Vyšla publikácia o bývalom atlétovi, publicistovi a funkcionárovi Zoltánovi Speidlovi, piatom na 800 m na OH 1900 v Paríži
Medzi športovcami, pochádzajúcimi z územia dnešného Slovenska, ktorí v období pred prvou svetovou vojnou reprezentovali na olympijských hrách vtedajšie Uhorsko, bolo najviac atlétov. Z nich sa Alojz Sokol v behu na 100 m na OH 1896 v Aténach, aj Mór Koczán v hode oštepom na OH 1912 v Štokholme, prebojovali dokonca na pomyselný bronzový stupienok.
Významné miesto v našej atletickej a zároveň olympijskej histórii však patrí aj rodákovi z Lučenca Zoltánovi Speidlovi (narodil sa 17. marca 1880, zomrel 3. júla 1917 v Budapešti). Na Hrách II. olympiády v Paríži v roku 1900 dobehol v behu na 800 m piaty. Čas sa meral len prvým dvom pretekárom, jemu ho stanovili na 2:05,0 min. Speidl v Paríži štartoval ešte v dvoch ďalších disciplínach – v behoch na 200 m prek. a na 400 m nepostúpil z rozbehu.
Olympijský klub Lučenec s podporou Slovenského olympijského a športového výboru nedávno vydal útlu nepredajnú brožúru s názvom „Dr. Zoltán Speidl“ s podtitulom „Prvý olympionik z Lučenca“. Jej autorom je 79-ročný športový historik takisto pochádzajúci z Lučenca Jozef Drenko, ktorý sa dlhodobo venuje skúmaniu životných osudov športových osobností niekdajšieho Uhorska, pochádzajúcich zo Slovenska.
Podľa Drenka mal Zoltán Speidl po otcovi Félixovi slovensko-nemecký pôvod a po matke Márii slovensko-maďarský pôvod. V ich rodine sa hovorilo trojjazyčne. Budúci úspešný atlét bol ako chlapčisko všestranný športovec, v Lučenci sa venoval aj plávaniu a cyklistike. Existuje dokonca fotografia z plaveckých pretekov s jeho účasťou na Balatone v roku 1895. V tom čase už Speidl navštevoval gymnázium v Budapešti. V atletike Speidl najprv skúšal vytrvalostné behy, ale potom zistil, že lepšie mu vyhovujú krátke a stredné trate. Na nich sa atlét BEAC Budapešť stal mnohonásobným majstrom Uhorska, ale aj majstrom Rakúska.
Už ako stredoškolák sa Zoltán Speidl začal venovať písaniu športových reportáží. Jednu napísal aj z vlastnej olympijskej súťaže na 800 m v Paríži 1900, keď mal len dvadsať rokov. Ide vlastne o historicky prvý novinársky text Slováka z olympijských hier. Jeho písanie zaujalo redakciu časopisu Sport Világ (Športový svet), pre ktorú počas štúdia na Technickej univerzite v Budapešti písal o atletike, plávaní i cyklistike, aj o vlastnom súťažení. Podľa Drenka sa dokonca na istý čas stal vedúcim redaktorom časopisu. Od roku 1903 začal spolupracovať s periodikom Nemzeti Sport (Národný šport). Preň písal články z olympijských hier 1908 v Londýne.
Ako novinár sa Speidl zúčastnil aj na olympijských hrách 1912 v Štokholme. Písal odtiaľ reportáže nielen pre uhorské, ale aj pre zahraničné periodiká. Dokonca zo Štokholmu napísal aj knižnú pamätnicu s maďarským názvom A Stockholmi olimpiai játékok 1912. Bola to vôbec prvá olympijská knižka, ktorú napísal slovenský autor.
Jozef Drenko uvádza, že popri novinárčine sa Speidl venoval aj funkcionárskej práci. V rokoch 1909 – 1911 bol generálnym tajomníkom klubu BEAC Budapešť, bol aj funkcionár Maďarského atletického zväzu (MASz). Pôsobil aj vo vedení Uhorského (Maďarského) olympijského výboru. Začal spracovávať dejiny uhorskej atletiky, ale zdravotné problémy mu neumožnili túto prácu dokončiť. Počas I. svetovej vojny ochorel na nevyliečiteľnú chorobu, v dôsledku ktorej oslepol a v roku 1937 len ako 37-ročný zomrel.
