Olympijská návšteva na piešťanskom Gymnáziu Pierra de Coubertin, stovka účastníkov načúvala Erbanovej, Repčíkovi, Longovej i Mokošovej
Piešťanské Gymnázium Pierra de Coubertin dlhodobo patrí medzi najaktívnejšie školy v oblasti rozvoja olympizmu. Družstvo zo školy, ktorú absolvovali viacerí olympionici na čele s plavkyňou Martinou Moravcovou, v tomto roku vyhralo celoslovenské finále vedomostnej súťaže stredoškolákov o olympizme vo Vysokých Tatrách. Na základe výberu Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) škola aj reprezentovala Slovensko v azerbajdžanskom Baku, kde sa počas júlového letného Európskeho olympijského festivalu mládeže (EYOF) pod vedením pedagogičky Evy Corticelli zúčastnila na kultúrno-vzdelávacom programe s tamojšou družobnou školou. I v predošlých rokoch boli piešťanskí gymnazisti výrazne „viditeľní“ na rôznych olympijských fórach nielen doma, ale aj v zahraničí.
Škola pokračuje v nastúpenom trende aj po vlaňajšom úmrtí svojho dlhoročného riaditeľa a veľkého nadšenca športu i olympizmu Ivana Luknára. Stanislava Šimová, ktorá je do konca roka poverená riadením gymnázia, na pôde školy 9. decembra privítala početnú olympijskú návštevu. Na besedu v starej telocvični prišli štyria olympionici a viacerí zástupcovia SOŠV, aj čestný predseda Olympijského klubu Trnava Ján Godál, ktorý upozornil, že od 22. augusta už aj v Piešťanoch pôsobí olympijský klub. Počúvala ich približne stovka študentov a pedagógov školy, na kratší čas prišiel aj primátor mesta Piešťany Peter Jančovič.
Z radov stále aktívnych športovcov do Gymnázia Pierra de Coubertin zavítali športová gymnastka Barbora Mokošová (účastníčka OH 2016 v Riu de Janeiro si už vybojovala postup na OH 2020 v Tokiu) a lukostrelkyňa Alexandra Longová (tiež súťažila na OH 2016). Z radov tých bývalých zase dvaja miestni - absolventka tejto školy, rýchlostná kanoistka Marcela Erbanová (účastníčka OH 2000 v Sydney a OH 2004 v Aténach) a atlét Jozef Repčík (účastník OH 2008 v Pekingu a OH 2016), ktorý v Piešťanoch žije posledné štyri roky. Okrem nich študentom približovali predovšetkým to, ako vyzerá na olympijských hrách, čestný člen a poradca prezidenta SOŠV Vladimir Miller (viedol slovenské výpravy na OH 2004 v Aténach a na OH 2008 v Pekingu) a mediálny riaditeľ SOŠV Ľubomír Souček (v minulosti na OH či ZOH pôsobil ako novinár a v posledných rokoch ako tlačový atašé našich výprav).
Samozrejme, najväčší záujem študentov bol o olympionikov. Hovorili o tom, ako sa dostali k športu, čo ich fascinuje na olympijských hrách, čo pre svoj olympijský sen museli obetovať a odriecť si, ktoré obdobie v ich pretekárskej kariére bolo najťažšie, aj čo vďaka športu získali do života. Z ich vyjadrení k jednotlivým témam vyberáme tie, ktoré nás najviac zaujali.
Barbora Mokošová: „Pri gymnastike som už od štyroch rokov, pretože moja mama bola trénerka. Ako dieťa som stále plakala a odmietala som cvičiť. Ale čím staršia, tým som vďačnejšia, že som vydržala. Vrcholovému športu treba obetovať a prispôsobiť celý život. Je to o odriekaní, ale keď získate medailu, je to neopísateľný pocit. Neľutujem ani sekundu strávenú v telocvični. Dokonca si občas hovorím, že som mohla ,zamakať´ aj viac... Olympijské hry sú snom každého športovca. Keď som v Riu bola na otváracom ceremoniáli, od šťastia som sa tam rozplakala. A keď bolo po súťaži, plakala som znovu, pretože som strašne túžila si tú krásu zopakovať... Postup na olympijské hry je výsledok dlhoročnej driny. Keď som sa prebojovala do Ria, bol to splnený sen, v ktorom som chcela pokračovať. Vlani som sa však vážnejšie zranila a už som strácala nádej, že sa mi to podarí. Bolo to o to ťažšie, že pred zranením som cvičila výborne a cítila som, že ma už ,berú´ aj v zahraničí. Ale po operácii som si myslela, že už nikdy cvičiť nebudem. Potom však vo mne prevážilo vedomie, že predsa nemôžem zahodiť tie celé roky driny... Kvalifikáciou na OH v Tokiu boli tohtoročné majstrovstvá sveta, pred ktorými som si pre zmenu natrhla šľachu v nohe. Mohla som cvičiť len na 80 percent, ale jedinú šancu postúpiť na olympiádu som si nemohla nechať ujsť. Bol to obrovský boj, v ktorom mi veľmi pomohol celý tím ľudí okolo mňa... Dávam sa teraz zdravotne dohromady a od januára začnem zase naplno s prípravou. Je veľmi náročné sa pripravovať, keď doma nemám žiadnu porovnateľnú súperku. Určite chcem ísť znovu trénovať do Ruska, kde som sa v tomto roku prvý raz mohla pripravovať na ich vychýrenej báze Krugloje ozero. A pôjdem aj do Česka, odkiaľ sa tiež kvalifikovala pretekárka do Tokia. Čaká ma ťažký rok, veď navyše končím štúdium na bratislavskej FTVŠ, ale na OH chcem postúpiť do finále viacboja. Všetko to zvládnuť je náročné, ale keď máte pred sebou cieľ, všetko do seba zapadá ako skladačka. Pri tréningu často veľmi trpím, ale keď potom cítim formu, zabúdam na utrpenie.“
Jozef Repčík: „Vyrastal som ešte v generácii, ktorá športovala prirodzene. Odmala som sa veľa hýbal. Na škole som bol dobrý v behaní a keď som mal pätnásť, začal som sa tomu venovať vážne. S prvými úspechmi prišli aj ciele. Každodenná práca ma viedla k naplneniu olympijského dna. Dvakrát som štartoval na OH, o jedny hry - v Londýne 2012 – som však vinou zranenia prišiel. Zranil som sa ešte v zime a tréningový výpadok som už nedobehol. Obrovský zážitok som mal najmä v Pekingu, kde postavili monumentálny štadión. Mal som vtedy 21 rokov a keď som naň vstúpil, ani som nedovidel na vrchol tribún. Samozrejme, sústredil som sa na svoje preteky, ale po nich som si olympiádu užil. Spolu s ďalšími našimi športovcami som chodil povzbudzovať ďalších našich olympionikov, v jedálni som si užíval MacDonald a napríklad i to, že som stretol slávneho basketbalistu Kobeho Bryanta... Keď človek miluje to, čo robí, o nič neprichádza. Ja som vďaka športu získal mnoho nových priateľov, aj v zahraničí. Cestoval som po celom svete. Ako mladík som si to užíval. Jediné, čoho mi neskôr bolo ľúto, bolo, že neraz som dlho nevidel manželku s dcérou. Ale manželka je tiež športovkyňa, takže mala pochopenie pre to, čo obnáša vrcholový šport. Najťažšie však bolo odchádzať na dlhší čas od rodiny. A veľmi náročné je po ťažkom tréningu prinútiť sa znovu ísť trénovať.“
Alexandra Longová: „Som zo športovej rodiny. Môj otec bol známy karatista a potom tréner. Pri športe som vďaka tomu bola odmala. Začala som s karate aj s ďalšími športmi, ale keď potom u nás v dedine založili lukostrelecký klub, chytil ma tento šport. Namiesto dovoleniek sme chodili na sústredenia, v aute sme vozili činky, hrazdu aj tatami, ale nemyslím si, že by som o niečo prišla. Mala som pekné detstvo... Úspechy ma motivovali snažiť sa stále viac. Napokon som sa ako prvá lukostrelkyňa zo Slovenska prebojovala na OH. Bol to obrovský zážitok. Naozaj som si ho užila. Fascinovala ma rozmanitosť všetkého, čo som v Riu videla. V súťaži som samozrejme nechcela vypadnúť v prvom kole a som veľmi rada, že sa mi to podarilo. Keď ma čakal posledný výstrel, úplne som sa rozklepala, pretože som si uvedomila, že je posledný. Potom som sa však upokojila a trafila som presne do stredu terča... Krízu som prežívala, keď som sa vážnejšie zranila. Poldruha roka som vôbec nemohla strieľať... Olympijské hry v Riu boli vrcholom mojej kariéry, ale chcem viac. V tomto roku som si prešla tŕnistou cestou, tri dni pred majstrovstvami sveta som menila materiál a úspech sa nedostavil. Olympijská miestenka mi ušla o jedno miesto. Verím však, že všetko zlé už pominulo a že problémy ma zocelili... Pracujem veľmi tvrdo. Môj tréning obsahuje denne dva trojhodinové strelecké bloky, hodinové posilňovanie, večer ešte beh a plávanie, plus k tomu je potrebná aj mentálna príprava. Žiada si to veľmi veľa času. Môj denný program je rozrátaný doslova na minúty, veď ešte navyše trénujem deti.“
Marcela Erbanová: „Ja som tiež zo športovej rodiny. Spočiatku ma lákali na atletiku, venovala som sa aj plávaniu a volejbalu, ale napokon ma starší brat dotiahol ku kanoistike. Začala som sa jej venovať poriadne a potom ma chytila prirodzená súťaživosť. Počas kariéry som prežila veľa problémov, mala som viacero zranení a aj obdobie, keď som bola bez trénera, ale všetka dlhoročná drina sa zúročila na OH 2004 v Aténach, kde som bola piata v K1 na 500 m. Je to historicky najlepší výsledok slovenskej ženskej rýchlostnej kanoistiky na olympijských hrách... Olympijské hry sú neuveriteľný zážitok. Sú len raz za štyri roky, stretnete na nich slávnych športovcov, ktorých poznáte len z televízie. Keď som bola na prvej olympiáde v Sydney, chodila som tam s otvorenými ústami... Čo je na športovej príprave najťažšie? Pre mňa boli veľmi ťažké sústredenia, na ktorých sme naberali veľké tréningové objemy. Najhoršie bolo ráno sa prinútiť vstať z postele s vedomím, že ma čaká ďalší veľmi bolestivý tréning. Držala ma však vidina, že popoludní si trochu pospím. Ide o to, ako si všetko nastavíte v hlave. Ja síce skôr ,fičím´ na pochvalách, ale občas som potrebovala dostať kopanec. Najviac som sa naučila od Rusov, keď som s nimi trénovala. Keď som im povedala, že to, čo odo mňa v príprave chcú, sa nedá, vyhodili ma z tréningu. A potom som zistila, že sa dá zvládnuť aj to, čo som predtým považovala za nemožné. Horšie než drinu som však znášala choroby.“
Vladimír Miller v mene SOŠV na záver besedy odovzdal Barbore Mokošovej diplom za pôsobenie vo funkcii mladej ambasádorky na letnom EYOF v Baku, ktoré si veľmi užila. „Po prvý raz som mala možnosť vidieť veľké športové podujatie z inej pozície, než ako aktívna športovkyňa a bol to pre mňa veľký zážitok,“ vyznala sa Barbora, ktorá sa v Baku venovala nielen mladým športovcom v slovenskej výprave, ale aj delegácii piešťanského gymnázia. Jeho zástupcov dokonca po návrate pozvala na svoj tréning v gymnastickej telocvični v Petržalke – a teraz im pozvanie zopakovala.
Ako súčasť medzinárodnej siete škôl v 32 krajinách, ktoré nesú meno zakladateľa moderného olympijského hnutia Pierra de Coubertin, gymnázium každé dva roky vysiela svojich reprezentantov na medzinárodné Coubertinovo fórum. V Piešťanoch sa takéto fórum uskutočnilo v roku 2015. V tomto roku študenti školy úspešne reprezentovali na už dvanástom fóre vo francúzskom Macone. V boji o tzv. Coubertin Award (súťaž zahŕňa športové disciplíny, vedomostný test, diskusie, prezentáciu krajiny, i účasť na umeleckých aj dobrovoľníckych aktivitách) obstáli so cťou. V niektorých súťažiach sa najlepší z piešťanskej sedmičky prebojovali aj na medailový stupienok. Účastníci súťažiaceho družstva spoločne s niektorými ďalšími študentmi na záver príjemného stretnutia s olympijskými hosťami zaspievali pieseň „Song bratstva“, s ktorou sa predstavili aj v Macone.
