Členka Juniorského olympijského tímu 2022 Martina Buršíková mala športové lezenie len ako hobby. Dnes však zbiera cenné umiestnenia na slovenských aj svetových stenách. Odkazuje, že lezenie nie je až taký nebezpečný šport, pokiaľ si poriadne kontrolujete výbavu a nerobíte hlúposti.

Keď bola menšia, robila veľa iných športov. Skúšala tenis, atletiku, capoeriu, vodný slalom či orientačný beh. „Lezeniu som sa najprv venovala len ako hobby. Už od začiatku sa mi páčilo, bolo iné ako športy, ktoré som dovtedy skúsila. Každý boulder a cesta predstavujú novú výzvu, ktorú treba nejakým spôsobom prekonať. Presne to sa mi na lezení páči: rôznorodosť a kreativita, pri ktorej treba využívať silu aj techniku.“

Z hobby sa stal plnohodnotný šport

Nakoniec sa z hobby stal šport, ktorému sa snaží venovať všetok svoj voľný čas. Jej lezecké začiatky sa viažu k Lezeckej akadémii. Spomína, že tam ju naučili pri lezení využívať viac hlavu ako silu. „Prišli prvé preteky, prvé úspechy. Bavilo ma súťažiť, a tak sme so skupinkou ďalších mladých lezcov a ich rodičov chodili na preteky na Slovensku, v Rakúsku aj v Česku.“

Všetky tréningy a tréningový plán má však teraz už riešené s trénerom Tomasom Greksákom individuálne, alebo v menšej skupinke,. „Keď máme tréningy s Tomasom, vysvetľuje nám ako robiť náročné kroky na stene, vymýšľa nám bouldre a podobne. Ak sme na lane, vysvetľuje nám ako sa hýbať, aby sme šetrili energiu. Okrem toho nás bráva aj na rôzne výjazdy a sústredenia na skaly,“ hovorí Buršíková.

Súvisiace

Vyzvala Shiffrinovú, trému však nemala. Jančová zažila v Pekingu krst ohňom

Čítajte >

Cestovať po pretekoch mohla aj vďaka mame

Talentovaná športovkyňa sa netají tým, že sa jej v lezení darí aj vďaka svojej mame. Kedysi to bola práve ona, vďaka ktorej mohla cestovať na rôzne preteky na Slovensku, ale aj v zahraničí. „Zháňala nám ubytovanie, organizovala dopravu a všetko zabezpečovala. Teraz manažuje za mňa všetky veci, ktoré sa týkajú nákladov na výjazdy a podobných vecí.“

Najlepšie jej ide bouldering

Športové lezenie pozostáva z troch rôznych disciplín – bouldering (lezenie do 5 metrov bez istenia s doskočiskom), lezenie na rýchlosť a obtiažnosť (lezenie s lanom). „Bouldering mi ide najlepšie. Naopak, najmenej mi ide pravdepodobne rýchlosť, ktorú momentálne vôbec netrénujem, pretože si vyžaduje odlišný, viac atletický tréning ako obtiažnosť a boulder.“

Za svoj najväčší úspech považuje 6. miesto v boulderingu na minuloročných majstrovstvách sveta v kategórii Youth B (do 16 rokov). Na šampionáte sa jej tiež podarilo dosiahnuť 5. miesto v olympijskej trojkombinácii. „Mojím najbližším cieľom sú majstrovstvá sveta v Dallase. V boulderingu by som chcela postúpiť do finále. Pred svetovým šampionátom sa konajú ešte majstrovstvá Európy, kde by som tiež chcela dosiahnuť dobrý výsledok. Avšak mojim dlhodobým cieľom, teda skôr snom zatiaľ, je získať miestenku na olympijské hry.“

Vďaka JOT má financie na preteky a sústredenia

Martina Buršíková bola v roku 2022 zaradená do Juniorského olympijského tímu, projektu Nadácie SOŠV. „Vďaka členstvu v Juniorskom olympijskom tíme som získala pomerne veľkú finančnú podporu, ktorá mi umožnila viac cestovať na preteky a sústredenia. Veľmi ma teší, že som sa stala súčasťou JOT, je to pre mňa pocta a zároveň výzva do mojej športovej budúcnosti.“

Tento rok prvýkrát skúsila aj preteky Európskeho pohára dospelých. Zistila, že jej ešte chýbajú väčšie skúsenosti a sila. „Sila sa dá natrénovať aj doma, ale na skúsenosti treba jednoducho čas. Je dôležité veľa liezť, skúšať nové bouldre a cesty a chodiť na preteky,“ dodáva.

Bežný deň športovej lezkyne Martiny Buršíkovej

„Môj deň sa začína o 6:30, kedy vstanem a naraňajkujem sa. Potom mám školu, zvyčajne do druhej či tretej poobede. Zo školy idem na stenu do Vertiga alebo K2, alebo idem domov, kde potom robím zadané cvičenie. Po tréningu väčšinou robím veci do školy a ideme sa s mamou prejsť s naším psom. Potom mávam večeru a na konci dňa trávim čas s rodičmi.“

Ak nerobíte hlúposti, je to bezpečný šport

Mnohí považujú lezenie za nebezpečný šport, členka Juniorského olympijského tímu však nesúhlasí. „Lezenie možno na prvý pohľad vyzerá veľmi nebezpečne, ale keď si dávate pozor, poriadne si skontrolujete svoju výbavu a nerobíte hlúposti, tak je to podľa mňa celkom bezpečný šport. Samozrejme, že moji rodičia sa o mňa boja. Našťastie sa mi zatiaľ nič vážneho pri lezení nestalo.“

Niekedy je pre mladého športovca ťažké stíhať školu, tréningy či rôzne výjazdy, sústredenia a súťaže. Rovnako to vníma aj Martina. „Našťastie som tento rok dostala individuálny študijný plán, takže sa to dá zvládnuť. Snažím sa ale vymeškávať čo najmenej hodín, lebo učivo sa nie vždy ľahko dobieha. A v škole tiež rada trávim čas.“