Radoslav Židek

Jednu vec žilinskému rodákovi Radoslavovi Židekovi nikto nikdy nevezme – pre samostatné Slovensko vybojoval historickú prvú medailu na zimných olympijských hrách. Na jubilejných XX. ZOH v Turíne ju získal v novozavedenej disciplíne programu hier – v snoubordkrose. Nadviazal tak na šestnásť našich zimných medailistov z československej éry.

K olympijskému striebru sa síce nikdy predtým a ani potom výsledkovo nepriblížil, ale jeho životný úspech vzbudil doma veľký ohlas. Slovenskí novinári ho v svojej tradičnej ankete zvolili za Športovca roka 2006 – ako vôbec prvého predstaviteľa individuálneho zimného športu v histórii.

Židek sa k snoubordingu dostal kľukato a na dvakrát. Odmala bol všestranný športovec  – venoval sa najprv zjazdovému lyžovaniu a keď si pri ňom zlomil nohu, tak postupne snoubordingu, džudu a vážnejšie lukostreľbe. V nej sa v roku 1999 dokonca stal juniorským majstrom Európy v kladkovom luku. Chcel skúsiť aj motokros, ale pri prvých pokusoch si zlomil kľúčnu kosť.

Špecializovať na snoubording sa začal až v roku 2000. Trénoval predovšetkým neďaleko od Žiliny – vo Vrátnej doline. Vo Svetovom pohári jazdil od sezóny 2002/03.

Musel sa však niečím aj živiť. Ako vyštudovaný operátor nábytkárskej techniky pomáhal tri roky otcovi v jeho nábytkárskej firme. Nespomína na to rád - bola to ťažká drina, ktorá ho navyše nebavila.

Napokon sa Židek presadil pod vedením trénerky Jany Šeďovej, ktorá ako pretekárka o niekoľko rokov skôr patrila až do absolútnej svetovej špičky. V známej postave paralympijského športu Karolovi Mihokovi našiel schopného manažéra, aj to mu pomohlo.

V sezóne 2004/05 sa Rado v snoubordkrose (v angličtine boardercross) prepracoval do širšej svetovej špičky. Skončil vtedy piaty v pretekoch Svetového pohára v Nassfelde i vo Valle Nevado a v pretekoch SP celkove dosiahol šesť umiestení v top 10. Výsledkami si vyslúžil zaradenie do Strediska štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR, čo mu zase zlepšilo podmienky na prípravu.

Na zimnú olympiádu 2006 v Turíne prichádzal Židek ako jeden z možných slovenských ašpirantov na popredné umiestenie, ale určite nie ako favorit. Počas sezóny jeho príprava nebola ideálna, pretože pri pádoch si dobil členok, lakeť aj rameno. Na olympijskom svahu v Bardonecchii v svojej prvej disciplíne – paralelnom obrovskom slalome – „zhorel“. Skončil na chvoste, až na 27. mieste.

Podobne biedne vyzerala aj jeho prvá kvalifikačná jazda v snoubordkrose. Našťastie, v kvalifikácii sa ráta lepšia z dvoch jázd. V tej druhej Rado zabral a na trati, ktorá sa mu mimoriadne páčila, sa potom rozbehol ako dobre naolejovaný stroj. V osemfinále aj vo štvrťfinále vyštartoval spomedzi štyroch súťažiacich jasne najrýchlejšie a cieľom prešiel ako prvý. Výborný bol aj v semifinále a prebil sa prvý raz do veľkého finále.

Do najlepšej štvorice vedno s ním postúpili Seth Wescott z USa, Francúz Paul Delerue a Španiel Font. Už v tej chvíli bolo jasné, že dosiahne životný výsledok. Aj vo finálovej jazde vypálil na svojej doske ako prvý. Zhruba polovicu trate Židek viedol, ale potom v jednej zákrute spravil chybu a skúsenejší Američan Wescott (na snímke vpravo, Židek vľavo) ju lišiacky využil a dostal sa pred neho. Hoci Rado až do finišu na súpera tvrdo dotieral, nezdolal ho. Aj striebro však bolo fantastické!

Žiaľ, po striebornom Turíne zažil Židek už len jednu úspešnú pretekársku sezónu – 2007/08. Vo Svetovom pohári vtedy skončil celkove na 21. mieste a v hodnotení snoubordkrosu deviaty. V dlhodobej súťaži svetovej špičky to boli jeho najlepšie výsledky vôbec. V marci 2008 na pretekoch SP v talianskom Valmalencu sa druhý raz v kariére prebojoval do veľkého finále a skončil štvrtý.

Po sezóne nečakane zažiaril v televíznej tanečnej šou Let´s Dance, ale na prahu ďalšej sezóny si v argentínskom Chapelcu pri tréningu vážne zranil pravé koleno. Podstúpil s ním tri operácie aj liečbu krvnou plazmou, ale do poriadnej formy sa už nedostal. Na ZOH 2010 v kanadskom Vancouvri sa obhajca striebra nekvalifikoval...

Koleno trápilo Žideka aj po olympiáde a vyžiadalo si ďalšiu operáciu. Keď dlhšie nemohol jazdiť na snoubordovej doske, vrátil sa k lukostreľbe, v ktorej sa mu kedysi dobre darilo. Prebojoval sa v nej na majstrovstvá Európy 2010 v Roverete, ale bez úspechu. Vráti sa ešte k pretekárskemu snoubordingu?

Autor: Ľubomír Souček