Jeden z dvojice našich olympijských víťazov vo futbale František Kunzo oslavuje v utorok 70!
František Kunzo po skončení futbalovej kariéry.Len jediný raz v histórii sa stalo, že výprava olympionikov reprezentujúcich bývalé Československo sa pod piatimi kruhmi tešila zo zlata v kolektívnom športe. Na Hrách XXII. olympiády v Moskve sa o to 2. augusta 1980 na štadióne v Lužnikách postarali futbalisti ČSSR. Podieľali sa na tom na ihrisku dvaja Slováci a v realizačnom tíme tretí - lekár MUDr. Ján Michalko. K historickému olympijskému triumfu veľmi výrazne prispel brankár Stanislav Seman a poctivo obranca František Kunzo. Ten oslavuje v utorok 17. septembra sedemdesiatku!
Športovú hodnotu moskovského turnaja síce znižuje fakt, že tieto olympijské hry zažili výrazný bojkot zo strany Západu, ako aj notoricky známa futbalová realita, podľa ktorej je kvalita družstiev na OH vo všeobecnosti nižšia ako na majstrovstvách sveta či Európy, kde hrajú tie najväčšie hviezdy, ale aj tak – olympijské víťazstvo je raz a navždy olympijské víťazstvo...
Na OH 1980 hrali viacerí skvelí futbalisti medzinárodného mena – za ČSSR napríklad Vízek, Berger, Lička, Radimec, Štambacher, za NDR Rudwaleit, Terletzki, za ZSSR Dasajev, Čivadze, Chidiatulin, Bessonov, Čerenkov, Baltača, Oganesian, za Juhosláviu zase Pantelič, Gudelj, Ivkovič, Primorac, či bratia Vujovičovci. Tieto štyri tímy sa výkonnostne výrazne oddelili od ostatných. Medzi 16 účastníckymi krajinami bolo z vtedajších futbalovo silných krajín ešte Španielsko.
Futbalový turnaj moskovských hier sa začal 20. júla, teda deň po slávnostnom otvorení hier, a vyvrcholil 2. júla. Základné skupiny sa hrali v Moskve, Leningrade, Kyjeve a v Minsku, záverečné súboje hostila už len Moskva.
Dá sa obrazne povedať, že na moskovskom olympijskom zlate družstva ČSSR je výrazná pečať Stanislava Semana, ktorý bol najlepším brankárom turnaja, aj zreteľný podpis Františka Kunza, ktorý nastúpil v štyroch zo šiestich zápasov.
Videoprofil Františka Kunza v rámci Virtuálnej siene slávy olympionikov zo Slovenska:
O olympiádu takmer prišiel pre „fotbálek“
V tom čase obranca banskobystrickej Dukly František Kunzo (nar. 17. septembra 1954 v Spišskom Hrušove) v detstve začínal ako útočník. V drese Spišskej Novej Vsi bol vo veku 17 rokov najmladším hráčom Slovenskej národnej ligy. Na vojenčine v Dukle Banská Bystrica potom z neho spravili ofenzívneho pravého obrancu. Ako 19-ročný družstvu pomohol k postupu do I. ligy a zahral si v dorasteneckej reprezentácii aj v tíme ČSSR do 21 rokov. Nepatril medzi hviezdy, ale nedal sa zastrašiť a vynikal spoľahlivosťou, rýchlosťou, tvrdosťou i bojovnosťou.
V I. čs. lige odohral František Kunzo za Duklu a „Loky“ dovedna 191 zápasov. V rokoch 1981 a 1985 prispel k zisku Slovenského pohára. Na rozdiel od jeho kolegu zo zlatého olympijského družstva Semana si však za A-tím ČSSR nikdy nezahral. Po našich ligových trávnikoch v jeho stopách behali synovia František aj Radoslav Kunzovci.
Čo mu nevyšlo s reprezentačným „áčkom“, si vynahradil v tíme olympionikov. Od roku 1978 v olympijskom výbere ČSSR nastúpil pred OH dovedna na sedem zápasov. „V januári 1979 ma na zájazde v Brazílii vyhlásili za najlepšieho hráča nášho tímu. Už tam sa začala tvoriť skvelá partia, ktorá to spolu dotiahla až do Moskvy. Medzi Čechmi a Slovákmi neboli žiadne konflikty, v Brazílii som býval v izbe s Honzom Bergerom,“ spomína Kunzo.
Od jesene 1979 laboroval so zranenou ľavou nohou. Pri „fotbálku“ s kamarátmi len tak naboso v telocvični tesne pred zrazom olympijského výberu v Banskej Bystrici si zlomil dva prsty. Šesť týždňov mal nohu v sadre a tri mesiace si nezahral. „Bolo ťažké dostať sa po zranení znovu do tímu, pretože na OH mohlo ísť len 17 hráčov a vtedy ešte nebolo vekové obmedzenie do 23 rokov ako dnes, takže sa vyberalo zo širšieho okruhu. Ale napokon ma nominovali.“
Hral v štyroch zápasoch, ale na finále ho tréner nepostavil
Na olympijskom turnaji 1980 b prvom zápase proti Kolumbii v Leningrade Kunzo nenastúpil, ale potom mu tréner Havránek dal dôveru. V obrane nahradil Rygela, ktorý sa v úvodnom dueli zranil. V ďalšom leningradskom zápase proti Nigérii (1:1) už Kunzo hral, rovnako ako proti Kuvajtu (0:0), i vo štvrťfinále proti Kube (3:0). Nastúpil aj v moskovskom semifinále proti Juhoslávii (2:0).
V každom zápase podal spoľahlivý výkon – ten najlepší podľa vlastných slov práve v semifinále, v ktorom dostal žltú kartu. Na moskovské finále proti obhajcom zlata z NDR (1:0) ho však tréner už nepostavil. Prednosť dostal uzdravený Rygel. A Kunzo sa nedostal ani do štvorice, ktorá v zápase striedala.
Cesta tímu ČSSR k olympijskému zlatu
Základná B-skupina na Kirovovom štadióne v Leningrade:
21. júl 1980: ČSSR -Kolumbia 3:0 (2:0), góly: 14. Pokluda, 18. Berger, 85. Vízek.
23. júl 1980: Nigéria – ČSSR 1:1 (0:1), góly: 84. Nwosu – 25. Vízek.
25. júl 1980: Kuvajt – ČSSR 0:0.
Konečné poradie v skupine: 1. ČSSR 4 body (skóre 4:1), 2. Kuvajt 4 (4:2), 3. Kolumbia 3 (2:4), 4. Nigéria 1 (2:5).
Štvrťfinále na Kirovovom štadióne v Leningrade:
27. júl 1980: ČSSR – Kuba 3:0 (1:0), góly: 29. a 59. Vízek, 90. Pokluda.
Semifinále na štadióne Dinama v Moskve:
29. júl 1980: ČSSR – Juhoslávia 2:0 (2:0), góly: 4. Lička, 18. Šreiner.
Finále na štadióne Lužniki v Moskve:
2. august 1980: ČSSR – NDR 1:0 (0:0), gól: 77. Svoboda.
Medailové tímy z OH v Moskve: 1. ČSSR (Seman, Netolička – Václavíček, Macela, Mazura, Rygel, Kunzo, Radimec, Rott, Štambacher, Němec, Berger, Svoboda, Šreiner, Vízek, Pokluda, Lička), 2. NDR, 3. ZSSR.
Kunzove spomienky na zlatý olympijský turnaj
„Na olympiáde sa mi hralo výborne. Na zápasy chodilo veľa divákov, čo ma veľmi motivovalo. Prvý zápas som odohral proti Nigérii. Boli to poriadne chlapiny, ktoré hrali veľmi tvrdo. Láďa Vízek sa zakrátko už bál ísť do súbojov. Mne to bolo jedno, nedal som sa.
Proti Kuvajtu to bol pohodový bezgólový zápas. Tréner bol so mnou veľmi spokojný. Vedel som zahrať tvrdo, aj technicky obísť hráča a hrať na ľavej aj na pravej strane.
Štvrťfinále proti Kube vyznelo jednoznačne pre nás. Semifinále proti Juhoslávii však bolo veľmi ťažké. Hralo sa hore-dole, veľmi sa nebránilo. Dobré bolo, že sme hneď na začiatku dali gól. Ja som ustrážil, koho som mal na starosti a aj som vykopol loptu z prázdnej brány. Pred koncom polčasu sme dali druhý gól, ale oni stále išli do nás. Mali prevahu, ale my sme zo zodpovednej obrany vyrážali do protiútokov. Bol to náš asi najlepší zápas,“ sumarizuje František Kunzo duely, v ktorých hral.
Na finále ho však tréner Havránek nepostavil. „Bol som z toho veľmi prekvapený, aj viacerí spoluhráči. Mám pocit, že sa rozhodol na poslednú chvíľu. Na lavičke som bol nervózny ako pes, oveľa viac, než keby som hral. Ale dobre to dopadlo. Inak, Havránek bol dobrý tréner. Nesekíroval nás, skôr motivoval. Vedel mužstvo mentálne pripraviť na zápas. Dobre mu asistoval František Cerman. Porady pred zápasmi nikdy netrvali viac než hodinu, za ten čas nám stihli povedať všetko dôležité,“ dopĺňa svoje spomienky na OH 1980 Kunzo.
Stále pri futbale aj v spojení s olympijským hnutím
Hoci mu už na chrbát pribudne siedmy krížik, František Kunzo si stále rád zahrá futbal. „Hrávam pomerne často. Buď s partiou futbalových ,starých pánov´ z Košíc, alebo s niekdajšími internacionálmi, keď ich občas na Východ dotiahne Laco Petráš. Dobrý obranca sa im vždy zíde a našťastie, nohy ma stále poslúchajú,“ povedal nám František Kunzo, keď sme mu s niekoľkodňovým predstihom pri príprave tohto textu blahoželali k jubileu.
Dobre sa však stále cíti nielen vo futbalovej, ale aj v olympijskej rodine. Po dvoch výrazne starších členoch strieborného tímu ČSSR z OH 1964 v Tokiu Antonovi Švajlenovi (bývalom dlhoročnom šéfovi Olympijského klubu Košice aj Združenia olympijských klubov SR) a už zosnulom Antonovi Urbanovi je z radov slovenských futbalistov, ktorí si zahrali pod piatimi kruhmi, práve on v najužšom kontakte s olympijským hnutím.
František Kunzo sa dlhodobo zúčastňuje na všetkých možných akciách olympionikov a bol aj na liečebných pobytoch v Kúpeľoch Dudince, ktoré zaslúžilým slovenským športovým osobnostiam poskytuje Nadácia Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV).
Ako hosť SOŠV z radov významných olympionikov bol spoločne s najúspešnejšou slovenskou gymnastkou Marianou Némethovou-Krajčírovou na nedávnych olympijských hrách v Paríži. Pôvodne mali spolu ísť už na OH 2020 v Tokiu, ale tie v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19 najprv presunuli o rok neskôr a potom ma nich organizátori v dôsledku obmedzení zrušili celý hosťovský program. Takže priamy olympijský zážitok nadobudol počas leta až 44 rokov po tom moskovskom...
„V Paríži to bol pekný zážitok. Stihol som otvárací ceremoniál hier, bol som v hľadisku na vodnom slalome, keď Maťo Beňuš získal našu jedinú medailu na OH, na tenise som si pozrel jeden zápas Rafaela Nadala, bol som jedno predpoludnie aj na plaveckých rozplavbách a navštívil som aj Slovenský olympijský dom,“ stručne sumarizoval program svojho päťdňového pobytu v dejisku hier.
Keď sme ho pýtali na futbal na OH, reagoval stručne: „Chcel som naživo vidieť aj nejaký futbalový zápas, ale súboje v skupinách sa hrali mimo Paríža. A keď sa už hralo aj v hlavnom meste, tak to som už bol doma.“
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantovi Františkovi Kunzovi srdečne blahoželá!
