Snoubordistka Klaudia Medlová: Som stará škola, potrebujem slobodu a voľnosť
V jej športe nejde len o výsledky. Dôležitá je komunita, kamarátstva i celková filozofia. Súperkám ochotne pomôže a neúspechy dokáže rýchlo hodiť za hlavu. Stačí jej, keď sa na druhý deň opäť postaví na snoubord a žije si naďalej svoj snehobiely sen. „Dôležité je mať radosť a udržiavať si motiváciu popri tom, čo robíte,“ hovorí špičková slovenská snoubordistka KLAUDIA MEDLOVÁ. Zverejňujeme rozhovor s ňou, ktorý pre časopis OLYMPIC.sk jeseň/zima 2020 pripravil Juraj Berzedi.
Aký je život snoubordistky?
Je to životný štýl. Keď aj skončím o niekoľko rokov pretekársku činnosť, neznamená to, že prestanem snoubordovať. Stále budem jazdiť. Sú športovci, ktorí sa pripravujú štyri roky na olympijské hry, dajú do toho všetko. A keď im to v jeden konkrétny deň nevyjde, sú z toho smutní a frustrovaní. Takto nechcem fungovať.
A ako teda?
Chcem sa zlepšovať a na konci kariéry byť aj lepší človek. Nechcem fungovať tak, že mi stále niekto diktuje, čo mám robiť. Neviem si predstaviť, čo by som potom robila po skončení kariéry, keď mi už nikto nebude hovoriť, ako a čo mám urobiť. Snoubording ma baví, ale nechcem mať klapky na očiach. Je to momentálne moja priorita číslo jeden. Chcem sa však učiť aj nové veci a svoje schopnosti rozvíjať aj v iných oblastiach. Samozrejme, ani mne nie je všetko jedno, tiež bývam pri jazdení na seba niekedy nahnevaná, najmä keď mi nejdú triky. Je to proces, ktorým si každý z nás musí prejsť. Ja si chcem tú cestu užiť.
Pre mnohých športovcov je najdôležitejší výsledok. Čo je podstatné pre vás?
To, že sme s jazdcami konkurenti, ale aj kamaráti. Na svahoch jazdíme spoločne, po tréningu si zavoláme a ideme na kávu alebo na spoločnú večeru. Sponzorov, ale aj štát, zaujímajú veľakrát iba výsledky, olympijské hry a seriál Svetového pohára. Snoubording je však o komunite. Chcela by som v nej zanechať nejakú stopu. Je veľa talentovaných jazdcov, ktorí ani nejazdia súťažne a pokojne by mohli byť na pódiu na zimných olympijských hrách. Natáčajú videá, robia vlastné projekty a bavia sa jazdením. Aj pre mňa je kľúčové, aby ma to bavilo. Možno by som mohla ísť len jednou cestou, ale nerobilo by ma to šťastnou. Dôležitá je pre mňa cesta, nielen cieľ.
KLAUDIA MEDLOVÁ
Slovenská snoubordistka, ktorá pochádza z Liptovského Mikuláša. Má 26 rokov. V roku 2015 získala bronzovú medailu na majstrovstvách sveta v rakúskom Kreischbergu v disciplíne slopestyle. V marci 2015 ako prvá žena na svete zvládla double backside rodeo 900 a v decembri 2016 double cork off a jump. Magazín Snowboarder.com ju vyhlásil za Women's Rookie of the Year 2017 - ženský objav sezóny. Už šesťkrát štartovala na X-Games, ktoré sú pre snoubordistov najpopulárnejšími pretekmi v roku. V roku 2018 štartovala aj na zimných olympijských hrách v Pjongčangu.
Čo vás najviac napĺňa na snoubordingu?
Komunita ľudí, voľnosť, všestrannosť, ale aj to, že sa nikdy nezačnem nudiť, pretože vždy je možné prísť s niečím novým a kreatívnym. Napĺňajú ma aj ľudia, ktorých som na svojej ceste stretla. Sú to kamaráti, s ktorými si často ideme len tak zajazdiť. Neznamená to, že vtedy netrénujem. Veľakrát to človeku môže dať viac, ako keď je niekde len sám s trénerom. S ostatnými jazdcami sa „hecujeme“ a pomáhame si. Keď mi niečo nejde, lepší a skúsenejší sa mi to snažia vysvetliť. Často mi trik aj ukážu, čo je výborné. Mám totiž skôr vizuálnu pamäť, a keď niečo vidím, dokážem to skôr zopakovať.
Prečo si takto pomáhate?
A prečo nie? Snoubording je bezodná studňa, v ktorej sa dá stále niečo vymyslieť. Sme pozitívna partia, ale nájdu sa aj momenty, v ktorých prevláda stres. Stáva sa to napríklad pred pretekmi, ale občas aj popri tréningu. Snoubording je individuálny šport a každý z nás je svojský. Prichádza však aj nová generácia jazdcov, ktorá vyrastá v kluboch. Sú viac riadení trénermi či rodičmi. Chýba mi u nich sloboda a voľnosť, že si pôjdu zajazdiť len tak pre radosť zo športu, ktorý robia. Keď som začínala, mala som obrovskú slobodu. V tomto som ešte stará škola.
V individuálnych športoch si súperi držia od seba navzájom odstup. Aké je to medzi snoubordistami, keď sa skončia preteky?
Neviem, ako to funguje v iných športoch. My sa neustále stretávame na pretekoch. Aj po tréningu si s babami napíšeme a ideme niekam. Často spolu bývame v hoteloch či v prenajatých bytoch. V USA som už viackrát prespala u olympijskej víťazky Jamie Andresonovej. Keď som bola prvýkrát na US Open, tak som zase bola v dome s Rakúšankou Annou Gasserovou.
V alpskom lyžovaní sa vlani sťažoval americký tím okolo Mikaely Shiffrinovej, že ich tréningy natáčajú ľudia Petry Vlhovej. Prekážalo by to aj vám?
Vôbec. Pokojne nech ma prídu natočiť (smiech). Natáčanie nám pomáha, najmä kvôli sponzorom, pre ktorých sú dôležité aj sociálne médiá. Keď mám sponzorov na materiál, často pre nich natáčam alebo fotím, aby ho mohli predávať. Vtedy som na chvíľu aj modelka na snouborde. Ale opakujem, aj v snoubordingu sa veľa vecí s prichádzajúcou novou generáciou postupne mení.
V čom vidíte najväčšie rozdiely?
Keď som začínala, všetko som sa učila na snehu. Tam progres trval dlhšie. Teraz po lete môže znenazdajky vyskočiť niekto nový, o kom ste doteraz vôbec nepočuli. Pomáhajú tomu tréningové centrá s bezpečnými dopadmi, kde môžete skákať donekonečna. Tréningy do nafukovacích vakov sú výborné. Samozrejme, aj tam sa môže niečo stať, ale vo svojej podstate sú veľmi bezpečné. Natrénujete si to tam a neskôr to prenesiete na sneh. Potom sa stane, že ďalší rok prídu jazdci s úplne novými trikmi. To kedysi nefungovalo. Všetko sa skúšalo na snehu. Čakali sme na jar, keď sme mohli pri tréningových pokusoch bezpečnejšie dopadávať.
Bolo to preto, lebo sa topil sneh a bol teda mäkší?
Áno, bolo to lepšie, ako sa v decembri hádzať do ľadu. Od štyroch rokov som sa venovala aj gymnastike, takže mám dobrý základ. Viem sa orientovať vo vzduchu a nebojím sa, keď letím dole hlavou. To je určíte jedna z výhod. V začiatkoch som nerozmýšľala, že by sa mi niečo mohlo stať. Hodila som sa a nejako to dopadlo. Čím som staršia, tým si to viac uvedomujem. Teraz už vidím, keď sa niekto zraní alebo škaredo dopadne. A už si skôr premyslím, na čo mám a na čo ešte nie. Tiež mám viac skúseností. Zažila som veľa pádov, jazdila som v rôznych podmienkach, takže viem lepšie vyhodnotiť situáciu.
Koľkokrát musíte zvládnuť nový trik v tréningovej hale, aby ste si povedali, že ho vyskúšate aj na snehu?
Je to individuálne. Závisí to aj od toho, ako je jazdec pohybovo zdatný. Niekto to nemusí ani skúšať do nafukovacieho vaku. Je tak vyjazdený a má takú kontrolu nad snoubordom, že to skúsi a hneď na prvýkrát sa mu to podarí. To ešte neznamená, že ten trik bude „ustávať“ opakovane. Treba ho pravidelne trénovať, aby ho zvládol na pretekoch, kde nie sú ideálne podmienky. Málokedy sa stane, že máte slniečko a bezvetrie. Ak sú zhoršené podmienky, vtedy treba zmeniť taktiku a prejsť na jednoduchšie triky.
Čo cítite, keď sa spúšťate dolu rampou?
Vietor vo vlasoch (smiech). Ale aj rešpekt. Pred veľkými skokmi ho mám vždy. Aj keď je pravda, že skoky sú v súčasnosti už bezpečnejšie. Navyše predo mnou idú viaceré jazdkyne. Ak je to veľký skok, pozriem si, ako ho zvládajú. Niekedy idem tesne za niekým, aby som si zistila rýchlosť.
Ako vyzerali vaše úplné začiatky?
Pochádzam zo športovej rodiny. Starý otec učil lyžovanie a obaja rodičia lyžovali. Na svahu v Jasnej sme mali bufet. Vždy som sa tešila na zimu a v zime na každý víkend, ktorý som strávila v Jasnej. Rodičia mali plné ruky práce, takže ráno som prišla a do štvrtej ma nevideli. Od štyroch do desiatich rokov som lyžovala a potom som prešla na snoubording. Súbežne som chodila aj na gymnastiku, s ktorou som skončila až po prechode na strednú školu.
O pádoch a bolesti
So snoubordingom sú spojené aj nepríjemné pády či zranenia. S čím všetkým ste sa už museli vyrovnať?
Počas kariéry má zatiaľ obchádzali veľké zranenia. Mala som síce odreniny či vyvrtnuté členky, ale tie boli o týždeň zahojené. Raz som si narazila pätu a tri týždne som chodila po špičkách ako baletka. Na X-Games som po páde mala poškodenú chrupavku medzi rebrom a hrudnou kosťou. Za mesiac som však už jazdila. Nemala som otras mozgu ani žiadne zlomeniny. Nikdy si však nič nenatrhnem. Zrejme som dosť flexibilná. Keď spadnem, tak si len niečo väčšinou natiahnem a za deň či dva som v poriadku.
Je dôležité vedieť správne padať?
Veľmi. Keď už padám, čas sa vtedy akoby spomalí. Mám zrazu toľko času na rozmýšľanie (smiech). Najdôležitejšie je nedávať si ruky pod seba, pod zadok, lebo si ich polámete. V tom momente ide o stotiny sekundy, v ktorých musíte rýchlo a správne zareagovať. Treba udržať vo vzduchu kontrolu. Zatiaľ padám fajn, hoci mávam odreniny a modriny.
Máte po mnohých pádoch posunutú hranicu bolesti?
Jednoznačne, ale stále nerada padám. Vyhýbam sa tomu, som opatrná. Som už taká rozmaznaná a vyberám si, kedy sa cítim na pád (smiech) a kedy si idem len tak na istotu. Ak padám, snažím sa váhu rozložiť na celé telo. Dôležitý je tu aj inštinkt.
Prečo ste lyže vymenili za snoubord?
Vtedy jazdilo na snouborde len málo ľudí a zdalo sa mi to celkom „cool“. Pridal sa ku mne aj otec a jazdievali sme často spolu. Čoskoro som mala obehanú celú Jasnú. Všimli si ma starší snoubordisti, ktorí ma zobrali medzi seba. Medzi chalanmi nás nebolo veľa báb. Sledovala som kamarátov a učila som sa. Neskôr sme prešli do snoubordového parku, kde sme začali skúšať aj triky. Našla som si tam vlastnú partičku, ktorá ma veľa naučila. Bolo nás asi päť. Vždy po škole sme sa zobrali na autobus a išli jazdiť na Otupné. Tam som robila prvé skoky a dosť som sa napadala. Viackrát som si aj vyrazila dych. Mala som vtedy dvanásť či trinásť rokov. Bola som už celkom stará. V súčasnosti deti začínajú oveľa skôr.
Keď ste začali súťažiť, rodičia sa o vás nebáli?
Vôbec. Možno mamina mi povedala, aby som si dávala pozor. V začiatkoch si možno ani neuvedomovala, ako to funguje. Keď som začínala na pretekoch Slovenského pohára, bývala som na nich jediné dievča. Ženskú kategóriu otvorili, až keď sme boli aspoň štyri. Keď sme boli len dve, jazdili sme popri chlapoch. Možno aj to ma posúvalo, popri nich som sa ťahala. Postupne to vyzeralo, že by z toho aj niečo mohlo byť. Ako šestnásťročná som sa dostala na majstrovstvá sveta juniorov na Novom Zélande, na ktorých som skončila tretia.
Vtedy ste si na cestu požičiavali aj peniaze od známych. Ako ste to finančne zvládali? Pomáhali vám rodičia?
Nie som z bohatej rodiny. Rodičia boli radi, že si zarobia sami na seba. Na začiatku som jazdila po Slovensku, to mi rodičia dali vždy nejaké peniaze. Na Nový Zéland sme ich vyzbierali aj s mojím vtedajším trénerom. Keď som dosiahla prvé výsledky, dostala som nejakú podporu od Slovenskej lyžiarskej asociácie či od štátu. Nemala som však veľký rozpočet. Chodila som len na preteky Svetového pohára, ostatné veci som si už nemohla dovoliť. Keď som kedysi skončila sezónu, osem mesiacov som nejazdila a potom som opäť do toho nabehla. Teraz už také niečo neexistuje. Ak chcete patriť medzi najlepších, musíte stráviť čo najviac času na snehu.
Kedy ste snoubording začali brať vážne a už to nebola len záľuba?
Súťaživosť mám v sebe, ale zase neplačem, ak mi preteky nevyjdú. Keď som sa dostala medzi ostatné dievčatá vo svete, tak som v tomto nastavení len pokračovala. Bola som nadšená, keď som prišla na nové miesta. Bavilo ma to. Postupne si ľudia všimli, že som celkom šikovná. Ako prvá žena na svete som skočila double backside rodeo 900. Bolo to v roku 2015, keď mi vyšiel aj „sezónny edit“ (sumár fotiek a videí zo sezóny – pozn.).
Ľudia na Slovensku vás začali viac registrovať po zisku bronzovej medaily v disciplíne slopestyle na majstrovstvách sveta v rakúskom Kreischbergu 2015. Ako si na to spomínate?
Pred šampionátom som išla jazdiť do USA, kde som trénovala s americkou skupinou. Odtiaľ som prišla s výborným nastavením. Na majstrovstvá sveta som prišla uvoľnená s tým, že si to idem užiť a výsledok bude, aký bude. Keď zvládnem jazdu, ako chcem, budem spokojná. A vyšlo to. Je to najmä o hlave. Keď chcem až príliš, vtedy sa dostávam do tlaku, čo nemám rada. V posledných rokoch už cítim väčšiu zodpovednosť tým, že konkurencia stúpa a vidím, že musím poriadne „makať“, aby mi neušiel vlak.
Pred zimnými olympijskými hrami v Pjongčangu 2018 ste hovorili, že napätie a stres medzi pretekármi vzrastajú. Ako ste tú situáciu vnímali?
Pred Pjongčangom boli všetci viac sústredení a nervóznejší. Bolo to vyostrenejšie. Elitné tímy mali utvorené perfektné podmienky. Asociácie im postavili skok s dopadom do nafukovacieho vaku. Všetci tam trénovali súkromne. Nemohli sme tam vstúpiť, ani keby sme si chceli tréning zaplatiť. Povedali mi, že trénovať tam budem môcť až po olympiáde.
Ako s odstupom času hodnotíte vašu účasť na ZOH 2018?
Bolo to celé zlé. Už to, že nás nechali súťažiť v tých poveternostných podmienkach, nebolo dobré. V iných športoch súťaže pre silný vietor zrušili, ale nás, ktoré sme vo vzduchu zopár sekúnd, nechali pretekať. Vietor je pritom náš najväčší nepriateľ. A poviem, že tam teda fúkalo poriadne. Nikto nevedel, ako sa k tomu postaviť, ani tréneri. Na ZOH sme sa pripravovali, stálo nás to veľa financií a nikto nevedel, či súťaž zrušiť, alebo to risknúť a usporiadať ju. Potom zrazu niekto povedal, že poďme, už toľko nefúka. Kým sa upravila trať, začalo opäť fúkať, možno ešte silnejšie. Pre televízie už súťaž nemohli zrušiť, museli sme ísť. Je to škoda. Mohla to byť veľká šou, ale dopadlo to otrasne. V takomto vetre sme nikdy nejazdili. Všade by takéto preteky zrušili.
V oboch jazdách slopestylu ste spadli. Čo ste cítili po zbabraných hrách?
Bola som riadne dobitá. Ani ma to tak nehnevalo, keďže sa mi nič vážne nestalo a bola som zdravá. Všetkých hnevalo, ako to celé navonok vyzeralo. V tých extrémnych podmienkach sme vyzerali ako amatérky. Víťazná Američanka Jamie Andersonová by s takou jazdou už teraz nevyhrala ani preteky Európskeho pohára. Ale to samozrejme nie je jej chyba. Ona len v tých podmienkach vytiahla také triky, aby sa jej nič nestalo a aby došla v tom vetre na koniec trate.
Aké sú vaše ciele na najbližších zimných olympijských hrách v Pekingu 2022?
Verím, že ďalšie hry budú úspešnejšia. Nechcem sa tam ísť len zúčastniť. Budem šťastná, ak skončím v elitnej desiatke. Nejdem sa však búchať do pŕs, že si idem po medailu. Neviem, ako budú jazdiť súperky v najbližšej sezóne a aké triky vytiahnu. Do Svetového pohára prichádzajú talentované Japonky, ktoré sú veľmi mladučké. Na X-Games je dokonca pozvaná aj 13-ročná pretekárka, ktoré pre nízky vek ešte nemôže jazdiť vo Svetovom pohári. Konkurencia bude v Pekingu nabitá.
Aké sú vaše podmienky v porovnaní s konkurenciou? Keď skončíte kariéru, budete mať niečo našetrené?
Slovenskú lyžiarsku asociáciu či sponzorov zaujímajú výsledky zo zimných olympijských hier či majstrovstiev sveta. Sponzori na Slovensku sa o mňa príliš nezaujímajú. Za výsledok alebo prvé miesto v pretekoch Svetového pohára máme výrazne nižšie prémie, ako sú v alpskom lyžovaní. Ešte však nekončím. Chcela by som štartovať ešte na nasledujúcich dvoch zimných olympiádach. A potom by ma bavilo trénovať malé deti.
Pochádzate z Liptovského Mikuláša, rovnako ako najlepšia slovenská lyžiarka Petra Vlhová. Ako spolu vychádzate?
Peťu mám veľmi rada a fandím jej. Poznáme sa už dlho. Chvíľu sme sa spolu pripravovali u kondičného trénera Šimona Klimčíka. Veľmi sa však nestretávame, obe sme dosť rozlietané. Nie sme kamarátky, ktoré by spolu chodili na kávu, ale keď sa stretneme v meste, vždy sa pozdravíme a chvíľu sa porozprávame.
Vlhová patrí k najpopulárnejším slovenským športovcom. Chceli by ste si raz vyskúšať podobnú slávu?
Pokojne by som bola taká slávna ako Petra, ale musela by som vedieť, že si to zaslúžim. Musela by som zajazdiť niečo na veľkých pretekoch. Petra má za sebou megaúspechy. Ak by som aj možno vyhrala zlatú olympijskú medailu, nikdy by na Slovensku nebol v súvislosti so snoubordingom taký veľký boom, ako je pri lyžovaní. To, že som bola šesťkrát na X-Games, ľudí na Slovensku príliš nezaujíma.
Čo pre snoubordistov znamenajú X-Games?
Pre našu komunitu je to ako pre cyklistov Tour de France. Dostať sa na X-Games je náročnejšie, ako sa prebojovať na ZOH. Každý rok tam pozvú len ôsmich pretekárov. Je to veľká šou aj s koncertmi. Chodí tam veľa fanúšikov, ktorí nás spoznávajú. Pred týmito pretekmi mám vždy aj najväčšiu trému. Záleží mi na tom, aby som nesklamala a dostala pozvánku aj na ďalší rok.
Čo musí mať dobrý snoubordista?
Je to šport, pri ktorom môžete merať dva metre, ale aj meter päťdesiat. Môžete byť chudý, ale aj silnejší a stále môžete byť najlepší. Môžete drieť každý deň v posilňovni, ale nezaručí vám to úspech. Je to o hlave, o motivácii a nadšení. Je to mix viacerých vecí, ktoré musia do seba zapadnúť.
Zo slovníka snoubordingu
Double backside rodeo 900
Dvojité salto bokom s otočkou o 180 stupňou tesne pred koncom, takže dopadnete na switch (na opačnú nohu ako na tú, z ktorej ste sa rozbiehali). Úplne prvýkrát ho neoficiálne skočila v šestnástich rokoch na Štrbskom plese. Oficiálne sa jej to podarilo na podujatí Nine Queens v roku 2015.
Frontsite 1080
Otočíte sa okolo vlastnej osi trikrát.
Slopestyle
Je freestylová disciplína. Spočíva z dvoch a viac skokov za sebou, využívajú sa zábradlia alebo debničky, na ktorých musíte predviesť nejaký trik. Zakaždým by mal byť iný, pretože ak urobíte ten istý, tak vám zrazia body. Pred každým dopadom musíte niečo predviesť. Väčšinou sú dve kvalifikačné jazdy, prvú by ste mali podľa snoubordistov ísť na istotu a pri druhej môžete zariskovať.
Big Air
Jeden veľký skok, pri ktorom jazdec predvedie svoje najlepšie naučené triky.
