Legendárny hokejista Igor Liba, dvojnásobný olympijský medailista a majster sveta, oslavuje 4. novembra šesťdesiatku
Prešovský rodák IGOR LIBA, majster sveta z roku 1985 a dvojnásobný olympijský medailista (strieborný zo Sarajeva 1984 a bronzový z Albertville 1992), bol považovaný za azda najvšestrannejšieho hokejistu 80. rokov minulého storočia v Československu. Vyše desaťročia neodmysliteľne patril k oporám československej reprezentácie. Chlapča zo skromných pomerov si hokej tak vášnivo zamilovalo, že po ňom siahla aj NHL. Hokejovému univerzálovi a rodákovi z Prešova 4. novembra vek naloží na ramená šiesty krížik. Bohaté skúsenosti v súčasnosti odovzdáva deťom v LIBA ACADEMY 11 v Čani.
Pri príležitosti jubilea výnimočného hokejistu sme sa spoločne zahľadeli na jeho niekdajšie hráčske, i súčasné trénerské pôsobenie.
Z hokejovej vizitky Igora Libu
Igor Liba sa narodil sa 4. 11. 1960. Hral za ZPA Prešov, VSŽ Košice (2x majster ČSSR, 1x slovenský), Spišskú Novú Ves, Trebišov, Duklu Jihlava (2x majster ČSSR), v zahraničí za vo švajčiarkom Bieli, talianskom Cavalese, fínskom Turku a v rakúskom Zeltwegu; v NHL za New York Rangers (10 zápasov, 2 góly, 5 asistencií) a Los Angeles Kings (37 zápasov, 7+ 18).
V čs. najvyššej súťaži a v slovenskej extralige odohral 589 zápasov, strelil 285 gólov. V ročníku 1981/82 sa s 35 gólmi stal kráľom ligových strelcov. Za sezónu 1983/84 získal Zlatú hokejku pre najlepšieho čs. hokejistu, v ankete časopisu TIP ho vyhlásili za najlepšieho útočníka.
Za ČSSR si pripísal 211 štartov, strelil 66 gólov, raz reprezentoval SR. Účasť na MS: 6x, zlato (1985), dve striebra (1982, 1983), dva bronzy (1987, 1992), účasť na ZOH: 3x, striebro (Sarajevo 1984), bronz (Albertville 1992) a 6. miesto (Calgary 1988).
V roku 2005 sa stal členom Siene slávy slovenského hokeja.
Spolužiaci zarmútili Prahu, keď VSŽ Košice získali druhý ligový titul
V Libovom neobyčajne pestrom hokejovom životopise stojí, že radšej prihrával, než zakončoval, no aj tak sa stal v československej lige v sezóne 1981/82 s 35 gólmi kráľom strelcov. Jeho periférne videnie a predvídavosť azda najlepšie ilustruje jeden víťazný gól v predĺžení. Ján Vodila ním rozhodol v roku 1988 na ľade pražskej Sparty o majstrovskom titule Košíc. Po čítankovej Libovej prihrávke. Jubilantovi i po rokoch zaiskria oči, akoby tú akciu režíroval včera.
„Vo finálovej sérii sme doma raz vyhrali, raz prehrali. Sparta verila, že nás na jej ľade dvakrát zdolá. Brankár Jaromír Šindel nám sebavedome odporúčal, aby sme sa do Prahy ani neunúvali. Všetko bolo pripravené na korunováciu Sparty, na zlato čakala 34 rokov. V čestnej lóži sedela politická špička na čele s predsedom vlády Lubomírom Štrougalom, no napokon sme po červenom koberci kráčali my. Prvý zápas sme v Prahe vyhrali, v druhom sme v závere stratili náskok, a tak naša chvíľa prišla v predĺžení,“ približuje.
Skvele prečítal situáciu pred Šindelovou bránkou. „Bol som prvý, kto sa v duchu už tešil z titulu, hoci Jano Vodila len korčuľoval spoza bránky. Ťažil som z periférneho videnia. Puk sa odrazil ku mne, naznačil som strelu, priťukol som ho nekrytému Janovi – a ten ho z úrovne bránkovej čiary doklepol do siete.“
„Igor mi puk naservíroval ako na podnose,“ pochválil strelec rozhodujúcu akciu. Krátko po nej prevzal vysmiaty kapitán Liba pohár pre majstrov. „Za ohlušujúceho piskotu vypredaného hľadiska, nám to však vôbec neprekážalo.“ Nič v zlom: český televízny komentátor sťažka tlmil sklamanie, slovenský zľahka potláčal radosť. Dá sa to nájsť na internete.
Polnočný návrat do Košíc prevýšil všetky očakávania. „Panebože, ani neviem, k čomu by som ho prirovnal. Nič podobné som potom nezažil. V noci nás vítalo na letisku do desaťtisíc priaznivcov. Nadšení nás na rukách niesli k autobusu. Mal som roztrhnutú bundu, ani neviem, ako som stál na policajnom aute,“ približuje Liba. „Keď sme sa neskôr stretávali pri rôznych príležitostiach s českými hráčmi, priznali, že keď šli do Košíc, prehrávali už v Kysaku.“
Sklz mal Liba nacvičený z verejného korčuľovania
Túžil po najvyšších métach – a prepracoval sa k nim neúnavnou pracovitosťou. Prvý vzor mal v bratovi Dušanovi, neskoršom prvoligovom futbalistovi Nitry i Dunajskej Stredy.
„Bol o štyri roky starší. S partiou jeho rovesníkov sme na ulici hrali všetko možné a vždy, keď sa dalo. To bola naša najlepšia prípravka. Vtedy bola hanba nešportovať,“ zdôrazní. Skúsil aj futbal, ale oveľa viac ho vábil hokej. „Rozhodol som sa preň spontánne,“ prízvukuje. Zdedil športové gény po rodičoch? „Ale kde. Naši ani nevedeli, že som sa dal od desiatich rokov na hokej. Pri štyroch synoch sa mali čo obracať. Už si nepamätám, kto ma priviedol na nábor, no dobre si pamätám, že výstroj som dostal medzi poslednými.“
Ako hovorí biblické: poslední sa stanú prvými – v Igorovom prípade to platilo dokonale. Jednou z jeho predností sa stal brilantný sklz. Kde si cibril korčuliarsku techniku? „Na verejnom korčuľovaní, na zamrznutej Toryse, kde sme si robili klziská. Dalo sa, zima trvala tri mesiace. Nie ako teraz.“
Spomenie aj úsmevnú príhodu, no vtedy mal malú dušičku. „Cestou na klzisko som stratil jednu korčuľu. Zrejme mi spadla z hokejky, ako som ju mal prehodenú cez plece. Domov som sa vrátil s plačom. Šťastím v nešťastí bolo, že sused mal na predaj korčule – kvalitné horovky, ale o dve čísla väčšie. Mama celú noc nespala, no za päťdesiat korún, čo bol vtedy dosť veľký peniaz, mi ich kúpila.“
Po dvoch tituloch na vojenčine v Dukle Jihlava bol motiváciou titul pre Košice
Po produktívnom mladíkovi, najlepšom strelcovi sezóny 1981/82, ktorý sa v devätnástich rokoch upísal Košiciam, siahla jihlavská Dukla. Dvojročná základná vojenská služba (1982/83, 1983/84) chutila dvoma majstrovskými titulmi. „Mali sme výborné podmienky, jedinou starosťou bolo hrať čo najlepšie. Bývali sme v rodinnom dome neďaleko kasární, mali sme vlastného kuchára. Uniformu i plnú poľnú sme vyfasovali, no na vojakov sme sa len hrali.“
Nehrozilo, že im písknu poplach? So smiechom reaguje: „Pískli sme si ho sami, keď sme sa nadránom vracali z baru. Vedeli sme však, čo si môžeme dovoliť, disciplína musela byť. Tréneri Stanislav Neveselý s Jaroslavom Holíkom na nej stavali. V útoku s Weissmanom a centrom Vlachom sme si vyhovovali.“
Práve mužstvo z východu republiky pretrhlo dva roky po Libovom návrate z Dukly jihlavskú zlatú šnúru. Košice vyhrali základnú časť pred Litvínovom, ich kapitán Liba sa stal jej najproduktívnejším hráčom. „Kolektív sa formoval štyri roky, titul už visel vo vzduchu. Získať ho pre Košice bolo pre mňa najväčšou motiváciou,“ podotýka. „Obe prvenstvá dávam na rovnakú úroveň. V roku 1986 sme získali prvý československý titul doma, o dva roky vonku – vo veľkej rivalite s českými mužstvami. Rovnakú radosť som prežíval aj pri slovenskom titule z roku 1999.“
Bukač mal šťastnú ruku na slovenské trio Lukáč, Rusnák, Liba
Z mládežníckych reprezentácií prirodzene prešiel do seniorskej. Útok Vincent Lukáč, Dárius Rusnák, Igor Liba sa stal jedným z jej ťahúňov, ba patril svojho času k najobávanejším na svetových šampionátoch. V núdzi zasvietila cnosť: spojil ich tréner Luděk Bukač na majstrovstvách sveta 1982 vo Fínsku, Libových premiérových. Po emigrácii Petra Ihnačáka.
„Večerali sme, Peter volal Bukačovi tuším z lode, že už nepríde. V polovici šampionátu nás dal dohromady – a odvtedy sme potiahli v reprezentácii tri roky. S Vincom sme v Košiciach v jednom útoku nenastupovali. Keď sme prišli do národného tímu, len sme sa po očku pozreli, vyšli sme na ľad a rozumeli si.“
Tajomstvo súhry? „Každý z nás vynikal v niečom inom, pričom sme sa jeden druhému vedeli prispôsobiť. Všetko sa odvíjalo od nášho hokejového umu. Daro pôsobil nenápadne, zato účelne. Nebol rýchly, no puk si nedal vziať. Stmelil nás, vedeli sme, kto má kde a kedy nakorčuľovať. V reprezentácii sme hrávali so stiahnutým ľavým krídlom, čo som bol ja. Vinco si nakorčuľoval do voľného priestoru – tam sme mu prihrávali. Každý druhý únik zakončil gólom. A to ešte platil ofsajd na červenej, museli sme sa vracať. My sme nepotrebovali, aby Vinco bránil, využívali sme jeho rýchlosť.“
Nabádali vás tréneri viac strieľať? „Nie, vedeli, že niečo vymyslím, mohli mi rozprávať, koľko chceli. Akonáhle som videl lepšie postaveného spoluhráča, posunul som mu puk. Z takých akcií fanúšikovia šaleli. Môžeš dať gól, no ešte akciu prikrášliš.“
Ako videl produktívne trio tréner Luděk Bukač? Nedávno zosnulý uznávaný expert o skvostnej trojke povedal: „Slováci ako poleno utvorili báječnú formáciu aj preto, že boli nekonfliktní a z hokejového hľadiska prispôsobiví. Boli hráči svetového formátu, pritom každý iný. Daro vynikal tvorivosťou, umne dirigoval krídla. Vinco dával góly aj vďaka Darovej účelnosti a Igorovmu perfektného čítaniu hry. Vedeli zahrať proti každému súperovi, získali si rešpekt. Hráči si vážili jeden druhého, čo sa prejavilo aj na ľade. Potvrdil to aj svetový šampionát v roku 1985, keď sme sa v Prahe stali vytúženými majstrami sveta. To bol nádherný vrchol ich kariér.“
Rekordér v počte štartov: 211+1, majster sveta 1985 a z troch účastí na ZOH dve medaily
Mikrosúboje slovenského tria so sovietskou legendárnou formáciou Makarov, Larionov, Krutov, proti ktorej útok Lukáč, Rusnák, Liba nasadzovali, patrili k ozdobám vrcholných podujatí. „Na olympijskom turnaji v Sarajeve 1984 sme mali skvelé mužstvo. Američanov sme zdolali 4:1, všetky góly dal náš útok, Vinco a Daro po jednom, ja dva. V súboji o zlato proti Sovietom sme dostali náhodný prvý gól od Koževnikova. Šiel striedať, od červenej nahodil puk, od Kadlecovej nohy sa odrazil do bránky, prehrali sme 0:2... O rok sme si to doma vynahradili, v Prahe sme sa pozlátili.“
Po Sarajeve odcestovala reprezentácia na Švédsky pohár. ,,Rusom sme tam naložili 7:2, dal som Treťjakovi tri góly – po tomto zápase v reprezentácii skončil. Švédski fanúšikovia nás zdravili a tešili sa s nami,“ teší Libu aj po rokoch.
Na zimných olympijských hrách si zahral ešte dvakrát. V Calgary 1988 bol v najúdernejšom útoku mužstva ČSSR spolu s Pašekom a Šejbom, ale 6. miesto tímu bola sklamaním. V Albertville 1992 prispel k zisku bronzu tímu ČSFR, pre bolestivé zranenie rebra však odohral len štyri zápasy. S dvoma olympijskými hokejovými medailami (striebornou a bronzovou) sa vyrovnal Jozefovi Golonkovi. Hodnotnejšiu zbierku z našich hokejistov pod piatimi kruhmi získal len Vlado Dzurilla (0 – 1 – 2).
Igor Liba je stále slovenským rekordérom v počte zápasov za reprezentačný tím. Československo reprezentoval 211-krát, bol aj pri bronzovej rozlúčke so spoločným štátom na MS 1992 v Prahe a v Bratislave. Slovensko však reprezentoval jediný raz. Prešovského rodáka dodnes mrzí, že v drese s dvojkrížom na hrudi nastúpil len na jeden zápas – proti Francúzsku. „Nik mi nevysvetlil, prečo o moje služby nebol záujem. Stále si myslím, že som reprezentácii aj vo veku 33 rokov mal čo dať. Čo už,“ povzdychne si.
V rodnom Prešove, z ktorého sa odrazil do veľkého hokeja, v sezóne 2002/2003 vo veku 42 rokov ukončil dlhoročnú aktívnu činnosť.
Sezónna epizóda v NHL, aj pri Gretzkom
Za zásluhy a výkony v čs. reprezentácii umožnilo vedenie telovýchovnej organizácie Igorovi Libovi a Dušanovi Pašekovi odísť po ZOH v Calgary 1988 do NHL. Na sezónnu epizódu v nej spomína Igor s rozpačitým úsmevom: „Zo zmluvy na stotisíc dolárov si Pragosport vzal polovicu.“
Pôvodne mali obaja ísť do Minnesoty, ale Liba napokon skončil v New Yorku Rangers, kam ho zlákal vtedy generálny manažér klubu Phil Esposito. „Zrazu sa mojimi spoluhráčmi stali Guy Lafleur, Marcel Dionne i ďalšie osobnosti. Zámorský hokej som poznal zo zápasov proti Kanade i USA na majstrovstvách sveta, i z Kanadského pohára. Vedel som, čo ma čaká, ťažil som zo skúseností. Rýchlo som sa prispôsobil, nemal som problém,“ spomína.
V štatistikách Rangers má desať zápasov, dva góly, päť asistencií. Prečo nevydržal dlhšie? „Prišiel som do nového prostredia, musel som si zvykať na iné spôsoby. Zápas mi vyšiel, dal som gól, no v ďalšom som sa na ľad nedostal. Tomu som celkom nerozumel, chcel som hrávať. Ani Esposito mi to nevedel zabezpečiť, a tak ma vymenili do Los Angeles.“
V Los Angeles sa Liba stal spoluhráčom Wayna Gretzkého, ba na výjazdoch k súperom s ním býval v izbe. Boli na ľade niekedy spolu v jednom útoku? „Nenastupovali sme spolu, lebo obaja sme hrali podobným štýlom. Raz sme si tuším zahrali spolu proti tímu Dynama Riga počas jeho výjazdu do zámoria.“ Mal hviezdne móresy? „Nevšimol som si, no nemal to ľahké. Nezávidel som mu, videl som, aká rehoľa je byť veľkou hviezdou. Neraz som musel Wayna zatajovať pred fanúšikmi. Z hotela vychádzal zadným východom, k autobusu ho priviezlo auto. Vyžíval sa v kombinačnom hokeji, to sme mali spoločné. Hral inak než ostatní. Na pive sme boli tušímže raz, keď sme sledovali v televízii finále Super Bowlu.“
Dnes má hokejovú akadémiu
Igor Liba z pomyselného ľadového plátna nezišiel, našiel sa v práci s deťmi v LIBA ACADEMY 11. Je presvedčený, že malé deti musí trénovať bývalý hráč.
O svojom súčasnom pôsobení hovorí: „V dnešnom hokeji mi chýba tvorivosť. Daj gól a budeš hokejista, to je čarovná veta súčasnosti. Neraz si zavolám chlapca: videl si spoluhráča, prečo si mu neprihral? Niekedy na mňa pozerajú prekvapene. Hráč, ktorý pripraví šancu, je väčší hokejista než ten, kto trafí do prázdnej bránky. Zdôrazňujem to mojim zverencom: hokej je kolektívny šport. V akadémii máme do 120 detí vo veku od 6 do 15 rokov. Začiatky boli ťažšie, no už je akadémia zabehnutá. Väčšiu pomoc by som však očakával od hokejového zväzu. Keď vidím najmenších, ako dresmi, ktoré sú im veľké, hladia ľad, že ani rolba nemusí vyjsť, mám radosť. Tam míňam i čerpám energiu.“
Rámček
Povedali o Igorovi Libovi
Ján Selvek (dlhoročný tréner Košíc): „Takého komplexného hráča by chcel každý tréner. Prvý útočil, prvý bránil. S prešovským tímom žiakov, v ktorom vynikal, sme bojovali o majstra Slovenska. S Pavlom Matisom, známym košickým funkcionárom, ktorý mal prehľad o talentoch, sme Igora zlanárili do Košíc. Hokej bral mimoriadne vážne. Šiel príkladom na ľade i mimo, hoci nehovoril veľa. Svojho času patril k najlepším hráčom na svete. Veľmi mi pomohol aj v talianskom klube v Cavalese, spolu sme tam boli sezónu a zachránili sme mužstvo v najvyššej súťaži."
Peter Bondra (majster sveta, bývalý vynikajúci slovenský reprezentant): „Keď som prišiel v roku 1986 do Košíc, Igora som mal predtým šancu vidieť a obdivovať iba v televízii, keď reprezentoval Československo. Pamätám si ho ako lídra a kapitána mužstva Košíc a bezpochyby jedného z najlepších hokejistov Československa. Mať príležitosť hrať s takýmto výborným hokejistom počas štyroch rokov mi určite pomohlo v mojom hokejovom raste a prechode do NHL. Federálny titul s Košicami si veľmi vážim, zaraďujem ho v mojej kariére vysoko. Ďakujem Igor, želám Ti plnú čašu zdravia a všetko dobré do ďalších rokov života!"
Viktor Tichonov (legendárny tréner CSKA Moskva a sovietskej reprezentácie): „Ak by som si mohol vybrať niekoho z hokejistov Československa pre mužstvo CSKA Moskva, bol by to Igor Liba, jeden z najuniverzálnejších hokejistov sveta vtedajšej éry."
Dárius Rusnák (majster sveta, spoluhráč z reprezentácie): „Igor bol najlepší hráč, s akým som kedy hrával. Tým je povedané všetko."
Poznámka: Text Pavla Komára o Igorovi Libovi v plnom znení bude zverejnený v časopise OLYMPIC.sk jeseň/zima, ktorý vyjde 11. decembra.
