Majster sveta i Európy Martin Tešovič, ktorý bol 4x na OH ako vzpierač a 2x na ZOH ako bobista, oslavuje 50!
Ak by sa v ankete hľadal najmenej docenený slovenský športovec v ére samostatnosti, zrejme by ju vyhral bratislavský rodák MARTIN TEŠOVIČ. Hoci bol majster sveta 1997 i majster Európy 2007 v dvojboji a s jednotlivými disciplínami nazbieral dovedna 8 svetových (3-1-4) a 9 európskych medailí (3-1-5), plus v rozpätí rokov 1996 – 2014 sa prebojoval štyrikrát na OH ako vzpierač a dvakrát na ZOH ako bobista, médiá mu venovali menšiu pozornosť, než iným dlhodobým esám nášho športu. V sobotu 26. októbra oslavuje jeden z najúspešnejších slovenských športovcov histórie päťdesiatku!
Martin Tešovič sa do histórie slovenského vzpierania zapísal ako najväčšia osobnosť vôbec. Majstrom sveta i Európy síce bol dávno pred ním trojnásobný olympionik Ondrej Hekel, ale ten „len“ v trhu. V tom čase sa ešte súťažilo v trojboji (okrem trhu a nadhodu aj v tlaku), ale v tejto olympijskej disciplíne bol jeho maximom bronz z ME.
Medzi svetové vzpieračské esá sa zo Slovenska neskôr zaradili aj Dušan Poliačik (jediný získal olympijskú medailu), Anton Baraniak aj Miloš Čiernik, ale Martin Tešovič svojimi výsledkami prevýšil všetkých predchodcov. Žiaľ, jeho skvostnú kariéru lemovali viaceré zranenia a pokiaľ ide o olympijské účinkovanie, až priam smola.
MARTIN TEŠOVIČ
Narodil sa 26. októbra 1974 v Bratislave, ale vyrastal aj v Banskej Bystrici. So vzpieraním seriózne začal vo veku 13 rokov. Keď mal 19 rokov, už debutoval na ME v Sokolove. Postupne vzpieral za TJ Dunajplavba, ASVŠ Dukla Trenčín a ASVŠ Dukla Banská Bystrica. Trénersky s ním spolupracovali Juraj Pružinec, Peter Švec, Juraj Gubala, Milan Kováč, Štefan Korpa, Rudolf Lukáč a Viktor Gumán. V posledných rokoch kariéry sa venoval bobom.
NAJVÄČŠIE VZPIERAČSKÉ ÚSPECHY: Na MS 1997 v Čiang Mai v kategórii do 99 kg zlatý v trhu, nadhode i v dvojboji (400 kg), na MS 1998 v Lahti strieborný v nadhode do 105 kg, na MS 2005 v Dauhe do 105 kg bronzový v dvojboji (412 kg), trhu, aj v nadhode, na MS 2007 v Čiang Mai bronzový v trhu do 105 kg. Na ME 2007 v Štrasburgu zlatý v dvojboji (411 kg), trhu aj nadhode do 105 kg, na ME 1997 v Rijeke bronzový v dvojboji (377,5 kg) aj v nadhode do 99 kg, na ME 1998 v La Coruni bronzový v dvojboji aj v nadhode do 105 kg, na ME 2004 v Kyjeve strieborný v trhu do 105 kg, na ME 2008 v Lignane bronzový v trhu do 105 kg. Osobné rekordy má v trhu 190 kg, v nadhode (227,5 kg) a v dvojboji (412,5 kg).
Na OH bol ako vzpierač štyrikrát. V Atlante 1996 obsadil v dvojboji do 91 kg 10. miesto (372,5 kg). V Sydney 2000 pre zranenie absentoval. V Aténach 2004 v kategórii do 105 kg nezdvihol základ v trhu a neklasifikovali ho. V Pekingu 2008 pre zranenie na súťaž nenastúpil. A napokon v Londýne 2012 obsadil 11. miesto v dvojboji do 105 kg (363 kg).
V BOBOVOM ŠPORTE sa dvakrát prebojoval na ZOH. Vo Vancouvri 2010 bol členom osádky slovenských štvorbobov, ktorá po páde v prvej jazde súťaž nedokončila. Na ZOH 2014 v Soči mal tiež štartovať v štvorboboch, ale napokon nenastúpil.
Najlepší výsledok pod piatimi kruhmi – 10. miesto – dosiahol málovravný valibuk pri svojej premiére v Atlante 1996. A len o miesto nižšie skončil pri vzpieračskej derniére v Londýne 2012, kam sa prebojoval na poslednú ako domáci „náhradník“ (na základe individuálneho rebríčka vďaka výsledku na MS 2010), keď v danej chvíli naši „papierovo“ lepší borci mali pozitívne dopingové nálezy.
Rok po olympijskej premiére Tešovič na európskom šampionáte v Rijeke naznačil vysoké ambície, keď získal bronz v dvojboji aj v nadhode v novej hmotnostnej kategórii do 99 kg (v Atlante súťažil do 91 kg). O niekoľko mesiacov neskôr sa v thajskom Čiang Mai senzačne stal trojnásobným majstrom sveta.
Žiaľ, mimoriadny úspech dosiahol až po uzávierke tradičnej novinárskej ankety Športovec roka, takže do prvej desiatky sa vôbec nedostal – pritom svetový titul v olympijskej disciplíne získal v tom roku len vodný slalomár Michal Martikán. Špeciálna cena od novinárov bola preňho len slabou útechou.
Následne sa Martin Tešovič pevne etabloval medzi svetovou špičkou a zdalo sa, že na OH 2000 v Sydney by mal patriť medzi hlavné tromfy slovenskej výpravy. Už v novozavedenej vyššej hmotnostnej kategórii do 105 kg. Žiaľ, na jeseň 1999 si počas prípravy na MS v Aténach potrhal väzy v pravom kolene. Na Sydney tak mohol zabudnúť. Prvá plastika väzu nedopadla dobre. Vydarila sa až tá druhá, ktorú podstúpil vo švajčiarskom Fribourgu.
Tešovičov návrat po ťažkom zranení trval dlho. Na súťaži sa znovu objavil až v roku 2003 – teda po štvorročnej prestávke! Napriek tomu sa na jar 2004 na ME v Kyjeve blysol striebrom v trhu. Na následných OH v Aténach potom patril do okruhu favoritov olympijskej súťaže. Slovenský olympijský výbor ho poctil tým, že mu spoločne so strelkyňou Andreou Stranovskou zveril úlohu zložiť v mene výpravy sľub do rúk prezidenta SR. Žiaľ, ani jednému to v Aténach nevyšlo.
Martin Tešovič na OH doplatil na neprítomnosť svojho osobného trénera Juraja Gubalu, ktorý ho poznal najlepšie. Nezvládnutý koučing spôsobil, že nebol dostatočne rozcvičený a úvodný pokus v trhu mu nevyšiel. Zrejme aj príliš zariskoval, pretože v tom roku mal na konte maximálne 190 kg, ale v Aténach si na prvý pokus naložil len o 2,5 kg menej. Keby mu to vyšlo, mohol byť v hre o medailu v dvojboji.
Keď mu nevyšiel prvý pokus, rýchlo musel ísť na druhý a ani ten nevyšiel. Vtedy by zrejme pomohlo nechať si tretí pokus na hmotnosť 190 kg a získať čas na upokojenie, lenže k tomu nedošlo. Ani na tretí raz to nezvládol a zostal bez umiestenia...
O štyri roky neskôr na OH v Pekingu znovu patril medzi favoritov, veď rok predtým mal v trhu medailu z MS aj z ME. Lenže deväť dní pred súťažou si natrhol šľachu stehenného svalu. A keďže v deň súťaže sa na pódiu len uklonil rozhodcom a nedotkol sa činky, vo výsledkovej listine do 105 kg mu uvádzajú DNS, teda neštartoval. Keby sa činky aspoň dotkol, mal by vo výsledkovej listine uvedené, že súťaž nedokončil a mohli sme mu rátať o jeden olympijský štart viac.
Po OH v Pekingu oslovil Martina „otec“ a šéf slovenského bobového športu Milan Jagnešák, či by si nechcel skúsiť boby. Na ZOH 2010 vo Vancouvri sa potom prebojovala nielen osádka dvojbobov Jagnešák – Petr Nárovec, ale aj osádka štvorbobov, v ktorej si medzi týchto dvoch ostrieľaných bobistov sadli atletický olympionik Marcel Lopuchovský a vzpieračský bohatier Martin Tešovič. Žiaľ, ich olympijské účinkovanie na tobogane vo Whistleri sa po páde skončilo už v prvej jazde.
Napriek tomu, že pred OH 2012 Tešovič mal už 37 rokov, ešte sa s piatimi kruhmi nerozlúčil. Olympijskú vzpieračskú derniéru absolvoval v Londýne. „V Pekingu som sa zranil a na súťaž som nenastúpil. Teraz bude podstatné byť zdravý a so cťou oddvíhať,“ povedal pred súťažou. Podarilo sa mu to. Jedenástym miestom dosiahol solídny výsledok a vychutnal si aj skvelú divácku atmosféru. „Takéto niečo som zažil iba raz v živote – v Atlante. Neuveriteľné, diváci fandili naozaj každému,“ pochvaľoval si.
Ale olympijské čaro ho lákalo aj naďalej. Slovenským štvorbobom pomohol vybojovať miestenku aj na ZOH 2014 v Soči. Zrejme však urobil chybu, že do dejiska hier prišiel priskoro, pretože sa začínalo tréningami a súťažou dvojbobov a on bol v tom čase týždeň odkázaný len na prípravu na suchu. Počas dlhého predsúťažného pobytu v dedine ochorel a napokon nenastúpil. Zostala mu len pozícia servismana. V osádke ho nahradil Petr Nárovec.
Hoci v Pekingu 2008 ani v Soči 2014 si Tešovič olympijský štart nepripísal, nikto mu nemôže uprieť, že šesť olympijských účastí si vybojoval ako prvý slovenský športovec v histórii. Rovnaký počet dosiahol až pred tromi rokmi v Tokiu rýchlostný kanoista Erik Vlček, ktorý na šiestich edíciách OH reálne aj štartoval. Na každej sa prebojoval do finále a štyrikrát sa vrátil s medailou.
Od Soči bolo o Martinovi počuť minimálne. Odišiel pracovať do Švajčiarska, kde funguje na stavbách. Medzičasom tam postúpil na riadiacu funkciu. Na Slovensko však často chodieva.
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantovi Martinovi Tešovičovi k päťdesiatke srdečne blahoželá!
