Ako ženy prenikali do moderného športu
Slovné spojenie žena a šport dnes nevyvoláva žiadne reakcie nesúhlasného, pochybovačného či prinajmenšom podráždeného charakteru. V minulosti to však bolo inak.
Slovo šport pochádza z latinského disportare – zabávať sa, rozptýliť sa. Žien sa však táto činnosť dlhodobo týkala len veľmi okrajovo. To platilo aj pre stredovek. Pokorná, rozjímajúca, poslušná – to boli atribúty ženy tejto dejinnej fázy. Bez zbytočných fyzických aktivít.
Aj fenomén moderného športu, formujúci sa približne od druhej polovice 19. storočia, bol dlhé obdobie výsostne mužskou doménou. Tak ho aj chápala spoločnosť.
Postupne sa etablujúce športové hnutie aj na území Slovenska a jeho priekopnícke odvetvia – atletika, veslovanie, tenis, plávanie, tenis, šerm, jazdectvo, cyklistika, box, ťažká atletika (zápasenie a vzpieranie), kolky, korčuľovanie i futbal, boli prakticky výlučne mužskou záležitosťou. Vari okrem niekoľkých dám na tenisových kurtoch pohľad na ženu, snažiacu sa o športový výkon, vzbudzoval údiv, ba až pohoršenie. Vyplývalo to zo zaužívaných predsudkov v spoločnosti, založenej na dominancii mužov a podriadenosti žien.
Nešlo o izolované domáce dianie. Ale Medzinárodný olympijský výbor (MOV) zmenil pôvodný postoj dosť skoro a presadzoval účasť žien na vrcholných športových fórach. Veľkým úspechom bolo aj založenie Medzinárodnej federácie ženských športov v Paríži v októbri 1921.
Ako to bolo u nás?
Možno povedať, že na Slovensku v medzivojnovom období bolo pôsobenie ženy v športovom klube na dlhšie ako dve-tri sezóny takmer utópiou. Prekážkou dlhšej športovej kariéry bývali názory rodičov a lekárov, alebo vydaj. Predsudky okolia zohrávali vážnu úlohu.
Dievčatá našli prijateľnejšie prostredie v telocvičných spolkoch Sokol, Orol či RTJ, ktoré sa popri telovýchovných aktivitách orientovali aj na niektoré športy. Najmarkantnejšie sa u nás presadzovali v kolektívnych športových hrách – hádzanej, volejbale a basketbale. Všetky však boli negatívne poznamenané nepriaznivou finančnou situáciou.
V auguste 1919 v Prahe založili Zväz hádzanej a ženských športov s cieľom šíriť ich na území celej republiky. Na Slovensku sa však českej hádzanej nedarilo. Nepomohlo ani založenie Slovenskej a Podkarpatskej župy hádzanej a ženských športov v Košiciach v máji 1924. Kritika konzervatívnych postojov voči športujúcej žene smerovala na riadiace inštitúcie a ich predstaviteľov.
V českej hádzanej sa snažili upútať ženy napríklad v predzápasoch futbalových duelov pred početnejším publikom. Hráčky v dlhých krojovaných sukniach, blúzkach a slušivých čepcoch na hlavách, zladené a upravené, zaiste vzbudili záujem publika, mali však ďaleko k modernému športovému zápoleniu.
V dobovej tlači sa v roku 1923 písalo: „Cieľom a účelom hádzanej žien je dostať ženy von na ihrisko, umožniť im voľný, bezprostredný pohyb na zdravom vzduchu, ktorý z nich urobí nové ženy, ženy radostné, obratné a silné. Je celkom zrejmé, že ak sa máme poctivo k tomuto cieľu dopracovať, musíme sa snažiť dostať na ihrisko čo najväčší počet dievčat. Že dnes situácia vyzerá tak zle, nie je vina dievčat samotných, ale skôr klubov. Dievčatá samy nikdy vám neprídu na ihrisko, o ne sa treba starať, je nevyhnutné ich hľadať.“
Podobná situácia vládla aj vo volejbale a basketbale, ktoré sa do Československa dostali prostredníctvom YMCA v roku 1919. Obe tieto hry v ženskom podaní boli u nás dlho v tieni mužskej podoby. Vo volejbale okrem základného problému – dať dohromady družstvo – museli dievčatá hrať aj s chlapcami, proti čomu sa ozývali kritické hlasy. V Športovom týždni v roku 1930 napísali: „Len čisto dámske družstvá sú zárukou zaujímavého zápasu a hlavne len tým spôsobom, kde bojujú na ihrisku na obidvoch stranách rovnomerné sily, dodáva sa chuti k ďalšiemu zdokonaľovaniu v hre, bez všetkých obáv, brzdiac smelosť a záujem hráčok.“
V súčasnosti už rovnoprávnosť
Od začiatku vtláčala nežnejšia polovička ľudstva športu osobitnú pečať, svojrázny punc a zvláštny lesk a šarm. A postupne stále väčšiu kvalitu. A ženy si krok za krokom vybojovali rovnoprávnosť. Najmä pod piatimi kruhmi. Na OH 2020 v Tokiu už budú mať takmer 50-percentné zastúpenie a aj počet ich súťaží sa už prakticky vyrovnal mužským.
Výstižne zdôraznil význam ženského športu bývalý prezident MOV Jacques Rogge: „Šport potrebuje ženy a ich účasť nielen preto, že reprezentujú polovicu ľudstva, ale tiež preto, že zohrávajú podstatnú úlohu v spoločnosti, a predovšetkým v odovzdávaní lásky k športu mladým ľuďom. Treba im poskytnúť zodpovednosť v športovom hnutí a umožniť praktizovať telesnú aktivitu. To zabezpečí, že nasledujúca generácia bude mať šport rada a bude ho aj sama praktizovať, čím prispeje k vytváraniu lepšieho sveta. Podpora tejto úlohy je pre MOV podstatná, ba dokonca posvätná.“
