Už od detstva ma rodičia viedli k športu. Ako päťročná som začala s tenisom a po 4 rokoch som vymenila raketu za hádzanársku loptu. O rok neskôr mi atletiku predstavila moja staršia sestra, ktorá sa jej v tom čase súťažne venovala. Keďže som na hádzanárskej palubovke vynikala rýchlosťou, moje ďalšie športové smerovanie nedalo na seba dlho čakať. Ocino, v súčasnosti aj môj tréner, ma prihlásil na prvé atletické preteky. A tie dopadli úspešne. Nasledujúce dva roky som hravo kombinovala atletiku s hádzanou, no keďže som chodila na osemročné gymnázium, na túto obojživelnú prípravu bolo čím ďalej, tým menej času. Musela som sa rozhodnúť, či sa budem ďalej venovať len atletike alebo hádzanej. Napriek tomu, že sa mi v hádzanej darilo a mala som možnosť hrať za slovenskú reprezentáciu, rozhodla som sa pre kráľovnú športov. Dnes je to už takmer 5 rokov od rozhodnutia, ktoré som nikdy neoľutovala. Počas tohto obdobia som spoznala veľa cieľavedomých ľudí, naučila sa, že bez práce nie sú koláče, ale čo je najhlavnejšie, posúvala som hranice svojich možností, osobných, ba aj národných rekordov. Na majstrovstvách SR som vždy obsadila popredné priečky a prebojovala sa na medzištátne súťaže, na ktorých sa mi rovnako darilo. Mojím prvým veľkým podujatím mali byť majstrovstvá sveta v Keni, na ktoré som sa nominovala ako o tri roky mladšia pretekárka v porovnaní s oficiálnou súťažnou kategóriou. Žiaľ, pre môj nízky vek mi nebolo umožnené štartovať. V minulom roku sa však môj sen štartovať na pretekoch európskej triedy stal skutočnosťou. Splnila som 5 limitov na EYOF. Rozhodla som sa súťažiť v behu na 400m, kde som v konkurencii o rok starších dievčat obsadila solídne 10. miesto a o osem stotín sekundy mi „ušla” finálová účasť. Pevne verím, že môj doterajší príbeh, všetky skúsenosti a úspechy sú stabilným podkladom pre víťaznú budúcnosť.