Olympijský multimedailista MICHAL MARTIKÁN: Stále si plním detské sny
Michal Martikán, ktorý celý svoj život spojil s rodným Liptovským Mikulášom, je držiteľ mnohých prvenstiev a rekordov. Na Slovensku, aj v zahraničí. Získal historicky prvú zlatú olympijskú medailu pre samostatné Slovensko - 27. júla 1996 na OH v Atlante. Zároveň sa vtedy stal dodnes naším najmladším olympijským šampiónom: mal len 17 rokov, 2 mesiace a 9 dní! V Atlante bol aj vôbec najmladší zlatý medailista v mužskej individuálnej súťaži. Ešte predtým, v apríli 1996, sa 16-ročný Michal stal najmladší víťaz pretekov Svetového pohára. A formu má i po takmer 30 rokoch! Vo finálových pretekoch tohtoročnej edície prestížneho seriálu Medzinárodnej kanoistickej federácie vystúpil opäť na stupne víťazov.
Medzi vaším prvým víťazstvom vo Svetovom pohári v Occoee a tohtoročným bronzom v La Seu d´Urgell ubehlo neuveriteľných 10 380 dní, čo značí rovnaký čas medzi najlepšími kanoistami sveta. Čo to pre vás znamená?
„Je to sčasti splnenie predsavzatí a túžob, možno až snov, čo som chcel dosiahnuť, zažiť a pri čom som chcel byť. To sú aj dôvody, prečo tento šport stále robím a som veľmi rád, že sa mi to takto darí.“
Čo konkrétne vám napadne, keď si spomeniete na preteky, ktoré sa uskutočnili len tri mesiace pred olympijskými hrami v Atlante, kde ste napokon triumfovali a získali pre Slovensko prvú medailu v ére samostatnosti?
„Mne sa tam veľmi páčilo. Bola tam nádherná, aj keď náročná voda, a to bolo v podstate to, vďaka čomu som vôbec mohol uspieť medzi silnejšími a skúsenejšími pretekármi. Náš šport je na ťažkej bode naozaj veľmi technický.“
Mali ste šestnásť a stali ste sa najmladším víťazom pretekov SP v histórii...
„Už v predchádzajúcom roku získal bronzovú medailu na majstrovstvách sveta v Nottinghame, kde som bol tretí nielen v individuálnych pretekoch, ale aj v hliadkach.“
Už rok predtým ste sa výkonom prepádlovali do reprezentácie, ale práve pre pravidlo o veku ste ešte nemohli súťažiť na medzinárodných podujatiach. Rovnako pri OH hovoríme o vekovom rekorde, zlato v Atlante ste si vybojovali vo veku 17 rokov, 2 mesiace a 9 dní, čiže dodnes ste náš najmladší olympijský šampión. Ako vám znejú tieto štatistiky po rokoch, po takmer troch desaťročiach?
„Skvele. Vodný slalom a vtedajšie technicky náročné trate to umožňovali. Teraz je to trošku jednoduchšie, respektíve viac silové a občas aj náhodné. Nie všetky zmeny, ktoré sa udiali v Medzinárodnej kanoistickej federácii (ICF), totiž boli dobré. Ale zároveň platí, že v tom je náš šport nádherný, že umožňuje písať aj takéto príbehy. Aj starším, aj mladším. Keď sa bavíme o dlhovekosti v športe, pádlovať na divokej vode nie je v žiadnom prípade nuda, pretože je to stále niečo nové. Môžem sa opakovať stále dookola, ale som nesmierne rád, že som si vybral tento šport a že ho môžem stále robiť.“
Vravíte, že nie všetky zmeny ICF boli z vášho pohľadu na prospech športu. Ktoré pravidlo by ste zmenili, respektíve upravili tak, aby malo väčší význam pre vodný slalom?
„Nerád by som bol len negatívny. Samozrejme, vďaka niektorým modernejším veciam, či už to bola zmena v dĺžke lode zo štyroch metrov na tri a pol metra, ich menšia váha - čo by sa stále dalo znížiť v dnešnej technologickej dobe - by mohli byť preteky ešte dynamickejšie. Voda sa dosť výrazne mení, čo je, samozrejme, pekné, ale férovejšie by to bolo, ak by sme sa vrátili ku sčítaniu dvoch jázd. Keď sa už ide naplno a na krátkom 90-sekundovom úseku sú to naozaj tesné preteky, by to bolo určite spravodlivejšie. A potom je tu, samozrejme, otrasný kalendár pretekov, keď sa v lete nejazdí a ideme na vodu častokrát veľmi skoro na jar a nie v teplom počasí, ku ktorému vodný slalom patrí.“
Napriek tomu, že vaša ideálna predstava by bola vrátiť sa k dvom jazdám, aj v Seu ste ukázali, že ste si jednoducho trúfli ako si žiaden iný pretekár a šli ste záverečnú kombináciu brán „na priamo“. Sú to práve skúsenosti, ktoré vám dodali odvahu urobiť toto rozhodnutie len pár metrov predtým?
„Práveže viac som si trúfal, keď som nemal toľko rokov podľa občianskeho preukazu. Skúsenosti ma v posledných rokoch odrádzali od toho, aby som robil to, čo predtým, keď som častejšie než ostatní pretekári volil takéto kombinácie na priamo. Stále menej a menej som to vkladal do svojich jázd. Teraz ma však voda v posledných bránkach utvrdila v tom, čo som si napozeral z brehu, že to skúsim ísť na priamo. Napokon to bolo veľmi tesné, ale podarilo sa.“
Nie je to vôbec jednoduché urobiť v mikrosekunde rozhodnutie v kontraste so zabehaným scenárom. V tej chvíli je ťažké sa pustiť do risku. Ako pracujete s hlavou, respektíve sám so sebou, keď si napokon poviete, že to vyskúšate?
„Musím povedať, že som vnímal, že mi to v posledných rokoch až tak moc nešlo. Hľadal som sa. Všetky tréningy som zvládal bez problémov, rovnako ako pred dvadsiatimi rokmi. No práve toto mentálne nastavenie a sebadôvera bolo niečo, v čom som sa s vekom akoby dostal trochu späť. Hľadal som možnosti, ako to vylepšiť a verím, že aj tieto preteky ukázali, že moje sebavedomie je späť. Sám som zvedavý, ako to bude pokračovať v ďalších pretekoch, samozrejme, pokiaľ budem zdravý a žiadne zdravotné ťažkosti ma nebudú obmedzovať v plnom tréningu.“
Čomu predovšetkým vďačíte za vodácku nesmrteľnosť? Čo je pre vás hnací motor k tomu, aby ste sa stále držali na vrchole, bok po boku s najlepšími?
„Nesmrteľnosť je asi silné slovo, ale ťažko povedať, určite je toho viac. Asi sú to moje detské sny a to, že som si nielen vybral pre mňa najkrajší šport na svete, ale že ho ešte stále môžem robiť.“
Detské sny ste postupne napĺňali. Čo vás s pribúdajúcim počtom medailí motivovalo ďalej snívať?
„Možno práve rok 1995, keď som bol na prvých majstrovstvách sveta v Nottinghame tretí a na prvom mieste bol vtedy veterán, 36-ročný David Hearn. Ja som mal 16, on o 20 rokov viac. Tak som si hovoril, že to by som chcel aj ja dokázať. Chcel som byť vo vyššom veku stále medzi najlepšími. Teda, samozrejme, nielen byť medzi nimi, ale túžil som po schopnosti neustále vyhrávať. Vždy som si hovoril, že práve v tomto je vodný slalom nádherný, že nie je dôležité, koľko máte rokov, ale čo dokážete predviesť na divokej vode. Keď som začínal, bol som v podobnej situácii ako mnohí súčasní mladí pretekári v porovnaní so mnou. Tiež som vtedy súperil s výrazne staršími pretekármi a robil som všetko pre to, aby som sa na nich nielen dotiahol, ale ich aj zdolal.“
Čo by odkázal súčasný Michal vtedajšiemu Miškovi, teda v zásade viacerým vašim súčasným súperom?
„Nemyslím si, že by som niečo menil. Samozrejme, že nie všetko vyšlo úplne dobre, ale cesta, v ktorú som veril, cesta maximálnej náročnosti vo všetkom čo robím, ktorú sme si vytýčili s mojím otcom a celoživotným trénerom, cesta v ktorú verím dodnes, bola vytýčená správne. Dôveroval som sám sebe a všetky rozhodnutia som robil najlepšie, ako som vedel. Dôležité bolo nad všetkým rozmýšľať a nielen slepo prijímať rady od okolia. Sám tvoriť a určovať cestu. To bolo to najlepšie, čo som mohol urobiť.“
Ako vyzerajú vaše posezónne plány?
„Teraz sa teším trochu na oddych a na rodinu. Plus, keď sa niečo počas sezóny pokazí okolo domu, teraz bude čas sa na to pozrieť. V novembri potom pôjdeme pravdepodobne na sústredenie do Číny, potom späť domov naháňať kondíciu a v novej sezóne znovu niekam do tepla na vodu.“
Ako vnímajú doma vašu športovú nesmrteľnosť a zapálenie pre vec? Je to niečo, čo motivuje aj ich, alebo vám hovoria: ocino, už kašli na to…“
„Som rád, že mám doma podporu. Vidia, že ten šport mám rád a plne ma podporujú, čo ma veľmi teší. Je to pre mňa doping. Povolený.“
