Skialpinizmus na Slovensku nebojuje len s nedostatkom snehu
Na olympijských hrách mládeže v Lausanne mal pod piatimi kruhmi premiéru aj čoraz obľúbenejší skialpinizmus. Prvé priečky zaradom obsadzovali pretekári zo silných alpských krajín, no na pretekoch sa zúčastnili aj reprezentanti Slovenska. Má skialpinizmus šancu dostať aj na „veľkú” olympiádu? Prečo zaostávame za svetovou špičkou a je vôbec možné vychovať TOP skialpinistov aj v krajine bez ľadu a posledné roky i bez snehu?
Prečítajte si náš rozhovor s trénerom mladých skialpinistov v Lausanne Rolandom Hricom.
Kto je Roland Hric?
Dvadsaťjeden ročný bývalý hokejista a vodný slalomár z Liptovského Mikuláša našiel čaro v horských športoch. Aktívny športovec a horský bežec v zime venuje svoj čas skialpinizmu hlavne po organizačnej stránke. Od decembra 2018 je členom Správnej rady Slovenskej skialpinistickej asociácie, kde sa s kolegami snaží postaviť skialpinizmus na nohy. Je jedným z tvorcov úspešného celosvetového skialpinistického projektu SkiMo Stats. Na olympijských hrách mládeže v Lausanne 2020 viedol dvojicu našich reprezentantov ako tréner.
Súčasťou súťaží v skialpinizme na olympijských hrách mládeže boli aj slovenskí pretekári Laura Kovárová a Matúš Černek. Ako hodnotíte ich vystúpenie na olympiáde?
Laura aj Matúš dali zo seba všetko. Bojovali, na trati nechali všetko a vzorne reprezentovali Slovensko. Svojimi umiestneniami síce dieru do sveta nespravili, no pre nás znamenalo veľmi veľa to, že sme v Lausanne mali pretekárov. Česko, Poľsko, Slovinsko to povedať nemôžu...
Našim reprezentantom sa ani v jednej z disciplín nepodarilo prebojovať sa do TOP 10. Prvé priečky takmer v každej súťaži brali alpské krajiny. Ako veľmi za nimi zaostávame?
Pretekári, ktorí brali cenné kovy sú etablovaní vo Svetovom pohári juniorov, kde ako prvoroční pretekári poriadne mútia vodu. Celkové zabezpečenie skialpinizmu je v krajinách ako Švajčiarsko, Taliansko, Nemecko, Francúzsko či Španielsko neporovnateľné. Väčšia podpora od štátu a ďalších zdrojov umožňuje organizovať sústredenie počas leta, monitorovať výkonnosť a hľadať vylepšenia. Švajčiari, ktorí pretekali na olympijských hrách mládeže, boli pred touto sezónou na snehu už na prelome septembra a októbra. Naši sa dostali na sneh až v novembri.
To všetko sa podpisuje pod stratu, ktorú máme. Zaostávame za nimi veľmi... Sú to rozdiely niekoľkých výkonnostných tried. Postupnou robotou sa môžeme začať pasovať za top krajinu mimo Álp. Ak sa objaví ďalšia Marianna Jagerčíková, potom môžeme pomýšľať aj na medailové úspechy.
V minulosti Slovensko patrilo ku skialpinistickej špičke. Na stupni víťazov najpopulárnejších pretekov Pierra Menta stálo až deväť Slovákov, bratia Filipskí preteky dokonca vyhrali. Dnes je situácia, žiaľ, úplne iná...
Skialpinizmus má u nás bohatú históriu. Postavy minulosti ako spomínaní bratia Filipskí, Dušan Trizna, Peter Svätojánsky, Miroslav Leitner či Milan Madaj boli skvelí športovci, ktorí v prvom rade chceli na sebe pracovať. Mysleli na tréning a nehľadali výhovorky. Ich mentalita bola úplne iná. Na preteky išli s tým, že chcú ísť o výhru. Dnes ideme s cieľom stratiť čo najmenej.
Hlavnou príčinou výsledkového úpadku je to, že skialpinizmus je v alpských krajinách profesionálnym športom. Pretekári sú zamestnaní v obdobe našej Dukly, dostávajú plat a tým pádom sú tréningy a preteky hlavnou zložkou dňa.
Čo sa stalo?
Hlavnou príčinou výsledkového úpadku je to, že skialpinizmus je v alpských krajinách profesionálnym športom. Pretekári sú zamestnaní v obdobe našej Dukly, dostávajú plat a tým pádom sú tréningy a preteky hlavnou zložkou dňa. U nás si počas zimy dokáže takéto podmienky spraviť len Jakub Šiarnik. Zvyšní pretekári trénujú po škole či práci.
Aj napriek tomu, že za alpskými krajinami výkonnostne zaostávame, skialpinizmus sa na Slovensku teší čoraz väčšej popularite. Prečo nám však aj napriek tomu chýbajú reprezentanti, o ktorých by bolo vo svete počuť?
Popularite sa teší skifitness a skitouring. Ľudia chodia hore-dole zjazdovkami, vyberajú sa aj na ľahšie túry do terénu. Je to skvelé, pretože práve cez týchto ľudí sa chceme dostať napríklad k ich deťom, ktoré by mohli začať s pretekovým skialpinizmom. V decembri 2018 sme urobili v SSA (pozn. red. Slovenská skialpinistická asociácia) hrubú čiaru a rozhodli sa začať takmer od nuly. Postupnými krokmi sa nám darí dostávať sa do spoločnosti mocnejších športov. Musíme byť videní, len tak sa skrížia naše cesty s potenciálnym budúcim reprezentantom.
Koľko ľudí sa dnes na Slovensku venuje športovému skialpinizmu?
Slovenského pohára sa v minulom roku zúčastnilo takmer 100 ľudí. Ide však len o kategórie A, v ktorej štartujú pretekári so zaplateným členským v SSA. Na „Bokami Západných Tatier” štartovalo takmer 100 dvojíc, vrátane niekoľkých zahraničných. Je škoda, že niektorí ľudia, ktorí majú výkonnosť a aj trénujú sa neprídu ukázať na preteky.
Ako prebieha nábor a tréning mladých reprezentantov? Aké máme šance v budúcnosti? Vyrastá nová generácia?
V tomto roku chceme rozbehnúť sériu prednášok na stredných školách najmä v oblastiach, ktoré majú blízko hory. Veľmi nám v nábore pomôže a už aj pomohli zimné olympijské hry mládeže v Lausanne. Detí zatiaľ nemáme dvadsať, ale postupne sa na skialpové lyže stavajú aj bežci do vrchu, bývalí futbalisti či hokejisti. Máme v príprave nejaké projekty, ktoré by mohli naštartovať život skialpinistických klubov.
Marianna Jagerčíková patrí k svetovej špičke. Čo je dôvodom jej úspechu? Je to tým, že je žije a trénuje v alpskej krajine?
Samozrejme. Dlhé roky žije a pohybuje sa priamo v srdci horských športov. Sneh má o niekoľko týždňov skôr, kopce majú vysoké prevýšenia a hlavne sa aj mala od koho učiť. Nie je to ale tak, že ak by každý odišiel do Álp na 15 rokov, tak po tridsiatke začne vyhrávať preteky Svetového pohára. Marianna je cieľavedomá žena, ktorá trénuje s obrovskou pokorou. Šport ju v prvom rade baví. Neberie to ako prezentáciu svojho mena. To sa mi na nej páči.
Je to možné, ale len v tom prípade, že naši skialpinisti budú mať v predsezónnom období viaceré príležitosti vyjsť do Álp na sneh. Ak by sa však mali spoliehať a čakať na prvé poriadne sneženie u nás, bolo by to horšie. Táto zima je príkladom.
Vráťme sa k našim podmienkam. Je vôbec možné vychovať top skialpinistov v krajine bez ľadovcov a posledné roky aj bez snehu?
Je to možné, ale len v tom prípade, že naši skialpinisti budú mať v predsezónnom období viaceré príležitosti vyjsť do Álp na sneh. Ak by sa však mali spoliehať a čakať na prvé poriadne sneženie u nás, bolo by to horšie. Táto zima je príkladom. Prvé kolo Slovenského pohára sa zrušilo a kvôli nedostatku zrážok a slabému snehovému základu z úvodu zimy sú v ohrození aj ďalšie preteky.
Na Slovensku máme niekoľko pretekov, najznámejšie sú určite už spomínané „Bokami Západných Tatier”. Sú tieto preteky zaujímavé aj pre zahraničných pretekárov alebo ide primárne o lokálne preteky?
Svojím profilom, dĺžkou a náročnosťou sú zaujímavé aj pre zahraničných pretekárov, no elita k nám nechodí. Taliani a spol. by sem prišli, no za rozumné „prize-money”. Nedáva im zmysel cestovať sem, keď majú vo vedľajšej doline preteky so zaujímavejším finančným ohodnotením. Zvlášť ešte aj v poriadne nabitom pretekovom programe.
Majú tieto preteky do budúcnosti šancu rásť a zaradiť sa medzi TOP svetové podujatia?
Boky sú skialpinistické preteky v teréne, kam patrí pravý skialp. Toto je skôr otázka na organizátorov pretekov. Myslím si, že Boky sú pre Slovákov, Čechov, Poliakov či Rumunov veľkou značkou. Ja organizátorom fandím a verím, že tieto preteky odohrávajúce sa v Západných Tatrách čaká svetlá budúcnosť. Kompetentní určite majú plán, ako ich posunúť ďalej.
Má Slovensko kapacity zorganizovať Svetový pohár v skialpinizme?
Máme šikovných, skúsených a pracovitých organizátorov a priateľov, ktorí by to dokázali. Druhou stránkou veci sú však financie. Svetový pohár stojí približne 20 tisíc eur. To sa bavíme len o základnom poplatku pre ISMF. Mojou ambíciou je priniesť svetových skialpinistov po takmer 20 rokoch späť do Tatier. Význam to však má len vtedy, ak to zorganizujeme na svetovej úrovni s kvalitnou stravou, minimálnou dopravou, dostatočnými ubytovacími kapacitami a dostatkom snehu na tratiach.
Ako je to so štátnou a komerčnou podporou skialpinizmu na Slovensku? Je tento šport zaujímavý pre sponzorov?
Skialpinizmus je atraktívny a fotogenický šport. To je v dnešnej dobe základ. Fotografie a videá z lyžovačky v prašane vzbudzujú záujem u širokého spektra ľudí. Pre rok 2020 sme dostali od štátu dotáciu vo výške 30 tisíc eur. Komerčne sme sa snažili získať generálneho partnera, no neuspeli sme. Teší nás, že vďaka partnerom bude mať reprezentácia najbližšie tri sezóny kvalitné oblečenie.
Prvé husle hrajú Taliani, Francúzi a Švajčiari. V tesnom závese sú za nimi Nemci, Rakúšania či Španieli. Najsilnejšou mimoalpskou krajinou sú Rumuni, ktorí majú vyše 25 mladých pretekárov do 20 rokov.
Aké sú tradičné krajiny, ktoré získavajú popredné umiestnenia? Pribúdajú aj nové, ktoré nie sú z alpského prostredia?
Prvé husle hrajú Taliani, Francúzi a Švajčiari. V tesnom závese sú za nimi Nemci, Rakúšania či Španieli. Najsilnejšou mimoalpskou krajinou sú Rumuni, ktorí majú vyše 25 mladých pretekárov do 20 rokov. Skialpinizmus sa začína dostávať do popredia aj v Kanade a USA. Práve prípadný úspech či neúspech skialpu v USA určí ďalšie smerovanie tohto športu. Či chceme, alebo nie, za oceánom je športový trh najsilnejší a funguje. Ak sa skialpinizmus dokáže dostať medzi aspoň priemerné americké športy, máme vyhraté.
Čo ukázali olympijské mládeže v Lausanne z hľadiska skialpinizmu?
Z mojich osobných rozhovorov s ľuďmi z našej výpravy a SOŠV či s funkcionármi MOV som zistil, že skialpinizmus bol neznámy šport. Ľudia vedeli, že pretekári si nalepia pásy, idú strmo nahor aj nadol a najrýchlejší vyhráva. Na mieste však zbadali čaro pretekov a to, že tento šport má svoj náboj. V konečnom dôsledku neveriacky krútili hlavami s tým, že nevedia, prečo tento šport už dlho nie je súčasťou olympijského programu.
Tieto preteky sa nesmierne vydarili, zlato získali dve rozdielne krajiny a na pódiu to nebolo jednoliate. Skialp kompetentných zaujal a to je najdôležitejšia vec.
Aké sú vízie a šance, aby sa skialpinizmus zaradil medzi olympijské športy?
Po úspešnej premiére v Lausanne naše šance stúpli. Šprinty si bol pozrieť prezident MOV a aj ďalší ľudia z jeho vedenia. Na mieste boli aj vyslanci národných olympijských výborov. Tieto preteky sa nesmierne vydarili, zlato získali dve rozdielne krajiny a na pódiu to nebolo jednoliate. Skialp kompetentných zaujal a to je najdôležitejšia vec.
Kedy a kde by sa mal skialpinizmus predstaviť na olympijských hrách po prvý raz?
V júni prepukla mierna eufória, pretože talianske mestá Miláno a Cortina d'Ampezzo uspeli s kandidatúrou usporiadať ZOH 2026. Taliani sú skialpinistickou krajinou a netaja ambíciu zaradiť skialp do programu. Všetkému len nahráva to, že Taliani majú aktuálne najlepšieho mužského pretekára, silných kadetov, juniorov a aj ženy. O šesť rokov by mohli mať na domácej pôde vďaka skialpinizmu zaujímavú medailovú žatvu. Je to ďaleko, no ak by to nevyšlo na rok 2026, tak potom to s olympijskou budúcnosťou tohto športu vidím tragicky. Verím, že o štyri roky budeme opäť súčasťou ZOHM v Južnej Kórei a o dva roky na to budeme na začiatku roka 2026 odrátavať dni do veľkej olympijskej premiéry. Bolo by to vyústenie dlhoročnej aktivity nielen organizácie ISMF, ale aj ostatných subjektov, ktoré sa pohybujú vo svete skialpinizmu.
