S lyžovaním som začala v štyroch rokoch. Odmalička som milovala hlavne rýchlosť a ku každej prekážke, ktorá mi stála v ceste, som sa postavila akoby to bola príležitosť na zlepšenie sa. Moja vášeň pre lyžovanie postupne rástla a začala som sa tešiť z mojich prvých úspechov. Keď som mala 8 rokov, vyhrala som všetky preteky v sezóne. Teda okrem jedného, na ktorom som bola druhá. Nanešťastie, pri tréningu na úplnom konci sezóny v Zuberci som si naraz zlomila pravú stehennú kosť, pravú ruku a spôsobila si krvácanie do mozgu. Keď som bola transportovaná do nemocnice u nás v Banskej Bystrici, rodičia sa ma opýtali, ako to vidím s lyžovaním do budúcnosti. Chceli mi tým nepriamo naznačiť, že by boli spokojnejší, keby som sa nelyžovala a neriskovala ďalšie zranenia. Ja som v tom však mala jasno. Chcela som pokračovať a verila som, že keď to veľmi budem chcieť a budem na sebe pracovať, dostanem sa naspäť na stupienky víťazov. A tak som sa po dvoch operáciách dostala naspäť k rehabilitácii a k cvičeniu. Neskôr som sa šťastná mohla postaviť na lyže. Následné dve sezóny som iba zľahka trénovala, ale nepretekala. V roku 2017 som sa opäť vrátila k pretekaniu. Nemala som žiadne úspechy .Jediné, čo som mala, bola viera a môj pozitívno-objektívny postoj, ktorý mi vravel, že to raz dám. A tak sa aj stalo. Pozerala som sa na proces a svoje osobné zlepšenie, nie na výsledky. Momentálne som druhým rokom stálou členkou reprezentačného družstva Slovenskej lyžiarskej asociácie, vyhrala som Slovenský pohár, pohár Zväzu slovenského lyžovania a úspešne sa umiesťovala na medzinárodných pretekoch. Som vďačná všetkému, čo sa udialo, pretože ma to urobilo ešte silnejšou a aj moje úspechy ma stále poháňajú vpred a dávajú mi silu.