Predseda OK Košice, zápasnícky olympionik a bývalý šéf zväzu Miroslav Luberda na životnej kóte 60
Na čele viacerých regionálnych olympijských klubov (OK) stoja bývalí olympionici. V prípade Olympijského klubu Košice to platí dokonca opakovane. Po brankárovi strieborného futbalového tímu ČSSR na OH 1964 Antonovi Švajlenovi, ktorý činnosť OK Košice pred bezmála tridsiatimi rokmi rozbiehal a dlho viedol, prevzal v roku 2013 predsednícku funkciu olympionik v zápasení zo Soulu 1988 Miroslav Luberda. Predtým bol aj predsedom Slovenského zápasníckeho zväzu. V súčasnosti je člen správnej rady Košickej arény. V pondelok 18. decembra oslavuje 60. narodeniny.
Zápasenie ho spočiatku nelákalo, chcel byť hokejistom
Údaje na internete o mieste narodenia Miroslava Luberdu sa líšia, preto ich uvádza na pravú mieru. „Obaja moji rodičia boli východniari, ale ja som sa narodil na Morave - v Ostrave-Vítkoviciach. Môj otec v tom čase pracoval v železiarňach. Až zhruba o dva roky neskôr sa naša rodina presťahovala do Košíc, kde môj otec takisto nastúpil do železiarní. Vo Vítkoviciach sa vlastne pripravoval na budúcu profesnú dráhu.“
Je zaujímavé, že keď v televízii prvý raz videl zápasenie – bolo to pri prenosoch z OH 1972 v Mníchove – vôbec ho neupútalo. „Nevedel som si vtedy predstaviť, že by ma niekto mať hádzal o zem s cieľom dostať ma na lopatky, alebo že by som sa mal šponovať do zápasníckeho mosta. V tom čase som chcel byť hokejovým brankárom,“ prezrádza aktuálny jubilant.
Prešlo však niekoľko rokov a na Základnej škole na Inžinierskej ulici v Košiciach, pri ktorej pôsobilo tréningové stredisko mládeže v zápasení, ho oslovili tamojší tréneri a v tom čase ešte aj aktívni zápasníci Ján Tokár a Peter Letko. Bolo to v roku 1977, keď mal ledva štrnásť. „Nejako ma to zaujalo a už som pri zápasení zostal. Výhoda bola, že sme bývali na rovnakej ulici, takže to telocvične som to mal z domova päťdesiat metrov,“ spomína.
V Košiciach malo zápasenie dlhoročnú tradíciu, veď odtiaľ vzišiel bronzový medailista z OH 1952 v Helsinkách v grécko-rímskom štýle Mikuláš Athanasov a aj viacerí ďalší známi ďalší borci, súťažiaci za Lokomotívu Košice. Preto bolo v meste zápasenie zahrnuté aj do Strediska vrcholového športu ČSZTV.
„Ešte počas pôsobenia v TSM som začal chodievať aj tam. Najprv sa mi tam trénersky venoval Ján Klein a Marcel Miček a neskôr aj legendárna postava košického zápasenia Attila Boris,“ oprašuje spomienky Miroslav Luberda, ktorý si z dvoch zápasníckych štýlov vybral ten voľný.
Superťažký voľnoštýliar štvrtý na MS a dostal sa aj na olympiádu
Už ako dorastenec vynikal vzrastom a silou. Narástol do výšky 190 centimetrov a ako starší dorastenec mal najvyššiu súťažnú hmotnosť – až 117 kíl. Tieto parametre ho predurčovali súťažiť v superťažkej kategórii, teda do 130 kg. „Ale paradoxne, keď som dosiahol medzi mužmi najväčšie úspechy, mal som o dosť menej kíl než za dorasteneckých čias – okolo 107,“ hovorí.
Luberdovým veľkým zápasníckym snom bola účasť na olympijských hrách. V príprave pre jeho naplnenie robil maximum. Preto po skončení strednej školy išiel už ako individuálny majster republiky vojenčiť do Rudej hvězdy Praha. Tam boli najlepšie podmienky na prípravu v rámci celej ČSSR. V RH bol v rokoch 1982 – 1984 a získal jeden individuálny titul majstra ČSSR.
Ďalšie dva tituly majstra ČSSR získal počas pôsobenia v Lokomotíve Košice, čiže v superťažkej kategórii voľnoštýliarov bol čs. šampiónom dovedna štyri razy. Okrem toho trikrát prispel k ligovému titulu družstva.
Rok po Luberdovi prišiel do RH Praha jeho rovesník Jozef Lohyňa, ktorý sa postupne stal najúspešnejším voľnoštýliarom v československej histórii. Ten zostal v Prahe podstatne dlhšie.
V roku 1987 dosiahol Miroslav Luberda životný úspech – na svetovom šampionáte v Clermont-Ferrand skončil štvrtý. „Toto je výsledok, ktorý si z mojej športovej kariéry najviac cením,“ hovorí. Po tomto úspechu mal pred olympijskými hrami 1988 v Soule vysoké ambície.
„Lenže do prípravy mi zasiahli dve ochorenia, ktoré ma donútili brať antibiotiká. Najprv som dostal zápal prínosových dutín a potom na drieku poštípal nejaký hmyz, čo mi spôsobilo nepríjemný zápal. Dva desaťdňové výpadky a opakované užívanie antibiotík mi výrazne narušili prípravu a do Soulu som išiel zďaleka nie v ideálnom nastavení,“ vracia sa Košičan k nepríjemnému obdobiu.
Na OH sa Luberdovo účinkovanie vo voľnoštýliarskej kategórii do 130 kg skončilo už v základnej B-skupine. Maďarovi Klauzovi podľahol 0:16 a Bremmer zo SRN ho položil na lopatky. Spomedzi 15 súťažiacich obsadil 13. miesto, čo bolo preňho veľkým sklamaním.
„Boli to dva nešťastné zápasy. V súboji s Klauzom som bol zrejme premotivovaný. Hneď v úvode sme sa tvrdo zrazili hlavami a bol som tým dosť silno otrasený. Napriek tomu som sa rýchlo snažil zápasiť znovu naplno a nedal som telu čas sa trochu zotaviť. Moje pohyby boli nekoordinované a Maďar vďaka ľahko získaval body.
Proti Bremmerovi japonský rozhodca uznal súperovi, že ma položil na lopatky, ale ja som nemal ten pocit. Lenže v ďalšom súboji by mal čakal Japonec a rozhodcovi z jeho krajiny možno Bremmer pripadal ako ľahší súper... Mal som z toho pocit krivdy,“ spomína Luberda.
Dodáva, že spolu s Júliusom Strniskom doplatili v Soule na to, že mali obaja k dispozícii len jedného sparingpartnera. „To viete, v zápasníckej príprave sa bez kontaktu so súperom nezaobídete. Jozef Lohyňa mal niekoľko sparingpartnerov a zápasil skvele. Keď som neuspel ja, aspoň som sa tešil z jeho bronzu.“
Po piatom mieste na ME vyradenie z reprezentácie a sedem rokov v Nemecku
Hoci na veľkých turnajoch v zahraničí sa viackrát prebil na stupeň víťazov, spomínané 4. miesto na MS 1987 a 13. miesto na OH 1988 predstavujú jediné umiestenia Miroslava Luberdu na vrcholných svetových vrcholných podujatiach. „V tomto smere som nemal šťastie. Aj na majstrovstvách Európy som štartoval len dvakrát,“ poznamenáva.
V roku 1991 na ME v Štuttgarte skončil piaty a veril, že na OH 1992 v Barcelone môže zložiť reparát za Soul. Čudným spôsobom ho však vtedy vyradili z reprezentácie ČSFR. „V decembri 1991 ma do nej menovali a v januári 1992 ma vyradili. Tým, ktorých v reprezentácii ponechali, som sa aspoň snažil pomáhať v predolympijskej príprave ako sparingpartner.“
Potom odišiel zápasiť do Nemecka. V Štuttgarte pôsobil v rokoch 1992 – 1999. Klub začínal v piatej bundeslige, ale postupne sa prebojoval do II. bundesligy. Keďže v Nemecku bolo množstvo borcov nielen z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, ale aj z ďalších zápasnícky silných krajín, ako napríklad Turecko, Irán, Mongolsko či Bulharsko, klubová konkurencia tam bola naozaj silná. Znalosti nemčiny z tohto obdobia sa Luberdovi neskôr zišli pri práci pre automobilku Volkswagen.
Na žinenke stál ako pretekár naposledy práve v roku 1999. „Neskôr som to občas chcel aj skúsiť, ale po zraneniach som mal také zdravotné problémy, že sa to nedalo. A trénerstvo ma nelákalo, pretože ma odrádzali zlé vzťahy medzi ľuďmi, ktoré som pozoroval,“ hovorí.
Štyri roky šéfoval zápasníckemu zväzu
Napriek tomu sa neskôr dal zlákať, aby sa k zápaseniu vrátil ako funkcionár. Keď v roku 2004 zavraždili šéfa Slovenského zápasníckeho zväzu Jozefa Svobodu, viacerí bývalí košickí zápasníci ho oslovili, aby športu pomohol. „V tom čase som pôsobil v Bratislave, kde som robil pre Volkswagen. Cítil som potrebu zápaseniu niečo vrátiť z toho, čo mi dalo. Rozhodol som sa kandidovať na predsedu a v druhom kole ma zvolili.“
Vedenie zväzu prevzal v ťaživej finančnej situácii. SZZ mal veľké dlžoby. „Štyri roky sme poctivo pracovali v úspornom režime. Na konci môjho funkčného obdobia už zväz nemal žiadnu ,sekeru´, pritom sa nám podarilo v Košiciach v roku 2008 usporiadať majstrovstvá Európy juniorov, čo bolo dlhodobo najvýznamnejšie zápasnícke podujatie na Slovensku,“ pripomína Luberda, ktorý v roku 2008 už na funkciu nekandidoval. Priznáva, že ako Košičan to mal ťažké, pretože slovenské zápasenie si zvykli riadiť Bratislavčania.
Ešte v čase jeho pôsobenia na čele zväzu bratislavský zápasnícky funkcionár Peter Marček zákulisne vybavoval, aby Slovensko mohol reprezentovať ruský olympijský víťaz zo Sydney 2000 David Musuľbes. Luberda priznáva, že dlhodobo nie je naklonený ceste angažovania špičkových ruských zápasníkov, ktorú začal jeho nástupca v predsedníckej funkcii Peter Marček a po ktorej kráča Slovenský zápasnícky zväz aj dnes.
„Prekvapilo ma, že veci okolo zmeny občianstva Musuľbesa sa vybavovali potajomky. Keď som sa na kongrese FILA rozprával s prezidentom ruského zväzu Mamiašvilim o tejto veci, zostal šokovaný, že o ničom nevie. Pritom Musuľbes bol v tom čase asistent reprezentačného trénera ruských voľnoštýliarov, čiže jeho zväz o tom mal byť oficiálne informovaný,“ spomína.
„V princípe som ako predseda zväzu nebol proti tomu, aby nás Musuľbes reprezentoval. Ale požadoval som, aby tu žil a trénoval, aby z prípravy vedľa neho mohli profitovať slovenskí zápasníci,“ vysvetľuje. Dodáva, že naše občianstvo dostal David až v čase, keď už nebol vo funkcii. Na jar 2008 reprezentoval Slovensko na majstrovstvách Európy a potom aj na olympijských hrách v Pekingu. Na oboch podujatiach získal medailu.
Už viac než 10 rokov predseda Olympijského klubu Košice
Luberda dlhodobo podnikal v stavebníctve, čo jeho „chlebík“ doteraz. Teraz sa má napríklad podieľať na plánovanej rekonštrukcii Košickej arény (Steel Arena). Je aj v správnej rade arény, v ktorej má vlastnícky podiel aj Slovenský olympijský a športový výbor.
Od roku 2009 pôsobil ako podpredseda Olympijského klubu Košice, ktorý dlhodobo patrí medzi najaktívnejšie regionálne olympijské kluby na Slovensku. „Keď som skončil ako predseda zväzu a zomrel Attila Boris, legendárna postava košického zápasenia aktívna aj v OK Košice, viacerí miestni zápasníci ma oslovili, že by bolo dobré, keby zápasník bol naďalej vo vedení klubu. Nuž som sa uchádzal o funkciu podpredsedu.“
„Zaúčal“ sa pri bývalom legendárnom futbalovom brankárovi Antonovi Švajlenovi, ktorý prevzal vedenie OK Košice od jeho prvého predsedu, zápasníckeho medailistu z OH 1952 Mikuláša Athanasova, a dlhý čas bol aj predseda Združenia olympijských klubov SR. Začiatkom roka 2013 od Švajlena prevzal predsednícku funkciu v OK Košice. Vo voľbách zdolal člena zlatého tímu futbalistov ČSSR z OH 1980 v Moskve Františka Kunza.
„Dúfam, že v rámci daných možností a mojej časovej dispozície popri podnikaní som dôstojne nadviazal na Švajlenovo pôsobenie na čele klubu. Klub je stále aktívny, každý mesiac sa schádza jeho výkonný výbor. Vyvíjame dosť veľa činností. Samozrejme, tak ako aj iné regionálne olympijské kluby čelíme problému, že množstvo dlhoročných členov OK zostarlo. Ale darí sa nám získavať nových členov z radov strednej generácie. Hlási sa nám aj viacero bývalých zápasníkov.“
Slovenský olympijský a športový výbor (predtým Slovenský olympijský výbor) ocenil mnohostranné zásluhy Miroslava Luberdu o slovenský šport a rozvoj olympijského hnutia už trikrát vyznamenaniami. V roku 2012 si ako olympionik prevzal Medailu SOV, v roku 2018 Bronzový odznak SOV a v tomto roku Strieborný odznak SOŠV. Odovzdali mu ho prezident SOŠV Anton Siekel a viceprezident Medzinárodného olympijského výboru Juan Antonio Samaranch ml.
SOŠV jubilantovi srdečne blahoželá!
