Pavol Hochschorner OLY

Bratislavskí bratia Peter a Pavol Hochschornerovci sú azda najobdivuhodnejšie a najúspešnejšie dvojičky v dejinách športu. V olympijskej histórii sú jediní súrodenci na svete, ktorí v individuálnej súťaži (deblkanoe – C2) získali zlaté medaily na troch po sebe nasledujúcich OH: v Sydney 2000, Aténach 2004 i v Pekingu 2008. Pod piatimi kruhmi sú vôbec najúspešnejší vodní slalomári na svete a ako prví slovenskí športovci v histórii získali tri zlaté olympijské medaily.

Zo športovcov, ktorí vzišli zo Slovenska, sa dodnes len „Hochšíci“ môžu popýšiť tromi olympijskými triumfami. Vo vodnom slalome dlhé roky súperili o pozíciu najväčšej legendy všetkých čias s ďalším Slovákom Michalom Martikánom. Michal počas kariéry získal na vrcholných súťažiach viac medailí ako oni, ale to aj so zarátaním tímových súťaží hliadok, ktoré na olympiádach absentujú a v ktorých sú naši singlisti podstatne úspešnejší ako deblisti.

Dvojičky získali na vrcholných súťažiach spolu 35 medailí, z toho 20 zlatých! Výnimočné sú aj ich víťazné série: trikrát po sebe sa stali nielen olympijskými víťazmi, ale aj majstrami Európy (1998, 2000, 2002) a dokonca štyrikrát po sebe majstrami sveta (2007, 2009, 2010, 2011). Okrem toho vo Svetovom pohári majú bilanciu bez diskusie najlepšiu zo všetkých: desaťkrát v seriáli SP triumfovali a celkove v ňom vyhrali rekordných 30 pretekov! Takýmito výnimočnými „kúskami“ sa na divokej vode nemôže pochváliť nikto iný.

Nečudo, že už počas aktívnej kariéry uviedli bratov Hochschornerovcov do Siene slávy športov na divokej vode v americkom Bretton Woods. Stalo sa to v roku 2009 a boli takto poctení o rok skôr ako Martikán. Rivalite „na diaľku“ s Michalom sa proste neubránia... V porovnaní s ním ťahali za kratší koniec v novinárskej ankete Športovec roka. Vyhrali ju „len“ dva razy – v rokoch 2009 a 2011, zatiaľčo kráľ singlkanoe štyrikrát.

Okrem mimoriadnych vodnoslalomárskych úspechov boli bratia raz majstri sveta a dvakrát majstri Európy aj v zjazde na divokej vode. Tomu sa venovali paralelne popri slalome na začiatku svojej vrcholnej kariéry a potom už sólovo aj na jej konci, keď po OH 2016 Medzinárodná kanoistická federácia (ICF) vyradila disciplínu C2 z programu vodnoslalomárskych súťaží na hrách.

Hochschornerovcov na prvý pohľad vcelku ľahko rozlíši aj ten, kto ich príliš nepozná, pretože nie sú to úplne rovnaké dvojičky. Podobnosť síce nezaprú, ale tváre nemajú rovnaké. Peter je navyše o dosť vyšší. Postavu má po otcovi Petrovi Hochschornerovi staršom, takisto bývalom vodnom slalomárovi, ktorý ich odmala trénoval. Pavol sedel v lodi pred bratom na pozícii „háčika“.

Dá sa povedať, že v bratislavskej Petržalke dostali obaja bratia pádlo už do kolísky, pretože vodáckemu športu holdoval nielen ich otec, ale aj mama Gabriela, ktorá sa tiež dlhé roky venuje trénerskej práci. Na dunajskej vode jazdila aj o poldruha roka staršia sestra bratov Eva, ktorá bola niekoľko rokov členka slovenskej reprezentácie v rýchlostnej kanoistike a neskôr v raftingu.

Peter a Pavol Hochschornerovci pádlovali odmala – sprvu každý osve, Paľo dokonca v kajaku. Odchovaní boli karloveským ramenom Dunaja, ale dlho trvalo, kým sa vodáckemu športu začali venovať vážne. Keď si bratia sadli do spoločnej lode, musel sa „háčik“ Pavol naučiť pádlovať na druhú ruku, pretože v deblkanoe každý zaberá na opačnú stranu.

Hladká voda ich však príliš nelákala – pereje boli vzrušujúcejšie. Pravda, kde ich v Bratislave vziať? Všetko sa zmenilo, keď v auguste 1996 otvorili v Čunove moderný areál vodných športov s dvoma umelými traťami pre vodný slalom. Bolo to len niekoľko týždňov po historickom olympijskom triumfe ich rovesníka Martikána v Atlante, ktorého výnimočné úspechy ešte pred dovŕšením plnoletosti sa pre Hochschornerovcov stali veľkou motiváciou.

Areál v Čunove sa podpísal na ozajstnom boome tohto športu na Slovensku ešte viac, ako zlatý príklad mladého Liptáka. Zrazu totiž vznikli špičkové podmienky na tréning v tomto športe u nás aj niekde inde, než len v tradičnom Liptovskom Mikuláši. Bez toho by sa zrejme medzi absolútnu svetovú špičku nielen dvojičky, ale ani ďalší Bratislavčania Matej Beňuš a Jana Dukátová.

Práve Hochschornerovci využili blízkosť čunovského areálu dokonale. Keď sa prvý raz stali olympijskými víťazmi, trefne povedali, že kanoistickú rýchlosť získali na Dunaji a techniku v Čunove. Na rozdiel od ďalších našich olympijských šampiónov Martikána, Kaliskej a bratancov Škantárovcov sú Hochschornerovci špecifickí tým, že spočiatku jazdili okrem vodného slalomu aj zjazd na divokej vode.

Aj v zjazde boli veľmi úspešní. V hliadke 3xC2, ktorej lídrami boli mnohonásobní majstri sveta a Európy v tomto športe Vladimír Vala a Jaroslav Slučik, získali v rozpätí prvých troch rokoch po otvorení čunovského areálu titul majstrov sveta a dva tituly majstrov Európy.

Slalom Hochschornerovci jednoznačne uprednostnili až pre olympiádu v Sydney 2000. Prvý raz sa v ňom stali majstrami Európy v deblkanoe v roku 1998. Málokto vtedy tušil, že sleduje víťaznú premiéru suverénne najúspešnejšej lode C2 v histórii tohto športu.

V tom čase ešte boli členmi Slávie UK Bratislava. Až po prvom olympijskom triumfe v Sydney prestúpili do Strediska štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR a ich klubom sa dodnes stal ŠKP Bratislava. Rok sa obaja pokúšali študovať trénerstvo na FTVŠ UK v Bratislave, ale popri športe jednoducho nestíhali a nechali štúdium tak.

Predstih bratislavských dvojičiek pred konkurenciou v kategórii C2 bol čoskoro očividný. Ich otec to neskôr vysvetľoval skutočnosťou, že génovo „ladia“, somatotypicky sa dobre dopĺňajú a v zimnej príprave robia viac ako ostatní. Keď „Hochšíci“ zajazdili bez výraznejšej chyby, boli neporaziteľní. Ale občas vyhrávali aj s menšími chybami. Súperi boli z ich suverenity nešťastní. Svojho času dokonca vyhlasovali, že im treba nájsť priateľky, aby ich koncentrácia na vodný slalom ochabla. Hoci si Pavol aj Peter si potom frajerky našli, na ich celkovej dominancii v deblkanoe sa nič nezmenilo.

Najmä na svetových šampionátoch sa spočiatku dopúšťali viacerých väčších „kopancov“, ktoré ich pripravili o niekoľko titulov. Po prvom svetovom triumfe v Bourg St. Maurice v roku 2002 na ďalších troch MS získali dohromady „len“ dva bronzy.

Počnúc majstrovstvami sveta 2007 vo Foz do Iguassú (strieborných bratov Luquetovcov z Francúzska tam predstihli o vyše osem sekúnd!) však dvojičky na najvyššom svetovom fóre štyri roky po sebe neprehrali – triumfovali na OH 2008 v Pekingu i na MS 2009 Seu d´Urgell, MS 2010 v Tacene, aj na MS 2011 na „svojej“ vode v Čunove! Na majstrovstvách sveta vo vodnom slalome si spolu vybojovali 14 medailí (6-4-4). K piatim zlatým v disciplíne C2 pridali šiestu v hliadke 3xC2.

Na majstrovstvách Európy bol ich vývoj odlišný. Po troch triumfoch v sérii na úvod (Roudnice nad Labem 1998, Mezzana 2000, Čunovo 2002) trikrát za sebou zostali bez zlata. Na európsky trón sa znovu vrátili v Krakove 2008 a víťazstvo si zopakovali v Nottinghame 2009 aj v Seu d´Urgell 2011. Na európskych šampionátoch získali spolu 17 medailí (11-3-3), keď k šiestim titulom v C2 pridali ďalších päť v súťaži hliadok 3xC2.

Najlepšou ilustráciou výnimočnosti Hochschornerovcov boli olympijské hry. Na ne sa na rozdiel od niektorých šampionátov vždy dokázali stopercentne pripraviť i totálne skoncentrovať a nespraviť väčšie chyby.

V Sydney 2000 boli po prvej jazde vinou jedného „ťuku“ druhí o viac než sekundu za francúzskym duom Adisson – Forgues. V druhej jazde však Francúzi v areáli v Penrithe „vybuchli“ a Slováci predstihli strieborných Poliakov Kolomańského so Staniszewským o vyše štyri sekundy.

O štyri roky neskôr v Aténach, kde sa v areáli Hellenikon súťažilo vôbec po prvý raz na morskej vode, boli „Hochšíci“ úplne suverénni. Kvalifikáciu vyhrali s vyše 12-sekundovým náskokom (!), semifinále so 4,5-sekundovým a vo finále triumfovali pred Nemcami Beckerom a Henzem o bezmála štyri sekundy. Pritom finálovú jazdu ledva stihli, pretože ich otec a tréner si pomýlil čas jej začiatku a na štart prišli v poslednej chvíli...

Pred Pekingom 2008 mali bratia Hochschornerovci azda najlepšiu formu v živote. V areáli Šun-ťi, kde bola podľa všeobecnej mienky vôbec najnáročnejšia trať na svete, v lejaku vyhrali kvalifikáciu s dvoma čistými jazdami. V semifinále však mali na jednej bránke „ťuk“ a skončili v ňom druhí za mladou nemeckou dvojicou Michel – Piersig. Neverili, že by neskúsení súperi boli schopní zopakovať výborný výkon aj vo finálovej jazde, v ktorej sa na určenie celkového poradia čas pripočítaval k semifinálovému.

Nechcelo sa im však veriť ani tomu, čo sa začalo diať po semifinále. Nad areálom sa strhla obrovská búrka a keď blesk zasiahol vežu na šírenie televízneho signálu, organizátori nečakane preložili finálovú jazdu až na ďalší deň. To dvojičky zaskočilo, veď na druhý deň už mali letieť domov špeciálom spolu s prezidentom SR Ivanom Gašparovičom...

V situácii, s ktorou nikto z pretekárov nemal skúsenosť, však vo finále znovu osvedčili, že majú najlepšie nervy a navyše sú ozajstní majstri pádiel. Napriek jazde, ktorá nebola dokonalá (bola druhá najrýchlejšia), vyhrali s náskokom viac než dvoch sekúnd pred českou dvojicou Volf – Štěpánek. A čo bolo pre nás ešte krajšie, len krátko nato si vybojovala zlata aj kajakárka Elena Kaliská, ktorá takisto obhájila tirumf z Atén 2004.

Tretie zlato Hochschornerovcov v sérii vzbudilo veľký ohlas aj mimo vodáckych kruhov. V roku 2008 získali prestížne slovenské ocenenie Krištáľové krídlo. V tom čase bratov oslovilo Olympijské múzeum v Lausanne, či by mu ako prví slovenskí športovci vôbec nevenovali nejaké predmety, ktoré sa viažu k ich trom víťazstvám. Napokon poslali niečo zo svojho výstroja z každých hier, aj jednu loď.

Po olympiáde sa obaja Hochschornerovci zamerali na dostavbu domov, ktoré v Rusovciach majú hneď vedľa seba. Peter v tom bol rýchlejší ako Pavol. Rok 2009 mal byť pre nich trochu oddychový, ale aj tak sa stali majstrami sveta i Európy. Vďaka tomu trojnásobní olympijskí šampióni po prvý raz vyhrali anketu Športovec roka. Ďalší rok si svetové prvenstvo zopakovali, ME v Čunove im však nevyšli. V roku 2011 sa znovu stali majstrami sveta a Európy a druhý raz získali titul Športovec roka. To bol vrchol, zároveň však aj koniec ich dominancie.

Na OH 2012 v Londýne boli Hochschornerovci ako suveréni predošlých sezón hlavnými favoritmi. Keďže dlhodobá slovenská dominancia nielen v tejto disciplíne, ale aj vo vodnom slalome ako takom, konkurencii klala oči, medzinárodná federácia zmenila pravidlá. O medailách sa rozhodovalo len v jednej finálovej jazde. Tým sa znížila pravdepodobnosť, že zvíťazí naozaj najlepšia osádka, ktorá prípadnú jednu nie celkom vydarenú jazdu dokáže vykompenzovať druhou vynikajúcou.

V kvalifikácii na trati v Lee Valley skončili bratia druhí, takisto aj v semifinále. Vo finále, v ktorom štartovalo len šesť lodí, síce zajazdili najrýchlejší čas, ale jeden dotyk a dve trestné sekundy ich odsunuli až na tretie miesto. Ich kraľovanie sa skončilo. Výhodu domácej vody v jedinej jazde o medaily maximálne využili domáci Briti. V cieli bolo očividné, že Hochschornerovcov bronz sklamal. Veď keby v rovnakej individuálnej disciplíne na OH zvíťazili štvrtý raz v sérii, dokázali by to, čo sa predtým v celej novovekej olympijskej histórii podarilo len fenomenálnym americkým atlétom Alovi Oerterovi a Carlovi Lewisovi...

Je paradoxné, že londýnska víťazná dvojica Britov Baillie, Stott nikdy predtým ani potom nedosiahla žiadny veľký svetový úspech a že David Florence z domácej striebornej dvojice Florence, Hounslow si ako vôbec prvý vodný slalomár skúsil na jedných hrách „dvojštart“ – okrem zisku striebra v C2 bol desiaty v C1...

Odvtedy už Hochschornerovci žiadnu medailu v C2 na vrcholnej súťaži nezískali. Na MS 2014 v Deep Creeku boli členmi striebornej a na ME 2014 vo Viedni, ME 2015 v Markleebergu aj na ME 2016 v Liptovskom Mikuláši členmi zlatej slovenskej hliadky 3xC2, ale čas ich kraľovania sa skončil po svetovom šampionáte v Čunove 2011.

V boji o jedinú slovenskú miestenku na OH 2016 v Riu de Janeiro ich v internej kvalifikácii zdolali ich dlhoroční rivali bratanci Ladislav a Peter Škantárovci. Tí potom nadviazali olympijským víťazstvom v areáli Deodoro na svojich jedinečných predchodcov.

Po OH v Riu vyradila ICF deblkanoe z olympijského programu. Záujem pretekárov o túto disciplínu sa rýchlo dramaticky znížil a následne vypadla aj z programu svetových i európskych šampionátov. Posledné roky kariéry tak Hochschornerovci absolvovali v zjazde na divokej vode, čím sa vrátili do čias začiatku svojej veľkej kariéry. Oficiálne sa rozlúčili počas MS 2021 v Čunove.

Pavol Hochschorner sa aktuálne venuje podnikaniu v oblasti stavania a predaja domov.

Autor: Ľubomír Souček