Nielen vážne, ale aj bizarné spomienky Hochschornerovcov z olympijských hier: Sme starí, šediví a iní
Bratia Peter a Pavol Hochschornerovci mali na úvod Olympijského festivalu v Šamoríne česť zapáliť symbolický olympijský oheň. V rozhovore si zaspomínali na svoj prvý štart na olympijských hrách v Sydney a do Tokia poslali jasný odkaz.
Zúčastnili ste sa v Šamoríne na otvorení Olympijského festivalu a zapálili symbolický oheň. Ako hodnotíte atmosféru na festivale?
Pavol: Keď sme sem prišli, prekvapilo nás koľko je tu ľudí a ako perfektne je to zorganizované. Podujatie takéhoto typu sa koná prvýkrát v histórii. Dúfam, že bude mať úspech a v budúcnosti sa zopakuje.
Peter: Je super, že deti sa tu vybláznia a môžu si vyskúšať rôzne športy. Možno sa neskôr prihlásia aj do nejakého klubu, začnú športovať a vyrastú z nich budúci olympionici.
Ktoré športy okrem vodného slalomu sledujete počas trvania olympijských hier?
Pavol: Najmä tie, v ktorých majú zastúpenie naši reprezentanti. Popritom nás baví cyklistika, akrobatické skoky do vody a gymnastika. Keď sme boli na olympijských hrách, boli sme sa pozrieť na skoky do vody naživo, a to nás bavilo. A, samozrejme, atletika. Keď je šprint na 100 metrov, je to neopakovateľné. Keď to niekto vidí naživo, je to neuveriteľný zážitok.
Peter: Ja sledujem hlavne tie tradičné športy. Tie nové, ešte lezenie je celkom zaujímavé, ale čo sa týka breakdancu a skejtbordingu, nevyznám sa v tom a nerozumiem pravidlám, preto ma až tak nebavia. Bavia ma športy, v ktorých vidím jasné pravidlá a viem už ako laik zhodnotiť, či podaný výkon bol dobrý, alebo nie.
Na olympijských hrách nás vo vodnom slalome v týchto dňoch reprezentujú Matej Beňuš a Eliška Mintálová. Čo z pohľadu športovcov momentálne pociťujú?
Pavol: Predovšetkým tlak. Momentálne to majú trochu ľahšie, pretože sa súťaží bez divákov. Nie je tam tá atmosféra a tlak od ľudí. Niekomu však môže pomôcť práve to, že ho fanúšikovia povzbudzujú z tribúny. My osobne sme mali radi, keď sme videli našich fanúšikov, ako povzbudzujú popri trati, ale horšie sa potom človek sústredí na jazdu, pretože sú tam prítomné vedľajšie vnemy. Keď je ticho na štarte, pretekár sa vie lepšie koncentrovať a je to aj pre neho samotného lepšie.
Peter: Áno, chýba tam rozmer toho, že keď niekto pred vami štartoval a spravil dobrý čas, bol tam obrovský ruch a fanúšikovia sa tešili. To bolo počuť až na štarte a pretekár, ktorý štartoval potom, sa s tým musel dokázať vyrovnať a toto tam chýba. V tomto je to teraz o niečo jednoduchšie.
Je tam určitý tlak aj na pokračovanie v hegemónii slovenského vodného slalomu? Medailová séria na olympijských hrách je v tomto športe naozaj silná.
Pavol: Určite to vnímajú aj v tomto smere, že sme sa historicky z olympijských hier zatiaľ v tomto športe nevrátili domov bez medaily. Pre vodný slalom zatiaľ vždy niekto priniesol medailu. A určite pre nich nebude pozitívne, ak si budú tento tlak pripúšťať. Je to vodný slalom. V tomto športe drobná chybička môže znamenať stratu šance na medailu.
Ako sa vyrovnať s podobným tlakom? Myslí na to pretekár počas svojej jazdy?
Peter: Trénuje sa to vlastne odmalička, že vždy musím myslieť na to, aby som dával v bránkach pozor na zbytočné dotyky, pretože to odsúva nižšie a nižšie. Každý má svoj systém, ako sa koncentruje pred jazdou, či odštartuje v pohode, sústredený alebo skôr nervózny, rozklepaný. Každý to má inak zaužívané a má iné rituály.
Skúsme sa vrátiť späť v čase a zaspomínať si na váš prvý olympijský štart v Sydney v roku 2000. Mali ste vtedy len 21 rokov. Ako si na to spomínate?
Pavol: Bolo to niečo, čo sme ešte nezažili. Tá masa divákov, samotný otvárací ceremoniál... Toľko ľudí sme v živote pohromade na jednom mieste nevideli. Takú atmosféru sme nezažili, takže pocity boli perfektné. A tým, že sme dokázali získať zlato, pocity boli neopísateľné.
Je to zároveň pre vás aj najnezabudnuteľnejší moment?
Pavol: Asi áno, aj keď hovorí sa, že obhajoba je ťažšia, ale ten prvý úspech bol najkrajší, pretože to nikto nečakal. Aj privítanie doma na Slovensku bolo najväčšie a myslím si, že sa vtedy naši fanúšikovia aj najviac radovali z toho výsledku.
Peter: Ja si spomínam hlavne na to, že sme tam stretli aj športovcov z iných športov, čo bolo pre nás nové, nikdy predtým sme to nezažili. Dovtedy sme stretávali iba tých istých ľudí z nášho športu a na olympijských hrách sme sa stretli aj s našimi, aj zo zahraničnými športovcami. Bolo nezabudnuteľné vidieť tam aj hviezdy z iných športov, ktoré sú aj komerčne viac viditeľné, či tenis, basketbal, alebo atletika. To je výnimočné na olympijských hrách. V čase zisku našej prvej medaily v Sydney nám veľa ľudí neverilo, mysleli si, že sme mladí a máme ešte veľa času na to, aby sme niečo ukázali. My sme však vedeli, že sme sa na olympijské hry dostali a máme na to, aby sme dosiahli nejaký dobrý výsledok a nechceli sme si pripustiť, že by sme sa domov vrátili bez medaily.
Olympijské hry nie sú len o športe, ale aj o spomienkach zo zákulisia. Máte nejakú najobľúbenejšiu?
Pavol: Tých spomienok je strašne veľa. Pamätám si, že po zisku našej prvej zlatej medaily v Sydney nás pozývali ľudia a rôzni biznismeni. Ani neviem, kde sme všade boli. Dokonca k nám prišiel niekto s otázkou, či by sme nepredali naše zlaté medaily. Už si nepamätám, akú sumu povedal, ale podobných zážitkov sme mali naozaj veľa. Niečo podobné sme dovtedy nezažili.
Peter: Ja si spomínam na zážitok, ktorý som mal po skončení otváracieho ceremoniálu, keď sme išli zo štadióna do olympijskej dediny. Všetci športovci sa zhromaždili pred vstupom do dediny, kde prebiehali kontroly. V tej skrumáži som si ani nevšimol, že za mnou stála americká šprintérka Marion Jonesová, ktorá vyhrala šprint na 100 metrov a potom ju diskvalifikovali za doping. Nejaká fanúšička ju spoznala v dave a požiadala ju o autogram. Nemala si kam položiť papier, tak mi to dala na chrbát a tak jej to podpísala.
Už ste skôr súčasťou bežného života ako olympijského diania. Spoznávajú vás ľudia na ulici?
Pavol: Keď sme oblečení tak ako teraz, s olympijskými kruhmi, tak nás spoznávajú. Ale inak je toho málo a na ulici nás spozná už len skalný fanúšik. Na vode vyzeráme úplne inak ako v civile, máme na sebe vestu, prilbu. Aj vtedy, keď sme dosahovali najväčšie úspechy, nás spoznal iba málokto.
Peter: Hlavne teraz sme už zostarli, zošediveli a pribrali. Už sme iní. (smiech)
Čo by ste zaželali našim vodným slalomárom do Tokia?
Pavol: Želať im môžeme len to najlepšie, nech sa im darí a nech majú hlavne pevné nervy.
Peter: Aby to nebrali úplne stresujúco, pretože sú to preteky ako každé iné. Akurát sa tam všetci oveľa viac stresujú.
