Čo hýbalo Slovenskom pred 30 rokmi: Nová krajina mala nových hrdinov
Keď 1. januára 1993 vznikla Slovenská republika, športovci patrili medzi prvých vyslancov novej krajiny vo svete. A mnohí z nich robili Slovensku začerstva výbornú reklamu. Čo hýbalo športovým Slovenskom pred 30 rokmi?
Článok pôvodne vyšiel v magazíne Olympic.sk. Celý časopis si môžete stiahnuť TU.
Silvester 1992 bol pre obyvateľov krajiny medzi Dunajom a Tatrami výnimočný. Časť obyvateľov prijala rozdelenie spoločného štátu s Čechmi s rozpakmi či obavami, ale mnohí ho oslávili.
Na námestiach slovenských miest búchalo šampanské, odpaľovali sa ohňostroje a na uliciach trúbili autá s narýchlo nalepenou medzinárodnou poznávacou značkou SO, hoci tá patrila Somálsku. Na nové pomery musel rýchlo zareagovať aj šport. Nová krajina získala čoskoro nových hrdinov – úspešných športovcov.
V niektorých, najmä kolektívnych športoch, sa ešte aj týždne či mesiace po rozdelení dohrávali spoločné ligové súťaže a na vrcholných podujatiach štartovali výbery zložené z hráčov či hráčok oboch už samostatných republík. Vo väčšine individuálnych športov si pretekári od prvých dní zvykali na nový reprezentačný dres.
Azda najbizarnejšia bola situácia vo futbale.
FUTBALISTI HRALI O SENZÁCIU
Československá futbalová reprezentácia si predĺžila život o 321 dní. V roku 1993 ešte dohrávala kvalifikáciu majstrovstiev sveta 1994 a nechýbalo veľa k senzácii. Na šampionáte v USA mohol štartovať tím neexistujúcej krajiny.
V roku 1993 hral pod hlavičkou RČS (Reprezentácia Česka a Slovenska). V júni zdolal v pamätnom kvalifikačnom zápase v Košiciach Rumunsko 5:2 aj vďaka hetriku Petra Dubovského a bol v hre o postup do posledného zápasu, na ktorý nastúpil 17. novembra 1993 v bruselskom Astrid Parku.
Mužstvo, ktoré viedol trénerský mág Václav Ježek s Jozefom Adamcom a Wernerom Ličkom, muselo nad Belgickom vyhrať, ale po remíze 0:0 sa z postupu tešil súper.
Hrdina košického duelu proti Rumunom Peter Dubovský podpísal v roku 1993 kontrakt so španielskym veľkoklubom Real Madrid a v nasledujúcich rokoch patril k oporám slovenskej reprezentácie. V novinárskej ankete Športovec roka 1993 skončil druhý.
ĽADOVÝ HOKEJ ZAČÍNAL V SUTERÉNE
Hokejová reprezentácia Čechov a Slovákov patrila k najúspešnejším v histórii. Nástupníctvo po nej zdedilo Česko, ktoré pokračovalo v elitnej kategórii majstrovstiev sveta. Slovensko zaradili až do C-kategórie.
Ešte skôr, než sa slovenský tím začal úspešne šplhať zo suterénu až do hokejovej obývačky, vďaka diplomatickému úsiliu dostal šancu zabojovať o účasť na ZOH 1994 v Lillehammeri. Mužstvo vedené trénerom Júliusom Šuplerom a kapitánom Petrom Šťastným vyhralo na prelome augusta a septembra 1993 kvalifikačný turnaj v anglickom Sheffielde a získalo olympijskú miestenku. „Sme na olympiáde! Bol som nesmierne šťastný a hrdý na to, koľko schopných a talentovaných hráčov na Slovensku máme,“ opísal prvé víťazné pocity Peter Šťastný vo svojej autobiografii.
Ako to vyzeralo v ďalších kolektívnych športoch?
V hádzanej sa nástupníctvo po bývalej federácii delilo. V mužoch pripadlo Česku, v ženách Slovensku. V roku 1993 však ešte štartovali na majstrovstvách sveta spoločné výbery a nepočínali si zle. Muži obsadili siedme miesto a vybojovali pre Česko, ako nástupnícku krajinu, účasť aj na ďalších MS v roku 1995. Ženám po troch prehrách v druhej fáze turnaja unikol postup do štvrťfinále a skončili na 9. priečke.
Ženský volejbalový tím ČR a SR získal na majstrovstvách Európy v Brne a Zlíne 1993 striebro, ale v kádri nebola žiadna slovenská hráčka. Spoločná reprezentácia mužov sa lúčila s medzinárodnou scénou ôsmym miestom na ME, v tíme hrala aj slovenská päťka Goga, Migra, Kravárik, Chrtiansky a Nemec.
BRONZ UMLČAL POCHYBNOSTI
Jeden z mála športov, ktorý získal nástupníctvo v roku 1993 po bývalom Československu, bol ženský basketbal. Vybojovali ho razantní funkcionári na čele s vtedajším šéfom slovenského basketbalu Jánom Hluchým. Hralo im do karát, že na OH 1992 v Barcelone bolo v 12-člennom kádri až deväť Sloveniek (Antalecová-Mačeková, Guzikiewiczová-Berková, Bieliková, Burianová-Dobrovičová, Hiráková, Chamajová, Kuklová-Chupíková, Kotočová-Janoštinová, Rázgová-Paulišincová). História dovtedy hovorila v prospech Češiek, ktoré mali bežne v reprezentácii početnú prevahu.
Český ženský basketbal však v období rozdelenia federácie ustúpil z niekdajších pozícií, za riekou Morava nastala v reprezentácii generačná výmena. Ukázala to nielen spomenutá olympijská zostava, ale i zápasy v príprave na ME 1993. Slovensko zvíťazilo nad Českom 94:74 na Veľkej cene Česka v Strakoniciach a potom 72:59 aj na Veľkej cene Slovenska v Myjave.
Napriek týmto povzbudivým faktom však sotva niekto predpokladal, že na ME v Perugii od 8. do 13. júna 1993 obsadí nová krajina medailové miesto. Zverenky trénera Mariána Matyáša, ktorého asistent bol Boris Žbirka, však príjemne prekvapili. V B-skupine vyhrali nad Maďarskom 88:82 (44:39), Rusku podľahli iba 75:80 (33:41) a pokorili Francúzsko 70:51 (37:28). Nečakane sa stali víťazkami skupiny, ale v semifinále jasne podľahli Španielsku 55:73, hoci po 1. polčase viedli 39:35. Psychicky podlomené vysokou prehrou v záverečný deň predsa len šťastne zvíťazili v zápase o bronz 68:67 (32:39) nad Talianskom.
Basketbalistky získali historicky prvý medailový úspech Slovenska v kolektívnom športe. Pred naším tímom skončilo na zlatom stupienku Španielsko a striebornom Francúzsko. Bronz umlčal všetkých, ktorí dovtedy pochybovali o oprávnenom nástupníctve Slovenska v ženskom basketbale v súťažiach FIBA. Náš tím si vďaka tomuto úspechu vybojoval účasť na MS v Austrálii 1994, kde skončil na 5. mieste, najlepšom zo všetkých európskych krajín.
Rok 1993 priniesol i ďalší úspech: basketbalistky Ružomberka hrali prvý raz vo Final Four EPM (teraz Európska liga). V španielskej Llírii pri Valencii skončili na 4. mieste.
Bronzové basketbalistky: Iveta Hariňová, Soňa Hudecová, Anna Kotočová-Janoštinová, Irena Rajniaková, Andrea Kuklová-Chupíková, Eva Vaňová, Renáta Hiráková, Marcela Kalistová, Erika Burianová-Dobrovičová, Andrea Slosiarová, Milena Rázgová a Zuzana Vasiľková.
PROBLÉMOVÝ SUPERTALENT Z OSADY
V roku zrodu samostatného Slovenska sa začala aj úžasná, no i kontroverziami popretkávaná kariére kulturistu Adama Cibuľu. V Budapešti, hoci mal už tesne pred tridsiatkou, sa stal premiérovo majstrom Európy do 65 kg a prišiel nevídaný športový rozlet Róma z osady pri Hnúšti.
Mnohí ho nazývali kulturistickým kráľom Európy. Právom. Šestnásť rokov po prvom triumfe na ME získal v Novom Sade v máji 2009 už piaty titul. Päť zlatých a dve strieborné – takou bilanciou sa z kontinentálneho šampionátu môže pochváliť iba málokto.
Cibuľova kariéra však bola i plná „prúserov“. V roku 1996 nestihol odlet na MS v Jordánsku, cestou na zraz sa totiž „zabudol“ na autobusovej stanici, kde popíjal s kamarátmi. Dostal za to dvojročný dištanc. V roku 1998 sa vrátil a na ME v Belehrade získal striebro. V novembri sa však nedostavil na dopingovú skúšku a „vyfasoval“ 3-ročný zákaz činnosti a vylúčili ho aj z reprezentácie. V roku 2004 sa Cibuľa znovu vrátil a nasledovali najúspešnejšie roky v jeho kariére. V októbri 2007 však v reprezentácii opäť vynútene skončil: pre údajný nedostatok financií prerušil prípravu na MS, hoci už mal kúpenú letenku.
Spomenutým piatym európskym zlatom sa kariéra supertalentu z rómskej osady definitívne skončila. Potom sa jeho meno objavilo v médiách len v policajnej zvodke: v marci 2017 za to, že neoprávnene odobral 396 kWh elektrickej energie v hodnote 66 eur. Súd mu vymeral štvormesačný nepodmienečný trest, no odvolal sa a zmenili mu ho na sto hodín povinných prác.
SLOVENSKÉ VÍŤAZSTVO NA GIRO D´ITALIA
Vo februári 1993 skončil Martin Švagerko na MS v klasickom lyžovaní vo švédskom Falune v skokoch na lyžiach 35. na malom a 22. na veľkom mostíku. Nič svetoborné, avšak Ladislava Dluhoša zastihol šampionát v ešte slabšej forme, a preto sa miesto v ešte spoločnom česko-slovenskom družstve ušlo Švagerkovi. Aj vďaka nemu skončilo už neexistujúce Československo v zložení Jež, Parma, Sakala, Švagerko strieborné za Nórskom a pred Rakúskom. V ére slovenskej štátnej samostatnosti to bola historická prvá medaila Slováka na majstrovstvách sveta.
Vo Falune zaujala i bežkyňa na lyžiach Alžbeta Havrančíková. Na 30 km voľne skončila piata! O takomto umiestení sa slovenským bežcom či bežkyniam môže v súčasnosti len snívať. Nik totiž nedosahuje výkonnosť ani len na to, aby mohol pravidelne štartovať vo Svetovom pohári.
V prvom roku samostatnosti sa slovenský šport nemohol pýšiť výraznými výsledkami v individuálnych olympijských športoch či disciplínach. To sa odrazilo aj na konci roka v tradičnej ankete Športovec roka. Kajakárovi Attilovi Szabóovi v nej stačil na tretiu priečku bronz v K1 na neolympijskej desaťtisícke na MS v Kodani, pričom od zlatého Dána Nielsena ho delilo iba 2,34 s.
Vladimír Vala s Jaroslavom Slučikom získali na MS v zjazde na divokej vode vo Val di Sole striebro (v ankete 6. miesto) a ním „odpálili“ svoju neskutočnú medailovú zbierku. Celkovo si vybojovali na MS 11 zlatých, 6 v individuálnych disciplínach, 5 v hliadkach.
Športoví fanúšikovia na Slovensku v roku 1993 pozorne sledovali i vystúpenia Jaroslava Katriňáka na MS v endure v triede do 500 ccm 4T, ktorý si napokon vybojoval bronz, a veľký ohlas mal aj triumf cyklistky Lenky Ilavskej v ženskej verzii prestížnych pretekov Giro d´Italia.
ŠPORTOVEC ROKA 1993
Výsledky novinárskej ankety - jednotlivci: 1. Martina Moravcová, plávanie, 2. Peter Dubovský, futbal, 3. Attila Szabó, rýchlostná kanoistika, 4. Adam Cibuľa, kulturistika, 5. Peter Šťastný, ľadový hokej, 6. Vladimír Vala – Jaroslav Slúčik, vodný zjazd, 7. Jaroslav Katriňák, motorizmus, 8. Martin Švagerko, skoky na lyžiach, 9. Lenka Ilavská, cyklistika, 10. Alžbeta Havrančíková, beh na lyžiach, kolektívy: 1. družstvo basketbalistiek slovenska, 2. družstvo Slovenska v ľadovom hokeji, 3. hliadka vodných slalomárov SR 3xC2.
ZROD PLAVECKEJ HVIEZDY
V januári 1993 oslávila piešťanská rodáčka 17. narodeniny a o rok neskôr ju vyhlásili za celkom prvú Športovkyňu roka v samostatnej Slovenskej republike. V Martine Moravcovej, ktorá bola na OH 1992 v Barcelone najmladšou členkou výpravy, sa v roku 1993 zrodila hviezda, ktorej jas neskôr dostal až svetový rozmer.
V marci na majstrovstvách Slovenska v krátkom bazéne v Martine získala sólové tituly v 10 disciplínach a pridala tri medaily v štafetách, čo jasne naznačilo jej obrovský apetít.
V máji na Luxair Trophy v belgickom Bastogne vyhrala všetkých päť svojich disciplín.
V zimnej sezóne v krátkom bazéne bola deviata vo svetových tabuľkách na 100 m voľný spôsob, čo začalo byť zaujímavé.
Potom už v dlhom bazéne nadviazala sériou triumfov a dovedna siedmimi slovenskými rekordmi na mítingoch v Remeši, Canet a v Monte Carle. Na júnovej Veľkej cene Slovenska v Bratislave vo víťaznej sérii pokračovala. Na augustových ME v 50 m bazéne v Sheffielde to Moravcová „rozbalila“ naplno. Štart hneď v úvodnej disciplíne – na 100 m voľný spôsob – v slovenskom rekorde 55,97 s premenila v striebro! V európskom rekorde ju predstihla len vtedy nedostižná Nemka Franziska van Almsicková.
„Neverila som, že z toho môže byť striebro. Najprv som si aj v cieli myslela, že som buď tretia alebo štvrtá. Keď zasvietilo na tabuli, že som druhá, v prvej chvíli som tomu nedokázala uveriť,“ vyznávala sa. Zo Slovákov pred ňou získali európsku plaveckú medailu len raz Pavol Steiner, a potom len neskorší emigranti – dvakrát Miloslav Roľko a raz Marcel Géry.
Aj štarty v ďalších troch disciplínach premenila Moravcová v postup do A-finále. Na krauliarskej dvojstovke skončila piata, na 100 m motýlik siedma a na 50 m v. sp. šiesta. Po európskom šampionáte bolo jasné, že v piešťanskom bazéne vyrástol náš obrovský plavecký prísľub do budúcnosti. Potvrdila to aj na decembrových majstrovstvách sveta v krátkom bazéne v Palme de Mallorca štvrtými miestami na krauliarskej stovke aj dvojstovke a siedmym na polohovej dvojstovke. Vo všetkých troch disciplínach po dva razy zlepšila vlastné slovenské rekordy. V novinárskej ankete Športovec roka 1993 jej všetky spomenuté úspechy vyniesli jednoznačne prvé miesto.
ŠAMPIÓNOV NEČAKANÝ NÁVRAT
V kráľovnej športov v prvom roku samostatnosti najviac rezonovalo ôsme miesto chodca Igora Kollára na 20 km na MS v Stuttgarte, ale ešte väčšiu pozornosť pútal iný chodec – Jozef Pribilinec. Olympijský víťaz na dvadsiatke zo Soulu 1988 sa po päťročnej pauze vrátil do súťažného kolotoča. V Kristových rokoch...
Po slávnom víťazstve sa Pribilincova kariéra zasekla. Dlhodobo ho trápilo koleno a on sa rozhodol predčasne ukončiť kariéru. Bez súťažného adrenalínu vydržal jeden olympijský cyklus...
Už na jeseň 1992 sa objavili prvé šumy, že šampión chystá návrat. Všetko nasvedčovalo tomu, že Pribilinec to s come-backom myslí vážne. Trénoval podľa vlastných plánov, v príprave mu pomáhal najmä šéf dopravnej polície v Žiari nad Hronom Jozef Senko – ako mentálna opora, aby dlhé tréningové kilometre „nehltal“ úplne sám.
Pred veľkou premiérou chystanou na 34. ročník mítingu P-T-S sa najprv otestoval na 5 km v Hlohovci a o šesť dní 22. mája 1993 v Borskom Mikuláši, kde v rokoch 1980 – 1985 na Záhoráckej dvadsiatke šesťkrát za sebou zvíťazil.
Pribilinec sa chcel pôvodne tiež len otestovať, no napokon vyhral – siedmy raz! „Plán bol naozaj odšliapať iba 10 km, prípadne pridať dva až štyri, a potom odstúpiť,“ tvrdil rodák z Kopernice. Na 10. kilometri bol druhý, 23 sekúnd za Pavlom Blažekom, na 12. už viedol a každý čakal, kedy zíde z trate. Nezišiel. Šliapal ako hodinky a zastavil sa až v cieli – čas 1:23:06 h. O 34 sekúnd za ním došiel Štefan Malík a s takmer minútovou stratou Blažek. „Po 14. kilometri som sa rozhodol, že zabojujem o víťazstvo. Bol by hriech nevyužiť ideálne počasie a najmä pohodu, v akej sa mi išlo,“ zdôvodnil Pribilinec nečakanú zmenu plánu. „Záhorácka lekcia Pribilinca“ – hlásal titulok SME. „Šokujúca Pribilincova predpremiéra!“ – nadchýnala sa Pravda.
Práve borskomikulášsky výkon chodeckej hviezde neskôr zabezpečil voľnú kartu do Štuttgartu. Ešte pred tretím štartom na MS však absolvoval 1. júna preteky na 5000 m na P-T-S. Podobne ako v roku 1988 na 10 000 m, zvíťazil aj teraz na polovičnej trati (19:31,12).
Kým olympijské zlato a ďalšie cenné kovy získal v drese Československa, na MS 1993 reprezentoval prvý raz Slovensko. V Stuttgarte v auguste 1993 však nezopakoval Stuttgart 1986. Došiel 17. za 1:26:11 h, bol o 6:15 min pomalší ako na OH v Soule. Pre človeka s ambíciami ako Pribilinec žalostne málo...
Rok 1993 i svoju atletickú kariéru ukončil ako slovenská tabuľková štvorka na 20 km za Kollárom, Blažekom a Záhončíkom. „Návrat vôbec neľutujem! Fyzicky aj psychicky som sa cítil oddýchnutý, lenže to, o čom som si myslel, že je už zažehnané, sa vynorilo znova. Problémy s kolenom, žiaľ, prekazili moje plány. Keď lekári zistili, o čo ide, vedel som, že teraz je to už definitívny koniec kariéry,“ spomínal Jozef Pribilinec s odstupom rokov.
