BRATISLAVA (sou) – Pri pohľade na jeho vitalitu sa tomu ťažko dá uveriť, ale je to tak: najstarší žijúci olympionik zo Slovenska, rodák zo Střelnej na Morave (v okrese Uherský Brod) Jan Matocha, sa 5. januára dožíva deväťdesiatky! Účastník súťaží v rýchlostnej kanoistike na OH 1948 v Londýne a OH 1952 v Helsinkách, ktorého Slovenský olympijský výbor vlani pozval ako svojho hosťa na OH v Londýne (z našich účastníkov OH 1948 v britskej metropole po 64 rokoch žije ako jediný) a ešte donedávna tréner mládeže je stále aktívny a činorodý. Jednoducho – „stará škola“ s poctivou životosprávou a s pevnou disciplínou.

Jan Matocha sa narodil na Morave, ale od šiestich rokov žije v Bratislave, kde „prirástol“ k Dunaju. Jeho otec prišiel na Slovensko za prácou. Bol stolársky majster, v Slovenskom národnom divadle roky vyrábal kulisy. Syn po ňom zdedil remeselnú zručnosť. Najprv ju využíval pri stavbe leteckých modelov a neskôr si sám vyrábal lode aj lyže. Rýchlostnú kanoistiku totiž kombinoval s behom na lyžiach, čo bol v zime výborný kondičný doplnok vodáckej prípravy. Behu na lyžiach sa aktívne venoval až do pokročilého veku – absolvoval pätnásť ročníkov Bielej stopy SNP, posledný ako sedemdesiatročný!

alt

O časť vodáckej kariéry Jana Matochu obrala druhá svetová vojna. V Bratislave však na Dunaji trénoval aj počas náletov... V štyridsiatom ôsmom, keď Londýn hostil prvé povojnové olympijské hry, bol na vrchole športových síl. Deviate miesto v K1 na 10 km ho však neuspokojilo. „Kvalifikačné preteky na olympiádu sme mali už v roku 1947. Bol som na nich taký nabudený, že majstra republiky Vamberu som na desaťkilometrovej trati predstihol o štyri minúty. Súťažil som na lodi, ktorú som si za dva týždne sám vyrobil zo smrekového dreva. Loď bola dobrá, ale zďaleka nie taká ako dánske ,laxeny´, na ktorých jazdil vtedy dominantní severskí kajakári na čele so Švédom Fredrikssonom. Takú som dostal ako reprezentant až o dva roky neskôr,“ spomína (na fotografii z archívu SZK - MTK V SR Jan Matocha v oficiálnom oblečení čs. výpravy na OH 1948).

Vodácke súťaže na OH 1948 sa konali na Temži – v Henley, dosť ďaleko od centra mesta. Práve tam sa dodnes jazdia tradične preteky osemveslíc reprezentujúcich slávne univerzity Oxford a Cambridge. Na mierne tečúcej rieke organizátori vybójkovali iba kraje, nie jednotlivé dráhy. Preteky na 10 km sa jazdili po prúde aj proti prúdu, pretože pri malom ostrovčeku bola obrátka. „Zrejme preto, že to bolo ďaleko od mesta, na súťaže prišlo len málo divákov. Ja som z môjho výsledku nebol nadšený. Ale severanom sa ťažko konkurovalo. Nielenže mali kvalitnejšie lode, ale vojna ich krajiny tak nepoznačila a keďže väčšinou boli zamestnaní ako hasiči, mali lepšie podmienky na tréning ako my,“ spomína.

Životnú formu mal Jan Matocha v roku 1949, ale vtedy nebolo žiadne vrcholné podujatie... Najlepšie výsledky si pripísal na svetovom šampionáte 1950 v Kodani: bol siedmy v K1 na 500 m a člen štvrtého štvorkajaka na 1000 m. Na OH 1952 v Helsinkách štartoval v dvojkajaku s Otakarom Kroutilom. Hoci sa pripravovali na desaťkilometrovú trať, funkcionári ich prihlásili na kilometrovú a v nabitej konkurencii z rozjazdy nepostúpili. V dvojkajaku s Marekom sa Matocha kvalifikoval aj na OH 1956 v Melbourne, ale keď na poslednú chvíľu zabehla kvalitný čas šprintérska štafeta, vodáci museli miesto vo výprave na poslednú chvíľu uvoľniť atlétom.

Po štartoch na majstrovstvách sveta v Macone 1954 a v Prahe 1958 sa na svoju tretiu olympiádu Jan Matocha dostal až v Ríme 1960 – už ako tréner. A potom znovu až vlani – ako hosť SOV... „Veľmi som sa tešil z tohto výletu. Len z našich výsledkov na hladkej vode som zostal dosť sklamaný. Ja som očakával oveľa viac, než šieste miesto štvorkajaka a ôsme dvojkajaka Gelle – Vlček. Pred odchodom som do médií narozprával, že v Londýne môžeme získať v rýchlostnej kanoistike medailu, možno aj zlatú. Dúfam, že mi ľudia odpustia, že som bol taký optimista a nasľuboval som hory-doly,“ rozprával po návrate z Londýna 2012.

Jan Matocha drží jeden večný kajakársky vytrvalecký rekord – v roku 1959 zvládol trať maratónu České Budějovice – Praha za 13 hodín. Po prehradení Vltavy už tento rekord nikto nemohol prekonať... Pretekársku kariéru v Tatrane Karlova Ves ukončil so 14 titulmi majstra ČSR. Trénerskej práci sa venoval najprv v Tatrane, potom v Slávii UK Bratislava, pričom celé desaťročia zasvätil príprave mládeže. Z mladých ľudí kresal nielen športovcov, ale aj poriadnych ľudí. Medzi jeho zverencami boli napríklad majstri ČSSR Ľubomír Kadnár, Vladimír Trepák a Roman Buček.

Slovenský olympijský výbor ocenil celoživotné príkladné pôsobenie Jana Matochu najprv udelením Ceny fair play SOV (1995) a potom aj Strieborných kruhov SOV (2003). Vlani pri zapaľovaní nášho olympijského ohňa na úvod celoslovenskej štafety s Posolstvom Hrám XXX. olympiády v Londýne dostal ako najstarší olympionik poctu odovzdať olympijský oheň účastníkom OH 2012 Danke Bartekovej a Samuelovi Piaseckému, a tým symbolicky premostiť dve olympiády v Londýne.

Slovenský olympijský výbor jubilantovi srdečne blahoželá!