OH v Paríži očami Slovákov a prostredníctvom ich autentických zážitkov
Olympijské hry v Paríži boli nepochybne najväčšou a najsledovanejšou športovou udalosťou roka 2024. Na webovej stránke SOŠV sme v predošlých dňoch zverejnili tri textové návraty k nim. Texty vyšli 19. decembra v časopise OLYMPIC.sk jeseň/zima 2024 a postupne sme ich prebrali na rovnomenný web. Štvrtý a posledný návrat k OH 2024 z časopisu zverejňujeme teraz.
Autentické osobné zážitky dokážu ukázať olympijské hry aj inak, než sa môžu opísať v spravodajstve či v komentároch. Oslovili sme preto viacero členov slovenskej výpravy na OH 2024 v Paríži, ale aj niektorých ďalších ľudí, aby prezradili, aká bola konkrétne tá „ich olympiáda". Viacerí popísali svoje osobné zážitky sami, iní ich zase vyrozprávali novinárom (Lucia Antolová, Stanislav Krško, Pavol Kubiš a Ľubomír Souček), ktorí ich zaznamenali.
Môžete sa tak dočítať, ako prežili OH v Paríži naši úspešní olympionici Danka Barteková (teraz už Hrbeková), Matej Beňuš, Jakub Grigar, Vanesa Hocková, Zuzana Paňková a Richard Tury, tréner tenistky Schmiedlovej Ladislav Simon, Beňušov tréner Matúš Hujsa, vedúci slovenskej výpravy na OH Roman Buček, šéfka Slovenského olympijského domu v Paríži Petra Gantnerová, redaktor Olympic.sk Peter Pašuth, šofér mikrobusu SOŠV Milan Špánik a MUDr. Daniela Kňaze Doležalová, ktorá z našich lekárov bola na OH najdlhšie.
DANKA BARTEKOVÁ (teraz už HRBEKOVÁ)
(na svojich piatych OH šiesta v streľbe na skeet)
„Parížske olympijské hry som zažila nielen ako športovkyňa, ale predovšetkým ako členka Medzinárodného olympijského výboru a fanúšička súťaží pod piatimi kruhmi.
Paríž 2024 boli moje piate hry v sérii, na ktorých som sa zúčastnila ako športovkyňa. Každé boli niečím špeciálne a iné. Tie parížske boli pre mňa najpokojnejšie. Aj preto, že sme my strelci súťažili v 270 km vzdialenom malom mestečku Chateauroux, kde sa nachádza Národné strelecké centrum Francúzska. Súťažili sme ďaleko od parížskeho humbugu a vibrácií olympijského veľkomesta. Bývali sme v malom mestečku v apartmáne, kde som si varila večere a čerpala som pokoj.
Záverečné sústredenie som absolvovala v Marseille. Užila som si tam skvelý režim, ťažkú strelnicu a náročné podmienky, no skvelí ľudia okolo mi naozaj dodávali pocit pokoja a domova.
Strelnica v Chateauroux vyzerala skutočne olympijsky. Plné tribúny nám opäť pripomenuli, prečo sú olympijské hry úplne odlišné od všetkých iných podujatí v streleckom kalendári. Úžasná atmosféra nám zaručila neuveriteľný zážitok. 1 keď v strelbe máme radi ticho a pokoj a chvíľu trvalo, kým som sa na divoké povzbudzovanie francúzskeho publika naladila, musím priznať, že súťaž v Chateauroux som si napokon veľmi užila.
Parížska súťaž bude navždy patriť medzi špeciálne míľniky v mojej kariére. I keď som nezískala vytúženú medailu ako v Londýne, kvalifikovala som sa do finále. A to napriek tomu, že som sa strelecky trápila celý rok, vyrovnávala som sa s tlakom publika i domácich očakávaní a musela som cestou doň zdolať náročný rozstrel. No na dané okolnosti, náročnú a vôbec nevydarenú sezónu, ktorú som mala za sebou, musím moje konečné šieste miesto s pokorou zobrať ako úspešné vystúpenie pod piatimi kruhmi.
Ako členka MOV mám právo zostať na olympijských hrách počas celého ich trvania. V Paríži to znamenalo, že som si mohla vychutnať až posledný týždeň hier. V metropole ma čakal zabehnutý kolotoč súťaží, diplomatických stretnutí, odovzdávanie medailí, povinnosti v Maison Slovaque a zasadnutie MOV, na ktorom prezident MOV Thomas Bach oznámil, že už nebude kandidovať na prezidentský post.
Myslím si, že práve očakávanie Bacilovho rozhodnutia, ktoré avizoval až na koniec hier, výrazne ovplyvnilo náladu členov. Napätie bolo citeľné, v pléne sa šuškalo o viacerých potenciálnych kandidátoch. Keď oznámil, že neplánuje navrhnúť zmenu Olympijskej charty, ktorá by mu umožnila kandidovať i po tretí raz, všetci členovia sme pocítili, že MOV čaká koniec jednej veľmi úspešnej éry a nový začiatok.
Ten však nadviaže na úspech úžasných parížskych hier. Priznám sa, sama som bola prekvapená, akú vlnu radosti zo športu sme v Paríži zažili. Športoviská na ikonických miestach v meste, plné tribúny na všetkých súťažiach, nové formy osláv športovcov v Champions Parku, inovatívne športové formáty, udržateľná doprava, rodová rovnosť vo všetkom. K tomu skvelá francúzska kuchyňa na každom kroku, makrónky a Eiffelovka v spojení s olympijskými kruhmi. To všetko s dotykom francúzskej elegancie vo mne zapálilo novú iskru olympijskej radosti a nadšenia. Preto boli pre mňa tieto parížske hry špeciálne.
Ľudia potrebovali získať dôvod na oslavu, radosť a inšpiráciu, ktorú mohli načerpať z výkonov najlepších svetových športovcov nielen osobne v Paríži, ale i prostredníctvom médií. Dúfam len, že nás sledovanie olympijských súťaží založených na hodnotách dokonalosti, priateľstva a rešpektu, aspoň na chvíľku spravili lepšími a pokornejšími ľuďmi, schopnými rešpektovať jednotu v rozdielnosti.“
MATEJ BEŇUŠ
(jediný náš medailista, bronzový vo vodnoslalomárskej disciplíne C1)
„Parížska olympiáda bola moja tretia. Môžem teda povedať, že zo všetkých mojich účastí pod piatimi kruhmi som bol najskúsenejší. Zároveň boli zaplnené tribúny po covidom poznačenom ľudoprázdnom Tokiu veľmi príjemná zmena.
Pre mňa to boli prvé olympijské hry v Európe. Vďaka tomu ma mohla prísť pozrieť manželka s najstarším synom. Naňho vyšli priamo súťaže. Pri predchádzajúcich sústredeniach vo Vaires-sur-Marne som zase mal pri sebe postupne mladších synov, aby mal každý svoj diel pozornosti. Mladšie deti fandili počas pretekov doma s babkami pred televízorom. Priamo na súťaži bol aj oco s partiou, spravili si výlet autom. Cesta musela byť veselá...
Keďže som z minulosti vedel, že účasť na otváracom ceremoniáli znamená 6 až 8-hodinový program, rozhodol som sa ho tentoraz vynechať. Pozrel som si časť cestou na večeru, ale videl som len prechádzajúce lodičky. Vzhľadom na daždivé počasie a následne bezprostredný program kanoistických kvalifikácií to bolo dobré rozhodnutie.
Špecifikom francúzskych hier bol pre mňa i fakt, že som nespal pred pretekmi v dedine. Jednak som sa bál, že v izbách nebude klimatizácia. Zároveň som ušetril mnoho času v autobusoch, kedže jedna cesta trvala zhruba hodinu. Čiže dva tréningy počas dňa by znamenali stráviť štyri hodiny prepravou, alebo medzitým čakať na kanáli. Hotel vzdialený desať minút od športoviska predstavoval vynikajúcu voľbu.
Napriek tomu môžem povedať, že dedina bola krásna a pestrá. Počas tých zopár dní pred začiatkom súťaží som si ju počas behania poriadne popozeral. Organizátori nachystali peknú novú štvrť, za každou zákrutou boli iné domy.
Všetkým som hovoril, že tak ako v dedine by to mohlo vyzerať aj u nás. Človek ide po ulici, tam si objedná jedlo, nič neplatí, má tam stánok s kávou, vezme si do ruky koláčik a ide ďalej... Mrzí ma len, že som nemal príležitosť vidieť žiaden iný šport. V zásade akýkoľvek, veď každý má svoju špecifickú atmosféru, ešte umocnenú duchom hier. Najviac by ma asi lákal tenis, keďže tam sa aj darilo Anne-Karolíne Schmiedlovej. Nepohrdol by som však ani zápasmi mužského .pavúka'.
A, samozrejme, parížska bronzová medaila... Je pre mňa veľká pocta, že sa mi podarilo uloviť najcennejší výsledok našej olympijskej výpravy. Keďže to bolo zo začiatku hier, veril som, že som navnadil aj ostatných, respektíve že som priklonil športové šťastíčko aj na ich stranu. Bol som presvedčený, že medailí bude viac. Žiaľ, je to šport a túto olympiádu to vypálilo tak, že s cenným kovom som jediný.
Užil som si aj privítanie na Olympijskom festivale na Kuchajde, kde sa stretlo mnoho ľudí. Aj napriek únave, vďaka dobrej organizácii a medailovým endorfínom mám na príchod medzi slovenských fanúšikov veľmi príjemné spomienky a zážitok na celý život.“ (luc)
ROMAN BUČEK
(športový riaditeľ SOŠV, vedúci slovenskej výpravy na OH v Paríži)
„Napriek medializovaným obavám z bezpečnostného rizika sa organizátori odhodlali pripraviť otvárací ceremoniál podľa pôvodného plánu. A tak sa výpravy plavili na lodiach šesť kilometrov po Seine pred očami zhruba tristotisíc divákov. Jedinečný zážitok nám trochu kazil dážď, ale z nadšenia neubral.
Ceremoniál som si pozrel až zo záznamu. Bol jedinečný, ale aj kontroverzný. Oceňujem jeho originalitu a odvahu tvorcov. Prekvapením bolo zaspievanie francúzskej hymny na streche Grand Palais speváčkou Axelle Saint-Cireleovou a vrcholom programu emotívne vystúpenie speváčky Celine Dionovej napriek jej vážnym zdravotným problémom.
Viaceré momenty olympijských súťaží ukázali nielen športovú výnimočnosť, ale aj silu ľudského ducha a odhodlanie. Historicky asi najdramatickejšie bolo finále v behu na 100 m, v ktorom sa všetci atléti dostali pod 10 sekúnd a víťaz vyhral o S tisícin sekundy. Emotívny triumf Novaka Djokoviča v tenisovej dvojhre alebo obdivuhodný návrat gymnastky Simone Bilesovej po psychických problémoch sú len zlomok zo špičky nezabudnuteľných olympijských príbehov. K nim určite prispeli aj slovenskí športovci, hoci sme mali historicky najmenšiu výpravu.
Matejovi Beňušovi sa podarilo vo vodnom slalome v kategórii C1 vynikajúcim výkonom vybojovať, žiaľ, iba našu jedinú, bronzovú medailu. Musím pripomenúť, že až v siedmich ďalších prípadoch boli slovenskí športovci blízko k zisku cenného kovu. Potvrdzujú to tri štvrté, jedno piate a tri šieste miesta. Netajím, že do Paríža sme išli s väčšími medailovými ambíciami, ale športové šťastie tentoraz stálo viac pri našich súperoch.
Architektonický zámer vybudovať Olympijskú dedinu v pôvodne zanedbanej časti parížskej štvrti Saint Denis a s minimálnym dopadom na životné prostredie sa organizátorom mimoriadne vydaril. Bola umiestnená v peknom zelenom prostredí nábrežia Seiny. Sčasti sa rozprestierala aj na ostrove Saint Denis. Obe časti dediny spájal promenádny most, z ktorého bol pekný výhľad na medzinárodnú zónu dediny s farebne osvetlenými priečeliami budov.
Ubytovacie priestory a izby neboli vybavené klasickou klimatizáciou. Dlhodobé priemery vysokých teplôt predpovedané na obdobie olympiády vzbudzovali mierne obavy, či bude ekologické chladenie vodou čerpanou z hĺbky 70 m dostatočne výkonné. Obavy sa však celkom nenaplnili a naše prenosné klimatizácie, ktoré sme si priniesli, boli použité iba minimálne. Život nám však skomplikovali poruchy na vodovodoch či kanalizácii, spôsobené nedôslednosťou pri finišovaní s prácami krátko pred hrami.
Pre hry vybudovali iba dve nové športoviská. Deväťdesiat percent súťaží sa odohralo v starších renovovaných, alebo v dočasne postavených areáloch. Odvážny koncept umiestniť športoviská k slávnym budovám a architektonickým dielam sa organizátorom vydaril. Súťaže v šerme a taekwonde sa uskutočnili v obnovenom Grand Palais, lukostreľbu situovali na nádvorie Invalidovne. Jazdecké súťaže a moderný päťboj zorganizovali v zámockom areáli Versailles, turnaje v plážovom volejbale sa odohrali priamo pri nohách Eiffelovej veže. Pre divákov aj športovcov to boli výnimočné kulisy olympijských športovísk.“
PETRA GANTNEROVÁ
(riaditeľka medzinárodného oddelenia SOŠV, v Paríži šéfovala Slovenskému olympijskému domu)
„Aj keď olympiáda v Paríži nebola mojou prvou, bola pre mňa v mnohom odlišná od tých predchádzajúcich. Dostala som totiž na starosť projekt Maison Slovaque - Slovenský olympijský dom. Tento dom fungoval vo veľkej miere mimo priameho riadenia organizačného výboru OH v Paríži. Aj z tohto dôvodu priniesol množstvo nečakaných výziev. Bol to úplne iný koncept národného domu, než aký sme mali na OH či ZOH v minulosti - otvorený, s masovou návštevnosťou verejnosti. Prípravy na realizáciu projektu Maison Slovaque boli dlhé a náročné.
V týždňoch pred olympiádou boli plné intenzívnych koordinačných stretnutí. Dom pripravoval Slovenský olympijský a športový výbor v spolupráci s agentúrou Slovakia Travel.
Do Paríža sme prišli len niekoľko dní pred otváracím ceremoniálom, aby sme prevzali priestory reštaurácie Ventrus. Počas nasledujúcich troch dní sa vďaka práci šikovných majstrov a remeselníkov priestor reštaurácie a jej okolie premenili na Maison Slovaque. Bolo fascinujúce sledovať túto premenu, hoci bola plná stresujúcich momentov, keď sme na mieste museli improvizovať pri nečakaných technických problémoch.
Obrovská úľava a radosť zavládli, keď sme deň pred otváracím ceremoniálom privítali členov našej výpravy. Jej členovia, podobne ako v minulosti, predstavovali prvých návštevníkov domu ešte pred jeho oficiálnym otvorením. Mohli sme sa s nimi podeliť o nadšenie a hrdosť celého tímu.
Hoci sme príprave a detailnej projekcii Maison Slovaque venovali veľa času, záujem a návštevnosť prekonali všetky naše očakávania. Obrovský záujem verejnosti - dom počas sedemnástich olympijských dní navštívilo spolu vyše 50-tisíc ľudí! - predstavoval veľkú výzvu. A to tak z hľadiska personálneho zabezpečenia ,chodu' domu, ako aj logistiky. Keďže priestory Maison Slovaque boli relatívne malé, nazvali sme ho .kompaktným domom'.
Napriek dlhým a náročným dňom boli tie chvíle vzrušujúce. Veď nikdy sme vopred presne nevedeli, koho môžeme v ten deň v Maison Slovaque očakávať.
Bolo nesmierne zaujímavé vidieť, ako sa u nás stretávajú významní hostia zo zahraničia na čele s monackým kniežaťom Albertom II., alebo naši veľmi úspešní športovci Peter Sagan, Michal Martikán či Martina Moravcová s turistami z rôznych kútov sveta.
Parc de la Villette, kde sa nachádzalo 16 národných domov v rámci Parku národov, vytváral úžasnú atmosféru medzinárodného priateľstva a radosti. Každý deň som si užívala pohľad na ľudí z rôznych častí sveta, ktorí prichádzali ochutnať slovenské špeciality, počúvať živú hudbu a spoznávať našu kultúru.
Zároveň to však bolo náročné, keďže sme boli obklopení rôznymi domami s vlastnými programami a koncertmi, ktoré sa často navzájom prekrývali. Po dlhom dni v tejto rušnej atmosfére sme sa preto všetci tešili na chvilku ticha, keď sa park zatvoril a domy utíchli.
Jednou z najväčších odmien pre mňa bolo vidieť, že náš dom pravidelne navštevovali členovia slovenskej olympijskej výpravy - športovci, tréneri a ďalší členovia tímu. Bolo skvelé vidieť, že sa tam cítili ako doma. Vracali sa, aby si oddýchli, najedli sa alebo si užili príjemnú atmosféru. Ich pozitívna spätná väzba bola pre mňa jedným z najkrajších momentov tejto olympiády - samozrejme, popri oslavách úspechov našich športovcov.
Moja olympiáda bola taká dynamická, že som sa ani nenazdala a už sme zatvárali dvere za posledným návštevníkom. Hneď nato sme sa pustili do balenia, čo sa v niektorých ohľadoch ukázalo byť ešte náročnejšie ako samotná výstavba domu. Najmä preto, lebo únava z intenzívnych dní už bola citeľná.
Myslím si, že až vo chvíli, keď sme odovzdali reštauráciu Ventrus naspäť majiteľovi, nám naplno došlo, že olympiáda je za nami a že sme to úspešne zvládli.“
JAKUB GRIGAR
(vo vodnom slalome šiesty v K1 aj v kajak krose)
„Keď sa povie Paríž 2024, možno budem trochu negatívny, ale prvá mi napadne práve tá jedna chyba, ktorá ma pripravila o lepší výsledok než finálne šieste miesto v Kí.
Ale pekne po poriadku. Nesmierne si vážim, že som dostal dôveru najprv zložiť sľub do rúk prezidenta republiky a potom počas otváracieho ceremoniálu hier niesť štátnu vlajku. Pre mňa boli obe veci úplne úžasné. Už ako dieťa, keď som sledoval olympijské hry spred televízora, som si želal, aby som mohol patriť k športovcom, ktorým sa dostalo takej pocty. Vždy som ich totiž vnímal ako ikony slovenského športu. Preto ma nesmierne potešilo, že na tejto olympiáde sa mi splnil detský sen.
Napriek tomu, že Paríž bol geograficky blízko, po dohode s najbližšími ma neboli podporiť priamo na kanáli. Pýtali sa ma, či majú prísť, ale ,nehrotili' sme to. Patrím totiž k ľuďom, ktorí majú radi svoju pohodu a sústredenie. A keď vidím známych na brehu a vnímam, že si dali tú námahu, aby prišli osobne, tak cítim potrebu sa im ísť venovať a robiť im program. A to nie je práve najlepšie.
Po Riu a Tokiu ma aj do tretice uchvátila atmosféra Olympijskej dediny. Je to ako prísť do malého mesta, v ktorom každý deň stretávate tých najlepších športovcov na planéte. Sedieť za tým istým stolom s olympijskými víťazmi alebo majstrami sveta či Európy, je niečo úžasné. Toľko inšpiratívnych ľudí pokope sa naozaj nedá stretnúť nikde inde.
Hoci som nestihol vidieť žiaden iný šport osobne, veľmi som si užíval popoludnia po návrate do dediny, keď sme v spoločnej miestnosti sledovali a fandili s ostatnými ďalším našim reprezentantom v plnom súťažnom nasadení.
Pravda je, že i s odstupom času ma moje konečné umiestenie v K1 mrzí. V príprave sme sa borili najmä so zdravotnými problémami, ktoré ma dosť obmedzovali v tréningu. Človek by potom čakal, že práve toto bude dôvod, pre ktorý to na trati nevyjde podľa predstáv.
Ale chyba, ktorú som spravil na olympiáde, vôbec nevychádzala z bolesti ramena alebo zo zlého tréningu. Jednoducho to bola zlá reakcia na vodu a len pre tie dva-tri centimetre, pre ktoré som sa nedostal viac doprava, som stratil tri sekundy v porovnaní s prvou jazdou. Pritom na zlato stačilo len čosi viac ako sekunda a pol. Toto je niečo, čo sa nedá len tak hodiť za hlavu.
Na druhej strane, odmalička som sníval, že sa dostanem aspoň na jednu olympiádu. Fakt, že som sa mohol dostať na svoju tretiu, vidieť kus sveta a zažiť niečo, čo nie každý môže, je pre mňa obrovský zážitok. Do konca života na to budem veľmi pozitívne spomínať.“ (luc)
VANESA HOCKOVÁ
(štvrtá v súťaži v streľbe na skeet)
„Priznám sa, že o účasti na olympiáde som nikdy nejako nesnívala. Ako ešte aktívna plavkyňa som vedela, že sa na ňu nedostanem. Neskôr, keď som prešla na skeet, som strieľala skôr pre zábavu. Keď sa mi na strelnici nedarilo, dokonca som uvažovala, že s tým skončím.
Nedávam si ciele. Všetky úspechy beriem ako milé prekvapenia. Keď som však v roku 2022 počas svojej druhej sezóny medzi seniorkami získala miestenku na prvú olympiádu, začala som to brať už trochu vážnejšie a vnímať, že na to mám.
Z toho, že sme na OH nesúťažili v Paríži, som bola trochu sklamaná. Neboli sme v centre diania a nemohli sme si naplno užiť atmosféru. Pozitívne na tom však bolo to, že v Chateauroux sme sa zišli iba my strelci, a tak sme aj olympijskú súťaž mohli vnímať ako bežné preteky. V našej komunite sme necítili taký tlak.
Veľmi mi pomohlo, že ma tam prišla povzbudiť aj moja mladšia sestra Mirka, ktorá v skeete súťaží posledný rok medzi juniorkami. Po prvom dni, keď som bola s nástrelom 71 bodov dvanásta, ma utešovala, že veľa strelkýň nedosiahlo výsledky, aké by si predstavovali a nie som na tom až tak zle. Kopa známejších skeetariek si aj poplakala. Mirka mi dala nádej a to bol moment, ktorý ma nakopol.
Na druhý deň som dosiahla dve čisté položky a zo štvrtého miesta so 121 trafenými ,holubmi' som postúpila do šesťčlenného finále. Keď som v závere kvalifikácie zvládla štvorky - dvojstrely na konci, niečo som začala šípiť. Následne som trafila i dva posledné terče. Rozplakala som sa aj ja, ale boli to slzy šťastia. Vyobjímali ma tréner, sestra, všetci. Cítila som velkú hrdosť, že som dokázala dosiahnuť takýto výkon.
V samotnom finále som zostrelila prvých šestnásť ,holubov', bola som priebežne aj prvá. V piatej sérii však som urobila tri chyby zo štyroch terčov od sedemnásteho po dvadsiaty. Trochu som vypadla z koncentrácie. Stačilo na sekundu pomyslieť na niečo iné, možno aj na záblesk medaily. Stálo ma to veľa.
Strieľala som síce uvoľnene, ale nakoniec som bola sklamaná. S odstupom času som si však uvedomila, že štvrté miesto je pri mojej prvej olympiáde velký úspech a môžem byť hrdá na seba i svoj tím.
Sklamaná som bola z ubytovania v Chateauroux. My strelci sme mali v ponuke tri dediny, ale schytali sme tú najhoršiu - na stredoškolskom internáte. Nedalo sa tam ani jesť, tak sme chodili do ďalšej dediny. To boli pekne prerobené kasárne.“ (ku)
MATÚŠ HUJSA
(tréner bronzového singlkanoistu Mateja Beňuša)
„Olympijské hry sú obrovské podujatie. Kamkoľvek sa človek pohne, vníma olympijského ducha. Pred televízorom nemá šancu to tak precítiť. Sledoval som na dialku každú olympiádu od roku 2000, letnú aj zimnú, a bol to vždy zážitok. Ale prežiť si to na vlastnej koži, to je úplne iný rozmer. Veľkolepé.
Parížska olympiáda jedným slovom? Kolosálna! A to sme s mojím zverencom Matejom Beňušom vynechali otvárací ceremoniál.
Osobitný zážitok pre mňa predstavovala dedina. Vôbec som si nevedel predstaviť, ako to tam bude vyzerať. Keď som sa ocitol za druhou kontrolou, na novovybudovanom sídlisku, a videl som budovy, organizáciu i ľudí v reprezentačnom oblečení, mal som pocit, akoby som bol v inom svete. Keď som si uvedomil, že po skončení olympiády budú mnohé budovy slúžiť študentom a ako sociálne byty, o to väčší zmysel mi to celé dávalo.
Rovnako ma ohromil pocit, že som videl ľudí, ktorých by som nikdy nemal šancu stretnúť naživo. V dave rôznofarebných reprezentačných súprav som rozpoznával najmä atlétov a tenistov. Bolo fascinujúce sledovať, ako sme si tam všetci rovní.
V posilňovni bežal vedľa mňa na páse olympijský víťaz na 5000 metrov Nór Jakob Ingebrigtsen, vedľa neho jeho konkurent Američan Cole Hocker, ktorý získal zlato na 1500 metrov. Cestou z jedálne som zase stretol svetového rekordéra v behu na 10 km Uganďana Joshuu Cheptegeia, ktorý o niekoľko dní neskôr tiež získal zlato. Ako vášnivý vytrvalostný bežec som bol nadšený a hneď som ho poprosil o spoločnú fotografiu.
Keby sme boli v civile, tak rôznorodé sociálne zázemie účastníkov zo všetkých kútov sveta by bolo vypuklé. Ale takto to celé pôsobilo veľmi harmonicky a inkluzívne.
Kým Maťo pre čo najväčší komfort cestovania býval v hoteli desať minút od kanála, ja som sa dosýta nacestoval v kyvadlových autobusoch. Vodiči najmä zo začiatku často ani nevedeli, kam majú poriadne ísť. V ideálnom stave trvala cesta na kanál z olympijskej dediny 50 minút. Niekedy sa však cestovalo hodinu a pol, dokonca aj dve hodiny. A nie raz v staršom autobuse bez klimatizácie a so zapečatenými oknami. Všetko trvalo dlho, deň ubehol extrémne rýchlo. Ráno človek odišiel z dediny a vrátil sa až večer, vyčerpaný z cestovania.
Samozrejme, môj najväčší zážitok bol Maťov bronz. Je však pravda, že ani neviem, kedy som si vlastne dosiahnutý úspech naplno uvedomil. V deň pretekov to šlo rýchlo - súťaž, medailový ceremoniál, tlačová konferencia, dopingová kontrola.
Do Slovenského olympijského domu sme prišli asi tri a pol hodiny po finále, vtedy sa dostavila prvá úľava. Celkové uvedomenie prišlo možno po dvoch dňoch. A plné azda až cestou z viedenského letiska na privítanie na Olympijskom festivale na Kuchajde.
Význam úspechu zdôrazňoval narastajúci počet správ v mojom mobile, aj od ľudí, ktorých som X rokov nevidel. S odstupom času môžem povedať, že ani jedna nezostala bez odozvy. V mojom a Maťovom mene som sa všetkým poďakoval.“ (luc)
MUDr. DANIELA KŇAZE DOLEŽALOVÁ
(z lekárov našej výpravy bola v Paríži najdlhšie)
„Po OH v Tokiu, kde som ako lekárka výpravy mala premiéru, a po ZOH v Pekingu som sa nádejala, že to budú konečne .normálne' hry, bez obmedzujúcich opatrení ako v čase pandémie. Že už nebudem chodiť so skúmavkami antigénových testov, každý deň nebudeme absolvovať PCR testy, a nikto nebude potrebovať potvrdenia, že je zdravý, aby mohol odletieť domov.
V tomto ohľade parížske hry splnili moje očakávania. Olympiáda v Paríži bola pre mňa iná - jedinečná, krásna, a hlavne uvoľnená a oslobodená od nutnosti separácie ľudí. V tom bolo jej čaro.
Iná olympiáda to bola v mnohých ohľadoch. Najviac v celkovo uvoľnenej atmosfére. Celá dedina akoby dýchala spolu, ľudia sa stretávali na uliciach a v kaviarňach, rozprávali sa, a nebáli sa, že na nich ,skočí COVID'. Ľudia sa opäť stali ľuďmi. Stretnutia pri croissante, alebo neskoré večere v Olympijskej dedine boli čarovné.
Bola iná aj v tom, že sme sa stali mikrovýpravou, v ktorej sme si navzájom pomáhali. Nielen pri havárii s tečúcim plafónom v spoločenských priestoroch, nosením ľadu na regeneráciu športovcov, ale aj počas bežných .nočných pokecov', ak sa súťaž nevydarila podľa predstáv. Naozaj sa vytvorili priateľské putá, ktoré pretrvajú (dúfam) ešte mnoho rokov.
Snažila som sa byť na každom športovisku, kde štartovali naši reprezentanti. Vtedy som mala pocit, že sme si akísi bližší, a viac dýchame za naše Slovensko. Nebolo to vždy jednoduché, pretože jednotlivé dejiská hier boli od seba dosť vzdialené. Preprava zabrala značnú časť môjho dňa.
Napriek tomu som mala možnosť si pozrieť našich cyklistov, džudistu, boxerku, bežkyne, plavcov, lukostrelkyňu, ale aj vodných slalomárov, večne usmiateho skejtbordistu Riša Turyho, či našu skvelú Kaju Schmiedlovú na ikonických dvorcoch Roland Garros.
Bolo jedno, k akému športu ma to ťahá počas roka. Na olympiáde bol dôležitý práve ten, v ktorom súťažili naši. Na neopísateľné zážitky a úžasnú atmosféru nikdy nezabudnem.
Samozrejme, bola to aj denná starostlivosť o zdravie zverencov. Veď každý musel byť v plnej sile tak, aby podal čo najlepší výkon. Preto mi bolo nesmieme ľúto, keď plavkyňa Tamara Potocká od vyčerpania skolabovala, a tŕpla som skoro poldruha hodiny, kde je, kým ju doviezla sanitka do kliniky v Olympijskej dedine. Budem kritická: logistika v rámci zdravotnej starostlivosti nebola zvládnutá na olympijskej úrovni. V porovnaní s hrami v Tokiu a Pekingu organizačne Francúzi zaostávali.
Drobné zranenia, bolesti hrdla, nádchy, alergie a mnohé iné ochorenia patrili do bežnej rutiny dňa lekára výpravy. O to viac, ak nám enormne vysoké teploty klesli o 10 stupňov nižšie. Problém bol aj s daždivým počasím a s hrozbou dýchacích infekcií. Najmä, keď takmer celá výprava zmokla do nitky na lodi počas otváracieho ceremoniálu. Do dediny sme sa vracali premrznutí a unavení, ale so zážitkom, ktorý sa len tak nezopakuje.
Stretávanie s lekármi ostatných výprav na lekárskych stretnutiach mi prinieslo množstvo nových informácií, ktoré v budúcnosti môžeme implementovat' do prípravy našich športovcov. Taktiež boli prínosné workshopy, ktoré prebiehali na dennej báze. Mohla som si vybrať, ktoré absolvujem, a získala som nové zručnosti. Priateľské vzťahy vznikali aj medzi lekármi výprav.
Napriek tomu, že sme priniesli iba jednu medailu, bude pre mňa Paríž nezabudnuteľný. A ak som sa niekomu nestihla poďakovať za spoluprácu, tak teraz všetkým zúčastneným ďakujem.“
ZUZANA PAŇKOVÁ
(najmladšia členka našej výpravy, štvrtá v C1 vodných slalomárok)
„Na Paríž mám úžasné spomienky. V prvom rade na pocit, keď som videla prvú finálovú jazdu pretekára v areáli pred 12-tisíc divákmi. Tribúny vzbudzovali rešpekt už prázdne počas predolympijských sústredení. Mala som výhodu, že moja disciplína nebola prvá, takže som mala šancu .nahrať' si hluk divákov. Meditovala som pri ňom, robila som si vizualizácie. Naozaj to bolo ešte väčšie, ako som čakala.
Ďalší nesmierne silný moment bola pocta byť vlajkonosička slovenskej výpravy na otvorení hier. Asi každý by chcel byť v tejto pozícii. O to viac si túto príležitosť vážim. Je pravda, že ceremoniál prešiel veľmi rýchlo, pršalo a zároveň som mala stále v hlave preteky a sústredenie na ne. Napriek tomu som si to nesmierne užila. Vždy ma zahreje pri srdiečku, keď si pomyslím na plavbu po Seine. Stále cítim obrovskú vďaku a česť.
Na čo sa taktiež nedá zabudnúť, je nekonečné čakanie na moje konečné finálové umiestenie. V mojej hlave trvalo večnosť.
Väčšinou končím na pretekoch tak, že idem posledná alebo predposledná a nemám šancu vidieť jazdy ostatných pretekárok. Som celkom rada, že som šla finále medzi prvými a mala som šancu si to užiť, vidieť reakcie ľudí, nasať atmosféru. Ale naozaj to trvalo ohromne dlho. Už som predpokladala, že odídem z lavičky pre pretekárku na treťom mieste, ale čakala som tam, čakala... Až kým nešla predposledná Jessica Foxová, neskoršia olympijská víťazka, ktorá ma odsunula na štvrté miesto. Objala som trénera a bolo po pretekoch.
Čím viac času uplynulo, tým viac si uvedomujem, že štvrtá priečka má veľkú hodnotu. Na naozaj ťažkej trati som podala výborný výkon bez výraznej chyby. Mohla som s ním byť rovnako tretia alebo šiesta. Pretekáme sa samé so sebou, nie sme naraz na vode.
Samozrejme, stále to trochu zabolí. Mohla som mať medailu a bolo by to úžasné. Zároveň ide o impulz, ktorý ma ešte viac nakopol. Došla som do cieľa a cítila som, že to asi nebude stačiť na medailu. Už v tej chvíli som bola odhodlaná pokračovať v tvrdej práci s mottom: nabudúce to musí vyjsť!
Veľmi silný dojem vo mne zanechala atmosféra Olympijskej dediny. Stretla som britského skokana do vody Toma Daleyho, či americkú ragbistku Honu Maherovú, ktorá má milióny sledovateľov na sociálnych sieťach. Gymnastke Simone Bilesovej som sa poďakovala za inšpiráciu.
Ak je človek veľmi nervózny z olympijského vystúpenia, má pocit, že trénuje celý život a teraz nesmie sklamať sám seba ani svojich blízkych, v dedine si uvedomí, že tie isté emócie a stres prežíva okolo neho desaťtisíc ľudí. Že všetci sme tam z rovnakého dôvodu: drieme a obetujeme sa, aby sme si splnili sny.
Pocit, že človek v tom nie je sám, že sa príde ráno rozvalcovať do fitka a niekto iný už má odmakaných 40 minút na bežiacom páse, je veľmi motivujúci.“ (luc)
PETER PAŠUTH
(riaditeľ mediálneho oddelenia SOŠV, v Paríži redaktor Olympic.sk)
„Kedykoľvek som cestoval na olympijské hry, vždy som ich považoval za výnimočný športový sviatok. Keď sa ma kolegovia, ktorí idú na svoju prvú olympiádu, pýtajú na rady, mám pre nich vždy jednu odpoveď: Pripravte sa na veľa práce, zložitú logistiku, veľké emócie a minimum spánku. Aj Paríž 2024 potvrdil tieto moje slová.
Z pohľadu práce médií všetko klapalo v zaužívaných olympijských rytmoch, aj keď hlavné tlačové stredisko bolo tentoraz oveľa skromnejšie ako zvyčajne.
Organizačne a atmosférou to však boli výnimočné hry. Dokonca podľa môjho názoru prevýšili aj OH 2012 v Londýne, ktoré som na základe vlastnej skúsenosti doteraz považoval za najvydarenejšie. Úvodný a záverečný ceremoniál v Londýne sú však pre mňa stále nezabudnuteľné, zatiaľ čo z tých parížskych sa mi vybavujú už iba útržky, a predovšetkým plavba športových výprav po Seine.
V Paríži ma nadchýnala atmosféra na tribúnach, ktoré boli na všetkých športoch fakt plné. Dlho si budem pamätať rozlúčku moderného päťboja v súčasnej podobe s olympijskými hrami v záhradách Versailles. Na rozlúčku sme si pripili pohárom coca-coly s dlhoročným kamarátom, rozhodcom a funkcionárom moderného päťboja i kolegom Vladom Millerom.
Z moderných športov ma zaujali skejtbording a športové lezenie, sklamal ma brejking. Čakal som tam trochu viac šou.
Neuveriteľne to vyzeralo počas cyklistických pretekov mužov, kde sa ľudia tlačili v radoch vedľa trate. Po ich skončení sme sa stretli so šampiónom Petrom Saganom a snažili sa presunúť do Slovenského olympijského domu na opačnej strane Paríža. Po mestskom okruhu sme ako-tak prešli, ale pri zjazde z neho sme radšej vystúpili z auta a išli chvíľu pešo. Mesto bolo ešte dlhé hodiny po pretekoch paralyzované.
Posledné dva roky som mal možnosť sledovať prípravy Paríža podrobnejšie aj vďaka účasti na brífingoch pre zástupcov médií z celého sveta. Už počas nich som sa dozvedel množstvo informácií, ktoré mne a aj mojim kolegom počas samotných hier pomohli.
Bolo jasné, že najrýchlejší spôsob prepravy bude často metro. K dispozícii sme mali aj aplikáciu, ktorá nám mala uľahčiť orientáciu pri ceste na športoviská. Často nám ponúkala nezmyselné časy a prestupy, a radšej sme preto uprednostňovali iné mobilné aplikácie, ktoré boli oveľa presnejšie.
Paríž som navštívil už viac ako desaťkrát, avšak prvýkrát sa mi podarilo dostať do sídla francúzskych prezidentov - Elyzejského paláca. Pred odchodom do Francúzska mi prišla pozvánka na prijatie u francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona. Mali sme sa dostaviť na 13:30 h s tým, že prijatie sa uskutoční zhruba o hodinu neskôr. Začalo sa však až okolo 15:30 h.
Spolu so mnou tam boli zástupcovia médií z celého sveta, ktorí si dve hodiny čakania krátili debatami a popíjaním čaju či kávy. Potom prišiel francúzsky prezident a prezident Medzinárodného olympijského výboru Thomas Bach. Po krátkych príhovoroch sa zdalo, že je koniec prijatia. Omyl. Otvorili sa dvere záhrad paláca, pridala sa prvá dáma Francúzska Brigitte Macronová a debaty nemali konca-kraja. Ochranka trpezlivo sledovala, ako si francúzsky prezident vymenil s každým zopár slov, podal mu ruku.
Bolo už dávno po 17:00 h, keď sa francúzsky prezident ospravedlnil, že musí ísť riešiť politické problémy krajiny. Len deň pred stretnutím sa konali vo Francúzsku parlamentné voľby a nová vláda vznikla až dlho po skončení olympijských hier.
Pre mňa sa jedným z víťazov v Paríži stal Slovenský olympijský dom Maison Slovaque. Vďaka skvelej gastronómii, pivu a vínu i programu skvele prezentoval Slovensko pred návštevníkmi z celého sveta.“
LADISLAV SIMON
(tréner štvrtej tenistky Anny Karolíny Schmiedlovej)
„V Paríži to boli moje prvé olympijské hry. Od detstva som túto udalosť sledoval v televízii a mal som o hrách určitú predstavu. Musím povedať, že tie v Paríži absolútne splnili moje predstavy a priniesli mi to, v čo som dúfal. A všetko bolo ešte krajšie, než som očakával.
V prvom rade som chcel bývať v Olympijskej dedine. Tá bola nádherná a strava výborná. Tešil som sa, že sa stretnem a zoznámim s našimi reprezentantmi aj trénermi z iných športov. Zažil som pri tom kopec zábavy. To bol môj splnený sen.
Keď som si pozrel pred hrami na mape, ako ďaleko je dedina od Roland Garros, mal som obavy, že budeme cestovať poldruha hodiny. Ale tým, že na cestách vyčlenili jeden pruh ako olympijský, prepravovali sme sa pomerne rýchlo.
Samozrejme, mal som aj športový sen, ktorý som nosil tajne v sebe. Chcel som sa priblížiť k olympijskej medaile.
Vyzeralo to trúfalo, ale na olympiáde človek túži bojovať o medailu. Som veľmi rád, že sa mi s Kajou podarilo dostať k nej až tak blízko, že nás od cenného kovu delil jediný zápas. Možno sa mi to splní niekedy v budúcnosti.
Netušil som, že by to mohlo vyjsť až takto dobre, veď Kaja sa do Paríža prebojovala veľmi tesne a na poslednú chvíľu. Vzhľadom na tento fakt sme ani nemuseli príliš upravovať náš program.
Bola výhoda, že okrem jedného turnaja na tráve, ktorú neobľubuje, stále hrala na antuke. Dokonca v Budapešti sa dostala do semifinále. Takže v Paríži si na rozdiel od väčšiny jej súperiek nemusela na tento povrch znovu zvykať.
Bol som si vedomý, že má veľmi vysokú športovú formu. A podarilo sa nám ju vyladiť na sto percent. Nikdy predtým neodohrala sériu toľkých kvalitných zápasov proti špičkovým hráčkam. Výkonmi dokázala, čo pre ňu olympiáda znamená. Musím jej vysloviť absolutórium. Všetko do seba zapadlo v správny čas, čo platí aj pre jej zdravotný stav.
Kaja Schmiedlová svojimi senzačnými výkonmi, keď zdolala štyri rebríčkovo vyššie postavené hráčky a postúpila až do semifinále, pobláznila Slovensko. Potvrdilo sa tým, že tenis je aj na Slovensku naozaj veľký fenomén.
Na OH som mal aj nečakaný príjemný zážitok, ktorý bol pre mňa veľmi cenný. Môj otec bol cyklistický tréner a ja som veľký fanúšik cestnej cyklistiky. Náš tréner Jakub Vančo a pretekár Lukáš Kubiš ma na preteky s hromadným štartom zobrali do depa. Tam som mal možnosť vidieť všetky hviezdy svetovej cyklistiky, ktoré v Paríži štartovali. Bol som priamo pri štarte, mám z tých pretekov krásne fotky a som veľmi šťastný, že som to mohol zažiť.
Žiaľ, lejak na úvod hier spôsobil veľké nahustenie tenisového programu. Mali sme ho nabitý, Kaja hrala každý deň, takže nič iné som už nestihol.“ (sou)
MILAN ŠPÁNIK
(pracovník oddelenia olympizmu SOŠV, na OH v Paríži pôsobil ako šofér mikrobusu SOŠV)
„Po ukončení celoslovenského finále Olympijského odznaku všestrannosti 2023/24 ma čakala nová výzva. Moje prvé olympijské hry. V Paríži som dostal za úlohu šoférovanie mikrobusu, ktorý mal prepravovať vedenie SOŠV, respektíve vládnych predstaviteľov Slovenska.
Ako sa postupne blížil deň odchodu, tak vyvstávali nové organizačné otázky. Asi najväčšou výzvou bolo parkovanie. Mikrobus sa totiž výškou nezmestil v Paríži skoro do žiadnej z parkovacích garáži... Ďalšou nezodpovedanou otázkou bolo, aké bude jazdiť v prezidentskej kolóne. A objavili sa aj ďalšie.
Prišiel deň odchodu. Niekoľko dní pred začiatkom hier som v skorých ranných hodinách sám vyrazil s plne naloženým mikrobusom s ďalšími vecami určenými do Slovenského olympijského domu, Olympijskej dediny a na ubytovanie pre ľudí zo zázemia SOŠV na viac než 1300-kilometrovú cestu.
V Paríži som potom každý deň vstával skoro a do hotelovej izby som sa dostával hlboko po polnoci. V miestnej dynamickej premávke som každý deň najazdil okolo dvesto kilometrov. Táto záťaž mi dávala poriadne zabrať.
Jazdiť v prezidentskej kolóne bol naozaj zážitok. Presuny po meste s policajným sprievodom s výstražnými sirénami niekedy vyzerali ako úryvky z akčného filmu.
Pre organizátorov hier bola bezpečnosť viditeľne na prvom mieste. Mesto bolo plné policajných hliadok a ozbrojených síl. Niektoré policajné kolóny pri presunoch mali aj 20 - 30 áut. Motorkári vynikajúco kľučkovali medzi autami v kolónach, ale vo všeobecnosti sa dá povedať, že policajné hliadky boli naozaj nápomocné a správali sa prívetivo.
Občas som prevážal aj športovcov do Slovenského olympijského domu z dediny, alebo zo športoviska. Bol som veľmi rád, že po zisku našej jedinej medaily som mohol do domu odviezť Mateja Beňuša aj s jeho rodinou. Mimochodom, v dome potom bola naozaj vynikajúco pripravená strava...
Okrem iných vynikajúcich športovcov som viezol aj nášho najúspešnejšieho cyklistu Petra Sagana. Bral som ho aj s jeho mediálnym manažérom po skončení cestných pretekov, ktoré symbolicky odštartoval, a po návšteve Slovenského olympijského domu som s nimi ešte išiel aj na návštevu Talianskeho domu, ktorý mal úplne iný koncept ako náš. Na letisko som zase viezol našu tokijskú olympijskú šampiónku Zuzku Rehák Štefečekovú.
Keď sa hry začali chýliť ku koncu, Slováci súťažili čoraz redšie. Vďaka tomu moje pracovné povinnosti ubúdali. Takže sa mi podarilo posledné dni prežiť aj z pozície diváka. Dostal som sa na viaceré športy a po upršanom otváracom ceremoniáli som bol aj na záverečnom.
Na druhý deň po ňom ma čakala opäť viac ako tisíctristokilometrová cesta domov. Predpoludním sme naložili plný mikrobus vecí zo Slovenského olympijského domu a do polnoci som bol doma.
Celkove som za tri týždne najazdil 5900 km, z toho okolo 3000 km priamo po Paríži a v okolí. S mikrobusom som bol aj bezmála tristo kilometrov od Paríža v Chateauroux, keď som tam viezol našu delegáciu na preteky strelkýň v skeete. Čas mi na olympiáde bežal neuveriteľne rýchlo. Po celých dňoch strávených v aute v parížskej premávke som bol poriadne unavený, ale celkový zážitok naozaj stál za to.“
RICHARD TURY
(prvý slovenský skejtbordista na OH, piaty v disciplíne street)
„Ani vo sne by mi nenapadlo, že raz budem olympionik. Posledné dva roky boli extrémne náročné, ale dali sme do toho s mojím tímom všetko. Stálo to veľa síl, nervov, prekonávania strachu a posúvania svojich limitov, ale bez toho by to nešlo. Olympijské hry v Tokiu mi ušli len o niekolko miest, preto som bol naozaj rád, že sa mi do Paríža podarilo kvalifikovať.
Veľa ľudí skejtbording odsudzuje, na internete písali, že idem na výlet. Ja som si to chcel užiť a nevytvárať na seba tlak.
Olympiáda bola pre mňa niečo úplne nové. Keď som videl tú obrovskú jedáleň, tak som bol z toho nadšený. Bol pre mňa veľký zážitok vyberať si z jedál, koľko len človek chcel. A keďže sa mi to v dôsledku dažďa na úvod hier a posunu súťaží predĺžilo o dva dni, tak by som to bez toho tlaku a súťaženia nazval, že som prežil olympijské prázdniny.
Aj napriek tomu som bol v strese. Snažil som sa emócie upokojiť, aby som to bral ako každú inú súťaž. Je to totiž stále o tom istom, aj keď je tam viac ľudí.
V priebehu hodiny sa začala naša súťaž a ani som sa nestihol spamätať, a už bolo finále. Nemal som čo stratiť, cieľ som si splnil. Chcel som byť vo finále a myslím si, že to potom išlo jedna radosť. Len tak-tak som sa dostal do finále. Neviem prečo som to v kvalifikácii kazil, ale veril som, že sa mi musí vrátiť, čo som dal tréningu, aj že som trénoval v Dubaji v 45-stupňových horúčavách.
Hovoril som si, že neexistuje, aby sa to nevrátilo. A vrátilo sa. A vo finále mi to padalo. Prvá jazda bola super, druhá ešte lepšia. Siahol som si na maximum, som veľmi spokojný. To, čo som trénoval dva roky, sa zúročilo na najdôležitejšej súťaži.
Čo som predviedol, by všade inde stačilo na prvú trojku. Ale v Paríži najlepší súperi ustáli triky, ktoré nezvládali poriadne ani v tréningu. Z piateho miesta som bol maximálne šťastný. Medaila bola na dosah, ale myslím si, že 5. miesto predstavuje motiváciu.
Veď ten najvyšší cieľ v športovom živote som si nesplnil a je priestor ,makať´ ďalej.
Už túto jeseň sa oficiálne začala kvalifikácia na OH v Los Angeles. Plány sú jednoduché - zostať zdravý, mentálne dobre naladený a užívať si skejtbording ako doteraz.
Ak som aspoň malou mierou prispel k tomu, že si na Slovensku bude viac detí kupovať skejt a vydajú sa rovnakou cestou ako ja, budem rád, že som mohol byť toho súčasťou.
Z malého košického sídliska Ťahanovce až na olympiádu. Je to fakt neuveriteľné! Dodalo mi to neskutočnú motiváciu. Ďakujem, skejtbording!“ (sk)
