Jozef Krnáč OLY
Džudista zo slovenského oddielu síce získal olympijskú medailu už podstatne skôr (český príslušník ASVŠ Dukla Banská Bystrica Vladimír Kocman bol bronzový na OH v Moskve 1980), ale prvým Slovákom s medailou z olympijských tatami v histórii sa stal až bratislavský rodák, člen Judo klubu Pozemné stavby Bratislava Jozef Krnáč.
Jeho zisk strieborného kovu na OH 2004 v Aténach v kategórii do 66 kg je v histórii slovenského džuda ojedinelý. Niekdajší juniorský majster sveta i Európy, dvojnásobný medailista z majstrovstiev Európy medzi mužmi (striebro v Maribore 2002 a bronz v paríži 2001), víťaz dvoch turnajov Svetového pohára, akademický majster sveta a dvakrát bronzový medailista zo svetových univerziád (všetko v kategórii do 66 kg) pretavil svoj veľký talent do striebra v hlavnom meste Grécka, kam sa olympijské hry vrátili 108 rokov po novovekej premiére tohto najväčšieho športového podujatia na svete.
V Slovenskom reprezentačnom dome v prístavnom Pireu mal v ten večer „Dodo“ gratulanta ako málokto – čestného prezidenta Medzinárodného olympijského výboru Juana Antonia Samarancha, ktorý si zhodou okolností práve ten čas vybral na návštevu slovenskej pôdy v gréckej metropole.
Krnáč sa venoval džudu už od štyroch rokov. Do oddielu na Kvačalovej ulici ho spoločne s jeho staršou sestrou prihlásil otec Jozef Krnáč starší. Chcel, aby si dcéra mala kde zmysluplne vybiť nadbytok svojej energie; a keďže malý Dodko nemohol zostať sám doma, skončil medzi džudistami tiež. Odkedy však ukázal, že na tatami sa cíti ako doma, otec veril, že raz sa dostane na olympiádu a všestranne ho podporoval.
Začínal pod vedením Miroslava Lipovského, ale v ďalších rokoch prešiel starostlivosťou viacerých trénerov. Posledných desať rokov pred životným úspechom na OH 2004 ho viedol ozajstný fanatik džuda Rastislav Mezovský, ktorý sa neskôr stal aj reprezentačným trénerom.
Talentovaný džudista sa v juniorskej kategórii prvý raz výrazne presadil ako 17-ročný, keď na juniorských ME vo Valladolide získal bronz. O rok neskôr v Porte sa Krnáč suverénnym spôsobom stal juniorským svetovým šampiónom, keď všetky zápasy vyhral pred časovým limitom - na ippon! Dohromady tam strávil na tatami v súťažných vystúpeniach len 252 sekúnd...
Na juniorských ME v Monte Carle skončil v tom istom roku druhý, ale rok nato v Ľubľane si vybojoval medzi juniormi aj európske zlato. Všetko naznačovalo, že aj medzi mužmi už môže mať vysoké ambície.
Napriek víťazstvu na akademických MS však na olympiáde 2000 v Sydney chýbal. O olympijský štart ho obrala choroba – salmonelóza. V období medzi olympiádami v Sydney a v Aténach sa už Krnáč medailovo presadil aj európskych šampionátoch dospelých – najprv ziskom bronzu v Paríži 2001 a potom striebra v Maribore 2002.
Na svetovom šampionáte 2001 bol siedmy. Mal šťastie, že ho trápili len bežné menšie džudistické zranenia, nič vážne. Vďaka tomu sa mohol na Atény pripraviť stopercentne.
Už pred začiatkom olympijskej súťaže prišiel o papierovo najsilnejšieho súpera, úradujúceho majstra sveta Mirasmaeliho z Iránu. Iránec sa oficiálne „nezmestil“ do hmotnostnej kategórie do 66 kg, ale v skutočnosti nenastúpil z politických dôvodov - jeho súperom totiž mal byť Izraelčan.
Paradoxne, veľa nechýbalo a na olympijské tatami by nemusel nastúpiť ani Krnáč. Keď sa totiž niekoľko dní pred súťažou bol prejsť po meste aj so sparingpartnerom Liborom Pulcom (miesto vo výprave mu gentlemansky prepustil šéf zväzu Marián Hefka, aby mal váhovo primeraného súpera v tréningoch – druhým našim džudistom na OH 2004 bol totiž bezmála stokilový Pálkovács), napadol ich túlavý pes. Pulc chránil kamaráta vlastným telom. Pes ho pohrýzol, ale Dodo vyviazol bez zranenia.
V olympijskom turnaji sa potom bil ako lev a pričinil sa o najmenej očakávanú slovenskú medailu v Aténach. Na úvod za 93 sekúnd zdolal Nigérijčana Booma, potom za 77 sekúnd Španiela Peňasa, vo štvrťfinále za 79 sekúnd Alžírčana Meridžu. Až v semifinále s ním Kubánec Arencibia vydržal bojovať celých päť minút. Krnáč vďaka brilantnému záveru vyhral a bol vo finále! Až v Japoncovi Masatovi Učišibovi z krajiny, ktorá dala svetu džudo, našiel svojho majstra. Prehral s ním na ippon za 106 sekúnd. Aj tak však dosiahol historický úspech.
Krnáč je podobne ako náš niekdajší tenisový velikán Miloš Mečíř vášnivý rybár. Paradoxne, aj jeho poolympijský športový osud sa podobal Mečířovmu po víťazstve na OH v Soule. Podmienky na prípravu po zisku striebra mal síce lepšie, než kedykoľvek predtým, lenže neustále ho prenasledovali zranenia.
Krátko po olympiáde 2004 si vykĺbil kľúčnu kosť. V októbri 2005 mu museli robiť plastiku predného krížneho väzu v ľavom kolene. Neskôr mu vyskočilo pravé rameno, ktoré operovali v júni 2007. Najmä rameno sa hojilo pridlho. Nedokázal sa dostatočne pripraviť na dôležité súťaže.
Z majstrovstiev sveta 2007 na olympiádu nepostúpil a nepodarilo sa mu to ani z kvalifikačných turnajov. Na OH 2008 v Pekingu tak Krnáč chýbal a neobhajoval svoju striebornú medailu.
Ale aspoň medzičasom ukončil štúdium trénerstva na Fakulte telesnej výchovy a športu UK. Popri tréningoch pomáhal vo firme rodičov svojej priateľky, kde zhotovoval vitráže.
Keď už bolo jasné, že zranenia mu neumožnia venovať sa džudu naplno, ukončil pretekársku kariéru a stal sa trénerom. Prevzal vedenie dorasteneckých reprezentácií Slovenska a trénerskej práci sa venuje aj na Športovom gymnáziu v Bratislave, ktoré sám absolvoval. Vedie na tejto škole centrum olympijskej prípravy džudistov.
Autor: Ľubomír Souček
