Cena Jána Popluhára za dlhodobé pôsobenie v duchu fair play v rukách kysuckej športovej legendy Vojtecha Marcibála
Krátko pred Vianocami si 87-ročný Vojtech Marcibál z rúk predsedu Olympijského klubu (OK) Kysuce Jaroslava Klusa za dlhodobé pôsobenie v duchu fair play prevzal najvyššie ocenenie fair play na Slovensku – Cemu Jána Popluhára. Na návrhu Klubu fair play SOŠV mu ju ako svoje výročné ocenenie udelil Slovenský olympijský a športový výbor. Pôvodne si ju mal prevziať 1. decembra na slávnosti fair play v Bratislave, lenže usporiadanie podujatia znemožnila aktuálne zlá pandemická situácia.
Periodikum Kysuce 22. decembra pri príležitosti odovzdania Ceny Jána Popluhára zverejnilo obsiahlejší text o Vojtechovi Marcibálov, ktorého autorom je Pavol Stolárik. Väčšinu jeho textu sme prebrali.
Vzor mnohých atlétov
Vojtech Marcibál sa narodil 5. apríla 1934 v Šaštíne. Je považovaný za nestora atletiky a športu na Kysuciach. Od roku 1966 pracoval ako profesor telesnej výchovy na Strednej všeobecnej škole, neskôr na Gymnáziu v Čadci. Vychoval množstvo svojich nasledovníkov – učiteľov telesnej výchovy a trénerov, ktorí prenášali a prenášajú jeho myšlienky fair play na svojich zverencov. Ako stredoškolský pedagóg telesnej výchovy má za sebou viac než 40 rokov praxe. Patrí medzi popredných a zaslúžilých čadčianskych pedagógov s významným podielom a zásluhami na výchove a rozvoji mladej generácie.
„Vojto Marcibál bol vždy mojím vzorom. Jeho prístup k životu, učiteľskému povolaniu a vôbec k ľuďom je hodný nasledovania. On mi ukázal, že šport je v pravidelnom tréningu,“ povedal pri odovzdávaní Ceny Jána Popluhára predseda OK Kysuce Jaroslav Klus.
„Veľmi si to vážim, chcem sa poďakovať Slovenskému olympijskému a športovému výboru. Som rád, že ocenil, ako som sa celý svoj život snažil vštepiť mnohým mojim zverencom hodnoty úprimnosti, vzájomného rešpektu a tvrdej práce. Určite sa necítim ako hviezda, nevnímam to ako športovú trofej, skôr ako spoločenské ocenenie dlhých rokov, ktoré som venoval rozvoju atletiky,“ povedal ocenený Vojtech Marcibál.
Obetavý športovec
Svojho učiteľa telocviku a neskôr kolegu si váži aj bývalý stredoškolský pedagóg Jozef Maják. „On ma usmernil na moju učiteľskú dráhu telocvikára, venoval sa nám nadštandardne, videl v nás potenciál. Naučil nás plávať, dokonca sme v zimnom období chodili trénovať na bazén do novopostavenej plavárne do Žiliny. Na prijímačky na fakultu telesnej výchovy ma pripravil tak dokonale, že som ich zvládol bez problémov. Bol to profesionál telom aj dušou. Potom som ho zažil ako kolegu, rovného a správneho chlapa. Naše vzťahy boli vždy veľmi korektné. Rád si spomínam na našu spoluprácu. Na Kysuciach nebolo toľko obetavých športovcov a pedagógov ako on a jeho manželka Mária. Je medzi nami pätnásťročný rozdiel, no dúfam, že mu budem môcť poblahoželať k jeho stovke,“ povedal Jozef Maják.
Na svojho bývalého učiteľa spomína tiež Žilinčanka a členka rady Európskej atletiky Anna Kirnová, ktorá sa vyjadrila: „Veľmi ma teší, že Vojtech Marcibál je ocenený. Je to výnimočný človek. Mám na neho len tie najlepšie spomienky. Mňa učil telesnú výchovu a športové hry spolu s manželkou Máriou Marcibálovou, ktorá, bohužiaľ, už nie je medzi nami. Obidvaja boli výnimočné osobnosti po odbornej aj ľudskej stránke, čestní, optimisticky naladení, so zmyslom pre fair play, zanietení pre atletiku, ktorej venovali celý život a ovplyvnili mnohých študentov Gymnázia v Čadci v ich ďalšom smerovaní,“ vyjadrila sa.
Život v duchu fair play
Vojtech Marcibál patril medzi zakladateľov Kysuckého maratónu, druhého najstaršieho maratónu na Slovensku, a stále je pri jeho organizovaní. Život v duchu fair play je pre neho samozrejmosťou. Rozvoju športu, najmä atletiky na Kysuciach, sa venovali spolu s manželkou celý svoj život.
„Na Kysuciach som začínal ako ,bafuňár´, teda úradník na Okresnom výbore Československého zväzu telesnej výchovy a športu, neskôr som bol metodikom. Chcel som sa stať učiteľom, no nemal som potrebnú kvalifikáciu. Na gymnáziu sme začali spolu s manželkou Mariškou trénovať atletiku s dievčatami. Až dovtedy, kým nevznikli pri stredných školách športové strediská. Veľmi sa nám spoločne darilo, v celorepublikovej súťaži sme skončili na druhom mieste. Pražáci vtedy zúrili, lebo ani nevedeli, kde nejaká Čadca leží. Mali sme tri prvé tisícpäťstovkárky. Talenty sme hľadali jednoducho. Ktoré dievča páslo kravy, tak to bolo na behanie ako stvorené,“ spomína ocenený Marcibál.
Vojtech Marcibál odovzdával svoje skúsenosti začínajúcim športovcom. Vychoval niekoľko generácií čadčianskych športovcov a dosahoval vynikajúce výsledky v celoštátnej súťaži stredoškolskej mládeže. Ako stredoškolský pedagóg telesnej výchovy má za sebou viac než 40 rokov praxe. V mimoškolskom pôsobení sa najviac sa realizoval v atletike – ako tréner, rozhodca aj organizátor podujatí. Bol jedným z hlavných rozhodcov aj na Čadčianskej desiatke, Behu na Veľkú Raču, Hornokysuckej dvadsaťpäťke alebo tradičnom Behu na Husárik. Do dnešných dní sa aj vo veku 87 rokov venuje lyžovaniu, plávaniu a behu.
V roku 2011 získal Cenu mesta Čadca za dlhoročnú pedagogickú činnosť na poste stredoškolského učiteľa telesnej výchovy, za dlhoročnú záslužnú trénerskú, rozhodcovskú a organizátorskú prácu v oblasti športu a atletiky. V roku 2013 bol odmenený Čestným uznaním Slovenského olympijského výboru.
