovstvá Európy v Liptovskom Mikuláši, na ktorých sa zúčastníme. Sme radi, že budú na domácej pôde. Ema tú vodu veľmi dobre pozná. Následne sú v programe tri kolá pretekov Svetového pohára a majstrovstvá sveta v Ivrei. Tam to bude trošku náročné, pretože tretie kolo pretekov Svetového pohára v slovinskom Tacene sa skončí len týždeň pred svetovým šampionátom. Z druhej strany Emka v Tacene získala v uplynulom roku striebro v kategórii do 23 rokov, čo by jej mohlo hrať do karát. Máme v jednom mesiaci popri svetovom šampionáte v programe aj majstrovstvá sveta do 23 rokov, na ktorých bude mať pravdepodobne najvyššie ambícii. Na záver sezóny sa uskutočnia ešte dve kolá pretekov Svetového pohára, ktoré sú dôležité ako príprav do budúcna. Je to však ešte otvorené.

Mali by ste odkaz pre nádejných športovcov?

Myslím si, že vodný slalom je veľmi pekný šport. Určite je náročný, to však v podstate platí pri každom. Športovci môžu spoznať celý svet, pretože veľa cestujeme. Nikdy sa netreba vzdávať. Dôležité sú vzory. Hlavne sa tomu treba venovať s radosťou.