Dvojnásobná olympijská víťazka vo vodnom slalome a historicky prvá Slovenka s olympijským zlatom ELENA KALISKÁ oslavuje v stredu päťdesiatku
Jeden primát zvolenskej rodáčke Elene Kaliskej, ktorá 19. januára oslavuje svoje 50. narodeniny, nikto nikdy nevezme. Ako prvá žena zo Slovenska sa stala olympijskou víťazkou! A akoby to nestačilo, ako prvá sa stala aj dvojnásobnou olympijskou víťazkou. Prvý triumf v Aténach 2004 pritom dosiahla vo veku 32 a druhý v Pekingu 2008 dokonca vo veku 36 rokov, keď bola spomedzi športovcov v celej slovenskej výprave najstaršia... Výnimočnú pretekársku kariéru ukončila až vlani - ako 49-ročná!
K vizitke Eleny Kaliskej, s ktorou sa v histórii vodného slalomu spomedzi žien môže úspechmi porovnávať iba Češka Štěpánka Hilgertová (inak jej dobrá priateľka, s ktorou neraz spolu trénovala) a aktuálne Austrálčanka Jessica Foxová, patrí v kategórii K1 ešte aj jeden titul majsterky sveta (Penrith 2005), päť titulov majsterky Európy (Roudnice nad Labem 1998, Čunovo 2002, Skopje 2004, L´Argentiére la Bessée 2006 a Nottingham 2009), šesť celkových prvenstiev v seriáli Svetového pohára a 12 triumfov v pretekoch SP, plus titul slovenskej Športovkyne roka 2004.
Zo zbierky Kaliskej „naj“ úspechov hodnot pripomenúť ešte ďalšie jej medaily z vrcholných podujatí, či už v súťažiach jednotlivkýň (striebro na MS 2007 vo Foz do Iguassú, bronz na ME 1996 v Augsburgu), alebo hliadok 3xK1 (najmä tri tituly majsterky Európy). Dohromady sú v jej zbierke dve zlaté olympijské medaily, päť kovov z majstrovstiev sveta (2 – 2 – 1) a 16 kovov z majstrovstiev Európy (8 – 4 – 4).
Je úplne bez diskusie, že od roku 2004 Elena Kaliská prebrala od plavkyne Martiny Moravcovej na niekoľko rokov pomyselnú korunu kráľovnej slovenského športu. Až kým ju nevystriedala biatlonistka Anastasia Kuzminová a tú zase zjazdárka Petra Vlhová.
Vodácky rástla vo Zvolene, na vrchol sa dostala v Liptovskom Mikuláši
Elena Kaliská sa narodila a vodácky vyrastala vo Zvolene. Odtiaľ pochádzal aj historicky prvý olympionik zo Slovenska v tomto našom historicky najúspešnejšom športe – kajakár Marián Havlíček, ktorý skončil šiesty v K1 pri olympijskej premiére vodného slalomu v Mníchove 1972 (presnejšie na trati umelého kanála v Augsburgu, vyše sto kilometrov od bavorskej metropoly) a iba o niekoľko mesiacov neskôr tragicky zahynul.
Elena tak bola v kajaku odchovaná na Hrone na Podharajchu a s rodným Zvolenom je dodnes úzko spojená. Do svetovosti však vyrástla na Váhu – v Liptovskom Mikuláši, kam sa už dávno presťahovala, pretože sú tam lepšie podmienky na tréning. Roky jazdila vo farbách KTK-Dukla Liptovský Mikuláš a ako členka Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica.
Viac než dvadsať rokov sa Kaliskej na Liptove trénersky venoval Peter Mráz. Najprv s ňou preskákal množstvo sklamaní a potom aj všetky veľkolepé triumfy. Elena svojho času priznala, že ťažko by s ňou niekto iný tak dlho vydržal...
Mráz to s Kaliskou nemal nikdy ľahké a keď vyhrala prvé olympijské zlato v Aténach, v slzách dojatia vyriekol, že „už dvanásť rokov sa s ňou trápi“. Hneď to vysvetlil tým, že práca s Elenou je hrozne ťažká, pretože vo vnútri duše je veľmi dobrá, ale má zložitú povahu – je tvrdohlavá a hrozne vznetlivá. Triezvo s ňou analyzovať neúspechy bývalo v prvých chvíľach nadľudsky ťažké. Muselo sa jej vždy najprv trochu rozležať v hlave, čo jej hovoril tréner, aby to bola schopná akceptovať. Ale do prípravy ju nikdy nemusel nútiť. Športu vždy obetovala maximum.
Silou prevyšovala súperky, jazdila ako muži
Podobne ako Martikán aj Kaliská dlhé roky trávila na vode podstatne viac času, ako jej súperky. Veľa však aj posilňovala na suchu. Stala sa z nej fyzicky najlepšie pripravená kajakárka sveta a jej štýl jazdy s dvojlistovým pádlom dlhodobo pripomínal štýl jazdy mužov – čo súviselo s jej mimoriadnou silou.
Napriek tomu jej trvalo dlho, kým svoj potenciál bola schopná pretaviť do absolútne špičkových výsledkov. Musela sa naučiť vyrovnávať sa s prehrami a mentálne zosilnieť – proste dozrieť. Pomohlo jej aj to, keď sa začala disciplinovane stravovať a zhodila zopár kíl. Prvé roky jej pôsobenia na Liptove bol tréner nešťastný vždy, keď prišla prišla po víkende u rodičov v rodnom Zvolene pribratá a s nabalenými klobáskami...
Musela sa naučiť ovládať hlavu
Začiatok Kaliskej reprezentačnej kariéry sa podobne ako v prípade strelca Jozefa Gönciho presne prekrýva so vznikom Slovenskej republiky. V roku 1993 Elena prvý raz štartovala na vrcholnom podujatí. Na majstrovstvách sveta v talianskom Val di Sole skončila deviata, čo bol veľmi sľubný začiatok. Potom sa však celé tri roky nevedela posunúť vyššie. Ambície mala maximálne, ale v rozhodujúcich chvíľach ju zrádzala psychika.
Tak to bolo aj na Eleninej prvej olympiáde v Atlante 1996. Na trati v Ocoee bola príliš nervózna a skončila až devätnásta. Azda ešte ťažšie však niesla fakt, že jej hlavná domáca súperka Gabriela Brosková sa vtedy vybičovala k životnému výkonu a obsadila piate miesto. Až niekoľko týždňov po olympiáde, na európskom šampionáte v Augsburgu konečne Kaliská prerazila – získala bronz.
Štyri roky jazdila Elena s vidinou ďalšej olympiády v Sydney 2000. Na majstrovstvách sveta v priebehu olympijského cyklu síce bola „len“ siedma a šiesta, ale na ďalších súťažiach viackrát dokázala, že je schopná rovnocenne súperiť aj s dovtedajšou jasnou kráľovnou ženského kajaku na divokej vode, o štyri roky staršou Češkou Hilgertovou.
V Roudnici nad Labem sa Kaliská v roku 1998 stala majsterkou Európy. Na ME 2000 v Mezzane však namiesto zlatej obhajoby bola „len“ štvrtá. Už znovu pracovali nervy... Žiaľ, zopakovalo sa to aj na olympiáde. Kaliská síce v kanáli v Penrithe vyhrala kvalifikáciu, ale vo finále nepredviedla to, na čo mala. Po prvej jazde bola piata a v druhej si polepšila len o jedno miesto. Zlato obhájila Hilgertová, na bronz chýbalo Elene 1,2 sekundy. Pritom dvoma dotykmi bránok stratila až štyri sekundy... Bolo to pre ňu obrovské sklamanie.
Paradoxne, ani v ďalších rokoch sa Elene nedarilo na svetových šampionátoch. V seriáli Svetového pohára však viackrát dominovala a to isté platilo aj na majstrovstvách Európy. V Čunove 2002 suverénne získala svoju druhú európsku korunu a v Skopje 2004 takisto jasným víťazstvom tretiu. To už bola na dohľad olympiáda v Aténach...
Na rozdiel od predošlých svetových podujatí Kaliská pôsobila po príchode do Grécka neobyčajne uvoľneným dojmom. „Som v pokoji, v akom som ešte nebola,“ povedala novinárom po kvalifikácii v areáli Hellenikon s morskou vodou, v ktorej skončila druhá. Pochvaľovala si, že nezajazdila v nej najlepší čas, pretože potom by v semifinále štartovala ako posledná, s čím z predošlých rokov nemala dobrú skúsenosť.
Dvojnásobná olympijská víťazka aj majsterka sveta
V rozhodujúci deň potom v Hellenikone konečne aj na najvýznamnejšom fóre ukázala, čo sa v nej skrýva. Deviaty štart na svetovej súťaži premenila v prvú medailu – a hneď v zlatú! Už po semifinále viedla o viac než sekundu pred Francúzkou Dickensovou a v konečnom poradí predstihla striebornú Giddensovú z USA o viac než 4,5 sekundy! Podarilo sa jej to, čo v sydneyskom bazéne pred štyrmi rokmi len o osem stotín sekundy ušlo plavkyni Moravcovej – ako prvá žena zo Slovenska v histórii sa stala olympijskou víťazkou!
Slovenskú radosť z tohto triumfu trochu oslabilo len to, že singlkanoista Michal Martikán, ktorý sa radoval zo zlata iba o niekoľko minút skôr, napokon vinou oneskoreného verdiktu rozhodcov o dotyku jednej bránky klesol na druhé miesto.
Keď Elena Kaliská v Aténach naplnila svoj dávny sen, akoby tým sňala zo seba kliatbu. O rok neskôr sa v Penrithe dočkala svojho prvého titulu majsterky sveta. Ďalší rok získala svoj štvrtý európsky v K1 v L´Argentiére la Bessée a pridala k nemu aj zlato v hliadke. Na majstrovstvách sveta 2006 v Prahe-Troji však svet zbystril pozornosť – olympijská víťazka dopádlovala len ako štvrtá, zatiaľčo z víťazstva sa radovala jej krajanka Jana Dukátová. Keďže bolo známe, že na olympiáde v Pekingu bude môcť aj taká slalomárska superveľmoc ako Slovensko postaviť v súťaži kajakárok len jednu loď, bolo jasné, že Elenu čaká na ceste k obhajobe zlata v Pekingu 2008 nadmieru ťažká súperka.
Na MS 2007 vo Foz do Iguassú skončila Kaliská štvrtá, rovnako ako na ME 2008 v Krakove. Dukátovej obhajoba zlata na MS nevyšla, na ME skončila štvrtá, resp. šiesta. Ich interný kvalifikačný súboj o jedinú olympijskú miestenku bol nadmieru tvrdý. Obe rivalky, ktoré však mimo vody vychádzali spolu podstatne lepšie než kedysi Martikán s Minčíkom, sa do úmoru pripravovali nielen na olympijskej trati v Šun-ťi, ale aj v jej holandskej kópii v Zoetermeeri. Zväz pre ne vypísal tri súboje. Prvý vyhrala o jedenásť rokov mladšia Jana, ale potom doplatila na to isté, na čo v minulosti toľkokrát jej súperka – v ďalších dvoch súbojoch mala slabšie nervy ako Elena, takže na olympiádu cestovala veteránka.
Na trati v pekinskom predmestí Šun-ťi nemala vlajkonosička slovenskej výpravy na otváracom ceremoniáli OH Kaliská vážnu súperku. Po tom, čo ďalšie tri potenciálne adeptky na víťazstvo na čele s Hilgertovou svoje jazdy pokazili, triumfovala Slovenka s gigantickým náskokom viac než 14 sekúnd pred Austrálčankou Lawrenceovou!
Sama po obhajobe zlata priznala, že tentoraz bolo pre ňu ťažšie sa na olympiádu prebojovať, než ju vyhrať... Deň jej triumfu – 15. august 2008 – sa zapísal do dejín slovenského športu tým najzlatejším písmom. Pol hodiny pred Kaliskou si totiž zlaté medaily vybojovali deblkanoisti Peter a Pavol Hochschornerovci!
V roku 2007 Elena ukončila vysokoškolské štúdium pedagogiky na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a získala kvalifikáciu učiteľky telesnej výchovy. Keď ju v roku 2010 o štarty na svetovom i európskom šampionáte obrala únavová zlomenina vretennej kosti, svoju prvú absenciu na vrcholných podujatiach po 17 rokoch horko oplakala. Napriek tomu bojovala o účasť na OH 2012 v Londýne aj na OH 2016 v Riu de Janeiro - oba razy v internom súboji podľahla Jane Dukátovej, na ME 2016 v Liptovskom Mikuláši však získala bronz
Ba dokonca sa ako suverénne najstaršia pretekárka sveta pokúšala kvalifikovať ešte aj na OH 2020, ktoré sa vlani uskutočnili v Tokiu. Nepodarilo sa jej to, ale aspoň sa tešila zo striebra kajakára Jakuba Grigara, ktorému mu trénersky, "poradensky" a tútorsky dva roky venovala v začiatkoch jeho kariéry.
Neuveriteľných 42 rokov pri vodnom slalome
Keď jej to s ďalším olympijským štartom ani do tretice nevyšlo, snažila sa prebiť aspoň do reprezentačného tímu kajakárok na majstrovstvá sveta 2021 na domácej vode v Čunove. To sa jej vo veku 49 rokov nepodarilo. Rozhodla sa však na tomto podujatí oficiálne ukončiť svoju veľkolepú pretekársku kariéru a rozlúčiť sa s publikom.
Pred majstrovskou súťažou kajakárok sa po trati spustila v úlohe predjazdkyne. Na sebe mala špeciálny dres s nápisom „Time to say goodbye“. Pádlovala zľahka a užívala si ovácie publika. Pred hlavnou tribúnou sa zastavila a symbolicky vytiahla svoj kajak z vody.
Symbolicky sa potom postavila na najvyšší stupienok víťaziek. Prezident Slovenskej kanoistiky Ivan Cibák a šéf sekcie divokých vôd Richard Galovič jej zablahoželali s kyticami kvetov, jej súputník Michal Martikán ju ešte raz objal. Dojatá Elena Kaliská sa za aplauzu hlavnej tribúny viackrát uklonila a ďakovala za priazeň.
„Postupom času som prišla k tomu, že tak ako bol čas prísť, tak je pomaly aj čas odísť. Nebolo to ľahké rozhodnutie,“ hovorila žena, ktorá s vodným slalomom začínala ako sedemročná v roku 1979. V úlohe pretekárky v ňom vydržala neuveriteľných 42 rokov.
„Chcela som kariéru uzavrieť iným spôsobom, štartom na majstrovstvách sveta. Žiaľ, nepodarilo sa mi dostať do reprezentácie. Aj ma to zabolelo pri srdiečku. Na druhej strane sú aj väčšie tragédie. Mladé dievčatá, ktoré prichádzajú, majú pred sebou ešte veľmi dlhú cestu. Ak nebudú na sebe pracovať, budú mať problémy v porovnaní so zahraničnou konkurenciou,“ povedala.
„Každá medaila má v sebe určitú vzácnosť a cenu. Všetky úspechy si vážim. Olympijské zlaté medaily sú naj, ale neodpisujem žiaden zo získaných kovov. Šport vie byť vrtký, je to lotéria. Len poctivou prácou sa športovec dokáže dostať k vrcholným métam. Mne dlhšie trvalo, kým som dosiahla maximá. Poriadne som drela a išla za svojím cieľom. Stále som chcela byť vo svetovej špičke. Za zlomový považujem rok 2004. Dovtedy som vyhrávala kvalifikácie, ale na vrcholných fórach som v rozhodujúcich chvíľach neuspela. V Aténach na olympijských hrách sa to zlomilo. Som rada za všetko, čo som dosiahla,“ prezradila po rozlúčke s kariérou.
Tri mesiace po jej ukončení nastúpila Elena Kaliská vo Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica od 1. januára na pozíciu vedúcej oddelenia propagácie a komunikácie s verejnosťou.
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantke srdečne blahoželá!
