Volám sa Daniel Kováč, mám 15 rokov a pochádzam zo Šale. Otec mi zomrel a mám 12 súrodencov. Keďže mama nezvládala moju výchovu, ocitol som sa aj v detskom domove. Do júna minulého roka som robil šport rekreačne. Stále viac som však poškuľoval po športovej chôdzi, kde bol môj idol olympijsky víťaz Matej Tóth, ktorého v Nitre trénoval Peter Mečiar, a tak som mu začal volať, aby trénoval aj mňa. Najprv o to nemal záujem, pretože vedel, že v Šali som bol problémový chlapec a nešli o mne dobré referencie. Bol som však neoblomný a neustále som mu písal a volal, až mi 6. júna povedal, aby som prišiel. Došiel som v roztrhaných teniskách, z ktorých mi trčali prsty a všetci sa mi smiali. Začal som poctivo chodiť do Nitry každý deň. Keďže mama nemala vždy peniaze, na cestu som si požičiaval. Po mesiaci tréningu mi tréner povedal, že sa zlepšujem a že v septembri získam medailu na MSR a budem reprezentovať Slovensko. Neveril som tomu, ale vyšlo to. Prešiel mesiac a 15. augusta mi tréner povedal vetu, ktorá mi zmenila život. Vraj stojím za to, aby mi v Nitre vybavil školu a internát. Vyhŕkli mi slzy od dojatia a hneď som súhlasil. Problém bol s internátom, lebo ma nikde nechceli zobrať, no aj to sa vybavilo. Začiatkom septembra som dostal darček, keď prišiel za mnou Maťo Tóth. Prišiel mi darovať chodecké tenisky, za čo som mu vďačný. V októbri tréner hovorí, že budúci rok môžem splniť limit na MS do 17 rokov v Keni. Ja, do Kene na MS? Nechápal som, veď to nie je možné. Začali sme chodiť na  sústredenia, lebo bez tých to vo vytrvalostnom športe nejde. Absolvoval som štyri v Tatrách. Prišiel 19. marec a v Lugane som splnil limit na svetový šampionát, z čoho som bol neuveriteľne šťastný. Potom som si začal uvedomovať, čo sa vlastne udialo. Ešte pred pár mesiacmi som sa potuloval po Šali a vystrájal som hlúposti a teraz oblečiem dres Slovenska v Keni. Je to doslova neuveriteľné. Na nástenke v škole visia moje fotky a články o mne, ktoré majú motivovať ďalších chlapcov, ktorí chcú zmeniť svoj život. Ja som príkladom, že keď je vôľa a odhodlanie, tak sa to dá. Keby však nebolo môjho trénera, tak nie je nič. On sa o mňa v Nitre stará, keď som chorý, nosí mi lieky, vybavuje sústredenia, doktorov, zubárov, masérov či fyzioterapeutov. Dostal som oblečenie, mobil či tablet. Chodí so mnou na sústredenia, hoci má svoje zamestananie. Nechcem ho sklamať, keďže som dostal šancu. Morálne ma podporuje aj mama, aj všetci súrodenci a hovoria mi „Dano, váž si to a rob všetko preto, aby sa ti zmenil život k lepšiemu.“ Ja sa teším, že sa mi darí, aj že pôjdem na MS. Pre mňa je však šport šancou uplatniť sa v spoločnosti a toto je cesta, aby som mal život lepší ako doposiaľ. Na tieto slová myslím a pokúsim sa ich aj naplniť. Získané financie z grantu by som použil na sústredenia, cestovné a na všetko čo súvisí s mojou prípravou.