Spolu so Zákonom o Fonde na podporu športu bol s účinnosťou od 1. januára 2020 novelizovaný aj Zákon o rozhodcovskom konaní. Pre Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV) má táto novela osobitný význam v tom, že od 1. januára patrí SOŠV medzi subjekty oprávnené založiť rozhodcovský súd.

Autormi nasledujúceho textu (aj textu v rámčeku), popisujúceho, ako by to mohlo vyzerať a fungovať v praxi, sú dvaja poprední právnici z Advokátskej kancelárie Motúzová & Lacko, ktorí sa témou rozhodcovského súdu pre oblasť športu odborne zaoberajú – prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA (spoluautor Zákona o športe, lektor športového práva a autor početných publikácií o športovom práve) a JUDr. Pavel Lacko, PhD., LL.M. (predseda Spoločnosti pre podporu rozhodcovského konania).

Čo je rozhodcovský súd? 

Rozhodcovské konanie predstavuje osobitný spôsob mimosúdneho riešenia sporov. Namiesto všeobecného súdu môžu v prípade sporu strany vec na základe ich predchádzajúceho súhlasu predložiť na to utvorenému osobitnému orgánu, rozhodcovskému súdu. Nejde pritom o orgán štátu, ale o osobitný subjekt zriadený oprávnenými osobami (národnými športovými zväzmi, a po novom aj SOŠV). Spory v takom prípade zvyčajne riešia traja rozhodcovia, z ktorých si štandardne dvoch vyberú sporové strany z osobitného zoznamu rozhodcov a tretieho vyberú sami vybraní rozhodcovia. Rozhodcovský súd by sa pritom zásadne mal vyznačovať väčšou rýchlosťou konania a v prípade rozhodcovského súdu pre určitý sektor (napríklad pre šport) aj väčšou oboznámenosťou „sudcov“ (rozhodcov) so špecifikami daného sektora, než je to v prípade riešenia sporov pred všeobecnými súdmi.

Rozhodcovský súd pre šport?

Už pri príprave zákona o športe sa uvažovalo o vytvorení osobitného súdneho tribunálu pre šport. Od tejto myšlienky sa však napokon upustilo, a to aj vzhľadom na právne otázniky ohľadne možnosti existencie takéhoto osobitného súdu v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky. Novelizácia zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá priznáva SOŠV možnosť utvoriť rozhodcovský súd, však potenciálne opäť vracia do hry myšlienku samostatného tribunálu pre šport – hoci nie ako orgánu Slovenskej republiky, ale ako autonómneho orgánu športového hnutia na riešenie sporov, založeného slovenskou strešnou organizáciou pre šport. Je to idea rozhodcovského súdu pre šport, podobného Športovému arbitrážnemu súdu (CAS) v Lausanne, ktorý bol založený Medzinárodným olympijským výborom.

Rozhodcovský súd ako orgán na riešenie sporov podľa Zákona o športe

Utvorenie rozhodcovského súdu pre šport na národnej úrovni podľa vzoru CAS si nevyžaduje žiadne ďalšie legislatívne zmeny a môže sa realizovať plne v pôsobnosti športového hnutia v SR. Veď aj Zákon o športe všeobecne hovorí o možnosti, ba dokonca o nutnosti riešenia sporov v športe pred osobitnými orgánmi národných športových zväzov (NŠZ) pre riešenie sporov. Túto požiadavku rešpektujú aj súdy SR. Odmietajú rozhodovať vo veciach, ktoré podľa stanov NŠZ patria pred osobitné orgány NŠZ na riešenie sporov.

Nedostatok členov NŠZ s právnickým vzdelaním a skúsenosťami s rozhodovaním športových sporov však v súčasnosti predstavuje praktický problém pre efektívne naplnenie tohto záväzku vyplývajúceho športovému hnutiu (národným zväzom) zo Zákona o športe – nehovoriac už o osobitne komplikovaných prípadoch rozhodovania dopingových káuz.

Práve v tejto súvislosti sa ako východisko ponúka utvorenie orgánu, ktorý by bol národnými športovými zväzmi (ale i všeobecnými súdmi SR) považovaný za orgán NŠZ na riešenie sporov v zmysle Zákona o športe. Namiesto utvárania vlastného orgánu na riešenie sporov (komisie, tribunálu, a pod.) samostatne pre každý zväz by sa totiž NŠZ mohli zhodnúť i na fakticky jednom a tom istom orgáne (rozhodcovskom súde), ktorý by pre ne plnil úlohy ich vlastného orgánu riešenia sporov. Šlo by pritom o úlohy, na ktoré možno samotné zväzy a ich orgány a členovia nestačia – či už hneď v prvom stupni rozhodovania sporov, alebo na úrovni odvolacieho (preskúmavacieho) konania.

Stačilo by pritom, aby si takýto (spoločný) orgán riešenia sporov národné zväzy inkorporovali do svojich vnútorných predpisov (stanov) ako svoj vlastný orgán riešenia sporov, alebo ako odvolací (preskúmavací) orgán vo vzťahu k rozhodnutiam svojich orgánov. NŠZ by tak museli urobiť jediný úkon – prijať príslušnú zmenu vlastných stanov, špecifikujúc konkrétnu úroveň a druh sporov, ktoré by tomuto orgánu vo svojich stanovách zverili na rozhodovanie (preskúmavanie).

Právomoc a príslušnosť rozhodcovského súdu

Základ pre právomoc a príslušnosť rozhodcovského súdu ako spoločného orgánu viacerých NŠZ na riešenie športových sporov v SR by v prvom rade vyplývala zo Zákona o športe a zo stanov jednotlivých zväzov. Práve stanovy by totiž realizovali ustanovenia Zákona o športe ukladajúce zväzom povinnosť utvoriť si orgány na riešenie sporov – a to tým, že by si pre určitý druh sporov, prípadne pre všetky spory, určili ako svoj prvostupňový alebo druhostupňový (odvolací alebo preskúmavací) orgán, či ako „najvyšší“ orgán na národnej úrovni, jeden a ten istý subjekt – zmienený rozhodcovský súd.

Je však otázne, ktoré druhy sporov môže podľa predpisov SR rozhodovať rozhodcovský súd tak, aby boli považované za tzv. exekučné tituly, t. j. rovnocenné rozsudkom všeobecných súdov a vymáhateľné cez exekučné konanie. Špecifikom riešenia sporov v športe na národných úrovniach i na medzinárodnej úrovni je však skutočnosť, že vynucovanie rozhodnutí športových orgánov riešenia sporov nevykonávajú orgány štátu a štátom určené subjekty (exekútori), ale zásadne prebieha iba po linke športových zväzov, pod hrozbami disciplinárnych sankcií za nerešpektovanie rozhodnutí príslušných orgánov na riešenie sporov.

Podobné platí i pre celosvetovo najvyšší (rozhodcovský) súd v športe – CAS v Lausanne. Ten totiž rozhoduje i spory týkajúce sa športových pracovnoprávnych vecí, ktoré podľa jednej časti slovenskej doktríny nie je možné rozhodovať rozhodcovskými súdmi, a teda takéto rozhodnutie CAS by na Slovensku podľa týchto názorov nebolo vykonateľné prostredníctvom exekučného konania.

To však v žiadnom prípade neznižuje význam CAS na slovenskej národnej úrovni, nakoľko rozhodnutia CAS sa aj na Slovensku vynucujú športovými disciplinárnymi orgánmi namiesto orgánov verejnej moci (exekútorov). Ak by pritom oprávnená osoba rozhodnutie CAS napadla žalobou pred slovenskými súdmi, robila by to s vedomím možných sankcií, ktoré by jej hrozili zo strany disciplinárnych orgánov príslušného športového zväzu – podobne, ako keby napadla či obišla rozhodnutie interného športového orgánu vlastného národného zväzu.

CAS ako vzor a model?

CAS v Lausanne môže nepochybne po viacerých stránkach poslúžiť ako vhodný vzor na utvorenie obdobného spoločného „najvyššieho“ slovenského orgánu na riešenie sporov. Jednak tým, že rozlišuje rôzne druhy konaní – (I.) rozhodovanie v občianskoprávnych a obchodnoprávnych majetkových sporoch (kde by aj na Slovensku išlo o „pravé“ rozhodcovské konanie s rozsudkami rovnocennými súdnym rozsudkom, hoci fakticky vynucovanými namiesto exekútorov iba disciplinárnymi orgánmi športových organizácií), ďalej (II.) rozhodovanie iných druhov sporov (kde by rozhodnutia boli vynútiteľné iba disciplinárnymi orgánmi národných zväzov), ale i (III.) osobitné preskúmavacie konanie (ako obdoba správneho súdnictva), či dokonca (IV.) mediačné konanie, alebo už dávnejšie zo strany CAS opustené (V.) konanie o výklade športovoprávnych noriem.

Konečná podoba by si samozrejme vyžadovala širšiu diskusiu, a to jednak ohľadom všeobecného nastavenia právomocí (a druhov konaní) samotného orgánu – či už ho nazveme „Rozhodcovský súd pre šport“ (RSŠ) alebo „Športový arbitrážny tribunál“ (ŠAT), a zároveň ohľadom interného zväzového nastavenia jeho právomocí v stanovách jednotlivých zväzov (či ho využijú ako prvostupňový, alebo preskúmavací orgán, či ako orgán na rozhodovanie v dopingových kauzách a podobne). Zhodu je potrebné hľadať i v jeho organizačnom zabezpečení – na osobách predsedníctva, tajomníka, druhoch senátov (odvolací, dopingový...), spôsobe navrhovania a zostavovania zoznamu rozhodcov (za každý športový zväz dvaja alebo viacerí), spomedzi ktorých by si sporové strany vyberali „sudcov“ na riešenie vlastného sporu.

Samotné zriadenie takéhoto orgánu nie je otázkou niekoľkých dní, ale skôr mesiacov príprav, ktoré si vyžadujú najprv dosiahnutie zhody v predstavách o potrebe, význame a reálnej podobe takéhoto orgánu. Tieto zhody (alebo naopak rozpory) možno začať hľadať už teraz.      

Rozhodcovský súd/arbitrážny tribunál v skratke

Spôsob utvorenia rozhodcovského súdu v športe, resp. športového arbitrážneho tribunálu (RSŠ, resp. ŠAT) je upravený v Zákone o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom od 1. januára 2020). ŠAT by však nemusel byť iba rozhodcovským súdom podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, ale zároveň by mohol byť i orgánom na riešenie sporov podľa Zákona o športe – tým by sa jeho agenda podstatne rozšírila.

Vzhľadom na rôzne druhy rozhodovaných vecí by pre jednotlivé agendy mohli byť tvorené osobitné procesné rokovacie poriadky.

Napríklad pre:

• občianskoprávne a obchodnoprávne majetkovoprávne kauzy (tam by išlo o postup podľa zákona o rozhodcovskom konaní a rozsudky by boli exekučnými titulmi),
• iné kauzy (najmä pracovnoprávne spory v športe),
• preskúmavacie konanie (ak by ŠAT fungoval ako „správny súd“, či odvolací orgán proti rozhodnutiam iných orgánov NŠZ),
• konanie v dopingových kauzách (prvostupňové a odvolacie),
• mediáciu,
• výklad športových predpisov.

Rôzne agendy by mali riešiť rôzne senáty (napr. v dopingovom by mali byť podľa Zákona o športe i lekári, resp. členovia s príslušným požadovaným vzdelaním).

Národné športové zväzy by si pritom mohli vo svojich stanovách určiť, či bude ŠAT ich orgánom na riešenie sporov vo všetkých uvedených veciach, alebo iba v niektorých vymedzených agendách, alebo aspoň v odvolacích konaniach, príp. špeciálne v antidopingových konaniach. Uvedeným ustanovením v stanovách by tak národné športové zväzy buď mohli úplne nahradiť svoje vlastné orgány, alebo ŠAT poňať ako preskúmavací orgán stojaci nad vlastnými orgánmi.