Michal Martikán OLY

Michal Martikán, ktorý celý svoj život spojil s rodným Liptovským Mikulášom, je držiteľ mnohých primátov a rekordov – na Slovensku, aj v zahraničí. Získal historickú prvú zlatú olympijskú medailu pre samostatné Slovensko – 27. júla 1996 na OH v Atlante. Zároveň sa vtedy stal dodnes naším najmladším olympijským šampiónom – mal len 17 rokov, 2 mesiace a 9 dní! V Atlante bol aj vôbec najmladší zlatý medailista v mužskej individuálnej súťaži.

Okrem toho je jediný Slovák v histórii, ktorý si vybojoval medaily až na piatich olympijských hrách – a zároveň jediný vodný slalomár na svete, ktorému sa to podarilo. Bol aj prvý muž na svete, ktorý získal medaily v rovnakej individuálnej disciplíne na piatich OH v sérii (na ZOH sa to pred ním podarilo len sánkarom Georgovi Hacklovi z Nemecka a Arminovi Zӧggelerovi z Talianska).

Zároveň bol pravdepodobne jediný športovec na svete, ktorý v rozpätí 15 rokov (1995 – 2010) nepretržite získaval zlaté medaily v individuálnej olympijskej disciplíne na všetkých vrcholných svetových podujatiach – na piatich olympijských hrách a na desiatich svetových šampionátoch v sérii! A na túto fantastickú sériu nadviazal ešte bronzom v C1 na MS 2017.

Akurát v počte titulov Športovca roka na Slovensku je prvý len medzi mužmi – získal ich štyri (v rokoch 1996, 1997, 2007 a 2008), zatiaľ čo plavkyňa Martina Moravcová šesť.

Keď ide o veľké súťaže, Michal bol proste dlhé roky medailová tutovka – a čím bola súťaž väčšia, tým býval zvyčajne lepší. Kráľ perejí je postavou pomerne malý (meria 171 cm), ale výkonmi sa prezentoval ako ozajstný gigant.

Namiesto dlhých slov ponúkame stručný sumár jeho najväčších úspechov: 5 medailí z olympijských hier (2-2-1), 24 medailí z majstrovstiev sveta (4-3-4 v individuálnej kategórii C1 a 11-0-2 v neolympijskej hliadke 3xC1, pričom všetkých osem posledných svetových šampionátov slovenská hliadka vyhrala!) a 23 medailí z majstrovstiev Európy (v C1 4-4-1 a v hliadke 11-2-1). To znamená spolu 31 najcennejších kovov z vrcholných podujatí!

Majstrom sveta v singlkanoe sa Martikán stal v Trés Coroas 1997, Bourg St. Maurice 2002, Augsburgu 2003 a vo Foz do Iguassú 2007, majstrom Európy v Liptovskom Mikuláši 2007, Krakove 2008, v Nottinghame 2009 a v Čunove 2010. Okrem toho päťkrát celkove vyhral seriál Svetového pohára a triumfoval v 20 pretekoch SP - impozantná bilancia!

Proti Martikánovi môžu podobne hodnotnú zbierku úspechov postaviť v celej histórii vodného slalomu len bratislavské dvojičky Peter a Pavol Hochschornerovci, súťažiace v deblkanoe. Nečudo, že troch týchto slovenských velikánov uviedli už počas aktívnej kariéry do Siene slávy športov na divokej vode v americkom Bretton Woods – Hochschornerovcov v roku 2009, Martikána o rok neskôr.

Aj keby niekto neznalý veci videl Michala na divokej vode prvý raz, rýchlo by rozpoznal, že pádluje majster. Martikán totiž jazdil tak, že jeho práca s pádlom mohla ulahodiť aj vodáckemu laikovi. Vidieť najmä jeho prejazdy červených protiprúdnych bránok býval priam estetický zážitok. Tam, kde iní s dravou vodou bojovali odušu, on raz zapichol pádlo, akoby ľahulinko skrútil celú loď správnym smerom, zabral a išiel ďalej. Pritom sedával v najvratkejšej lodi so špeciálne upraveným sedením a s najnižším posedom, ktorú mu bratia Vajdovci vyrábali na mieru. Napriek tomu s jednolistovým kanoistickým pádlom dokázal zajazdiť rýchlejšie časy ako väčšina svetových kajakárov s dvojlistovým.

Mal pätnásť rokov, keď bol v americkom Wausau juniorský majster sveta v kategórii C1, teda v singlkanoe. O rok neskôr sa stal nielen juniorským majstrom Európy, ale v Nottinghame už bol tretí na „svete“ medzi mužmi – ako najmladší medailista v dejinách tohto športu!

Na stupni víťazov vtedy stál spoločne s 36-ročným víťazom Američanom Davidom Hearnom, ktorý obdivoval Liptákovu istotu na vode a s úžasom konštatoval, že Michal môže mať pred sebou dvadsaťročnú veľkú kariéru. Mal dobré tušenie, ba Michal jeho odhad ešte prekonal. Veď odvtedy získal medzičasom dvojnásobný otec z Liptova jazdí už ďalších 27 rokov a aj v posledných rokoch stále získaval medaily v súťažiach hliadok.

Olympijský víťaz z Barcelony 1992 vo farbách ČSFR, Čech Lukáš Pollert, mladíkovi v Nottinghame vystrúhol poklonu, že jazdí úplne inak ako ostatní, pretože trávi na vode viac času, než všetci slalomári. O rok neskôr mu Martikán na olympiáde v Atlante zmaril obhajobu zlata...

Michal vodácky od 9 rokov vyrastal pod vedením svojho otca, bývalého pretekára Jozefa Martikána – ako inak, na Váhu. Otcovsko-synovská dvojica vydržala v tréningovej spolupráci dodnes. Dlhší čas podobne ako ďalší mladí športovci z Liptovského Mikuláša Michal kombinoval vodný slalom s ľadovým hokejom. Darilo sa mu aj na ľade a dobrý je i na zjazdovkách. Ako 14-ročný si definitívne vybral divokú vodu a v areáli v rodnom meste, ktorý dnes nesie meno Ondreja Cibáka, vyrástol do svetovosti.

V perejách dlhodobo s kanoistickým pádlom nemal páru. Jedine Francúz Tony Estanguet si s ním dlhodobo dokázal merať sily ako rovný s rovným, ale ani on nedosiahol Michalovu neprestajne špičkovú výkonnosť – mal výkyvy. Tony síce trikrát triumfoval na olympijských hrách, zatiaľčo Michal „len“ dvakrát, ale k dvom pridal ešte ďalšie tri cenné kovy a na ďalších vrcholných súťažiach Francúza svojou úspešnosťou výrazne prevýšil.

Martikán mnohokrát osvedčil obrovskú mentálnu silu a úplne výnimočnú schopnosť koncentrácie – a tá sa stupňovala s dôležitosťou súťaže. Obdivuhodné bolo, ako zvládol obrovský tlak pred OH 2000 v Sydney. Vtedy médiá rozmazávali jeho tragickú autonehodu počas nočného lejaku cestou z Bratislavy domov, po ktorej neskôr v nemocnici v roku 1997 zomrel opitý chodec s vyše 2 promile alkoholu v krvi.

Za neskoršie porušenie súdnej podmienky v roku 2000 (zákaz šoférovať), keď ho po návrate z dlhodobého predolympijského sústredenia v Austrálii a po prevzatí zásielky na pošte so žiadosťou o vrátenie vodičského oprávnenia zastavila policajná hliadka už hneď pred poštou, mu hrozilo väzenie. Túto hrozbu zrušila udelená individuálna prezidentská milosť. Práve pred hrami v Sydney Martikána v súvislosti s prezidentskou milosťou zasiahla mediálna kampaň s množstvom tvrdých útokov. Aj v tejto vypätej atmosfére sa však dokázal skoncentrovať na výkon a v penrithskom areáli si vypádloval striebro!

Jeho absolútne profesionálny prístup k športu, úžasná sebadisciplína, tvrdosť a zaťatosť vzbudzujú úctu a obrovský rešpekt. Na olympiáde 2012 v Londýne získal svoj piaty olympijský kov, hoci predtým v príprave dlho bojoval s veľkými zdravotnými problémami. Michal za svoje úspechy platí obrovskú cenu, pretože pre ne obetuje viac, než iní – a dnes rovnako ako pred rokmi. Je maximalista i perfekcionista zároveň.

Ťažko vybrať z úchvatnej Martikánovej kariéry len naj-naj momenty, pretože aj tých výnimočných bolo naozaj mnoho. Nad všetkým však určite stoja dva olympijské triumfy. Ten prvý získal na Hrách storočnice v Atlante 1996. V Ocoee, v mestečku 208 km vzdialenom od Atlanty, dokonca aj v inom štáte (v susednom Tennessee, zatiaľ čo Atlanta je hlavným mestom Georgie), predviedol v druhej jazde fenomenálny výkon.

Člen armádneho KTK-Dukla Liptovský Mikuláš a príslušník vtedajšieho armádneho športového klubu Dukla Banská Bystrica (dnes Vojenské športové centrum Dukla), ktorý na rovnakom mieste vyhral aprílové preteky Svetového pohára, bol po prvej jazde až šiesty. Na obhajcu zlata z Barcelony Pollerta strácal takmer desať sekúnd. Šomral, nebol so sebou vôbec spokojný, otcovi utrúsil čosi o viacerých chybách, ktorých sa dopustil. Na druhú jazdu sa však skoncentroval fantasticky a išiel ju ako v tranze. Brilantne, majstrovsky a bez zaváhania prechádzal lesom bránok (ako jediný mal v oboch kolách čistú jazdu!), v hladkých úsekoch zase pádloval ako o život. Napokon o štrnásť stotín Pollerta predstihol!

Za nasledujúci tucet rokov Martikán povyhrával veľmi veľa, ale ďalšieho olympijského triumfu sa dočkal až v Pekingu 2008. Len chvíľu bol šampiónom aj v Aténach 2004 a tešil sa, že Francúzovi Tonymu Estanguetovi odplatil prehru zo Sydney 2000. Lenže rozhodcovia dodatočne oznámili, že Michal mal dotyk najprv na 5., neskôr na 7. bránke. Dvojsekundová penalizácia ho hádam po desaťminútovom čakaní odsunula na druhé miesto so stratou mizerných 12 stotín sekundy na Tonyho! Pochopiteľne, sklamanie nášho reprezentanta bolo obrovské...

O štyri roky neskôr do Pekingu prišiel Martikán v pozícii favorita číslo jeden. V roku 2007 získal po desiatich rokoch znovu titul svetového šampióna a konečne sa dočkal aj európskeho titulu. Bol preňho o to cennejší, že si ho vybojoval na „rodnej“ vode v Liptovskom Mikuláši.

Pred OH európsky titul v Krakove obhájil (a potom ešte dvakrát) a napriek chronickým bolestiam pravého „tenisového“ lakťa sa pripravil špičkovo. Pretekov absolvoval menej ako kedykoľvek predtým, ale v olympijskom areáli v Šun-ťi, ako aj v jeho holandskej „kópii“ v Zoetermeeri natrénoval najviac zo všetkých.

Priamo na olympiáde ho z koncentrácie na súťaž nevyviedlo nič. Ani pokusy českých médií znervózniť ho po tréningovej zrážke českej „deblovky“ Volf – Štěpánek s jeho loďou, po ktorej Čechom nevyberavo vynadal za to, že ich oboch nezmyselne navyše tesne pred súťažou ohrozili. Napokon ukázal, že je najlepší. Vyhral kvalifikáciu, semifinále aj finále! Druhého Brita Florencea v ňom predstihol aj s jedným „ťukom“ o 1,96 s. Po zlej aténskej skúsenosti sa však naplno dokázal radovať až po tom, keď bolo jeho prvenstvo vo výsledkovej listine oficiálne. V Pekingu sa Martikán vrátil na trón.

V roku 2010 sa v Čunove stal v C1 štvrtý raz majstrom Európy a na svetovom šampionáte v Tacene skončil druhý. Pätnásťročná séria jeho medailí z MS sa prerušila až v Čunove 2011, kde sa v Niagare dostal do valca, inak by mal medailu aj 16. rok bez prerušenia. O rok neskôr však získal ďalší kov na OH v Londýne - bronzový. Doma síce mal neustále silných súperov v ďalších pretekároch absolútnej svetovej špičky Alexandrovi Slafkovskom a v Matejovi Beňušovi, ale slovenskú olympijskú miestenku v C1 si znovu vybojoval on.

Až o štyri roky neskôr Martikán domáci kvalifikačný súboj prehral a na OH 2016 v Riu de Janeiro bol len ako divák. Povzbudzoval svojho súpera Mateja Beňuša, ktorý striebrom nadviazal na jeho medailovú niť z rokov 1996 – 2012. Michal však aj potom ukazoval, že je ešte stále tu a stále má najvyššie ambície. V roku 2017 získal bronz na MS v Pau aj na ME v Tacene a vybojoval si jubilejný 20. triumf v pretekoch Svetového pohára.

Hoci 18. mája 2019 Michal Martikán oslávil štyridsiatku, v hliadke 3xC1 spolu so Slafkovským a Beňušom v tom roku pridal zlato na MS a na ME bolov zlatej hliadke dokonca ešte aj v Ivrei 2021!. V oboch prípadoch (MS aj ME) to bolo získal už jedenáste "hliadkové" zlato. Dĺžkou vrcholnej kariéry a celkovou úspešnosťou prekonal všetkých svojich predchodcov vo svetovom vodnom slalome aj v celom slovenskom športe.

Po absencii na OH 2016 Michal bojoval ešte o štart aj v olympijskom Tokiu 2020. V domácom súboji zvyčajného tria však znovu uspel Matej Beňuš. Na hry, ktoré sa v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19 konali s ročným oneskorením, sa Lipták predsa len dostal - ale ako tréner Rakúšanky Weratschnigovej.

Hoci pred niekoľkými rokmi prekonal vážne ochorenie, má už 43 rokov a do reprezentácie na rok 2022 sa nedostal, stále hovorí, že sníva o štarte na OH 2024 v Paríži...

Je cenné, že sa angažuje aj mimo vody – v minulosti najmä pri organizovaní kempu pre mladých športovcov. Istý čas bol individuálny člen Slovenského olympijského a športového výbor a aktívny bol aj v Slovenskej asociácii olympionikov (SAO). Po reštarte činnosti SAO bol zvolený za jej predsedu. Keď sa rozhodne ukončiť kariéru, zrejme bude v tejto oblasti ešte výraznejšie aktívny.

Autor: Ľubomír Souček