Dánsky systém športu môže byť inšpiráciou aj pre Slovensko
Tento príspevok sa zameriava na inštitucionálne, legislatívne i finančné špecifiká systému športu v Dánsku. Prezentované informácie sa opierajú prevažne o práce prof. Bjarneho Ibsena z univerzity v Odense, ktoré boli v roku 2017 publikované ako súčasť obsiahlej štúdie o organizácii športu v Austrálii, Kanade a 11 krajinách Európy. Zároveň ponúka niekoľko postrehov aj smerom k systému športu na Slovensku.
Dánsko je krajina, ktorá je svojimi základnými geografickými parametrami nepochybne porovnateľná so Slovenskom. S 5,7 miliónmi obyvateľov a rozlohou 43 000 km² je jednoznačne na úrovni 5,4 milióna obyvateľov Slovenska, žijúcich na území s rozlohou 49 000 km². Územie Dánska sa člení na 5 regiónov, to slovenské na 8 regiónov. Pri tejto elementárnej geografii sa však paralely oboch krajín aj končia. Na rozdiel od Slovenska, kde je 79 okresov, bola v Dánsku okresná úroveň úplne zrušená. Tie boli totiž nahradené samosprávami na lokálnej úrovni, kde sa Dánsko člení iba na 98 miestnych samospráv (municipalít). Pre porovnanie, Slovensko má na lokálnej úrovni až 2890 miest a obcí.
Vďaka reforme verejnej správy v Dánsku, ktorá začala už v 50. rokoch minulého storočia a posledné úpravy zaznamenala v roku 2007, sa podarilo preniesť podstatnú časť verejných služieb práve na lokálnu úroveň týchto - v súčasnosti - 98 municipalít. Výsledkom tohto nastavenia je skutočnosť, že až tri štvrtiny všetkých zamestnancov verenej správy v Dánsku pracujú práve na komunálnej úrovni.
Táto silná decentralizácia verejnej správy sa pochopiteľne dotýka aj organizácie športu v Dánsku. Zatiaľ čo úloha štátu spočíva v rozvoji a implementácii vládnej politiky v oblasti športu a vytváraní legislatívneho a finančného rámca pre dánsky šport, regióny sa v športe neangažujú vôbec, ale miestna samospráva má na starosti financovanie výstavby a prevádzky všetkých športovísk i celú finančnú podporu činnosti športových klubov.
Dánsky mimovládny športový sektor
Na mimovládnej úrovni tvoria dánsky šport neziskové organizácie v podobe klubov, regionálnych organizácií, národných športových federácií a národných strešných organizácií. V poslednom menovanom type organizácií používame, v prípade Dánska, zámerne množné číslo. Na rozdiel od mnohých iných krajín, je totiž z historických dôvodov dánsky šport na národnej úrovni organizovaný až do troch strešných organizácií, z ktorých má každá iné ciele, štruktúry i filozofiu.
Prvou z nich je Národný olympijský výbor a Konfederácia športových zväzov Dánska (DIF), ktorá tvorí strechu pre 62 národných športových federácií (NŠF), združujúcich približne 9 000 klubov a 1,9 milióna členov. Konfederácia bola založená už v roku 1896 a stala sa centrálnou organizáciou pre celé spektrum športových federácií, ktorá bola zodpovedná aj za organizáciu národných šampionátov. To viedlo k prirodzenej spolupráci s Dánskym olympijským výborom, ktorý vznikol v roku 1905. K formálnemu spojeniu oboch inštitúcií však došlo až v roku 1993.
DIF na národnej úrovni zodpovedá za zastupovanie spoločných záujmov všetkých NŠF, ktoré majú formálne v kompetencii vrcholový šport aj šport pre všetkých. Podľa Ibsena, sa však v praxi ich činnosť takmer výlučne sústreďuje na jeho vrcholovú podobu.
Druhou strešnou organizáciou je Dánska gymnastická a športová asociácia (DGI), ktorá reprezentuje 15 regionálnych asociácií pôsobiacich výlučne v oblasti športu pre všetkých. V roku 2015 DGI združovala asi 6000 klubov a 1,5 milióna členov. Pôvodne vznikla v roku 1861 ako Dánska strelecká asociácia, ku ktorej bola neskôr pričlenená aj švédska podoba gymnastiky, ktorá sa inštitucionálne vyvinula do podoby DGI. Táto súčasť dánskeho športu bola pôvodne súčasťou roľníckeho hnutia na dánskom vidieku s vlastnými ideálmi športu, ktoré sa odlišovali od tých olympijských.
Treťou strešnou organizáciou je Dánska federácia firemného športu (DFIF), ktorá združuje 80 lokálnych firemných športových asociácií s asi 370 000 členmi. DFIF bola založená v roku 1946 a zohrala dôležitú úlohu pri rozvoji tejto špecificky dánskej tradície združovania zamestnancov a rôznych profesií prostredníctvom organizovania športových aktivít medzi kolegami. DFIF tak organizuje športové a pohybové aktivity pre zamestnancov dánskych firiem, ktorí sa združujú v približne 8000 neformálnych skupinách a kluboch.
DFIF sa zameriava špecificky na firemný šport, zatiaľ čo cieľovou skupinou DIF a DGI je celá dánska populácia so zvláštnym dôrazom kladeným na šport mládeže (na rozdiel od DFIF). Ďalším dôležitým rozdielom je tiež skutočnosť, že väčšina klubov, ktoré spadajú pod DIF alebo DGI, sú členmi oboch týchto strešných organizácií (až 60%). V prípade klubov pod DFIF k takémuto prieniku s ostatnými dvoma dánskymi „strechami“ takmer vôbec nedochádza. Aj preto sa dnes odhaduje celkový počet dánskych športových klubov na 16 000 a nie 23 000.
Okrem viac než dvoch miliónov členov v rámci týchto 16 000 klubov je asi 200 000 Dánov fyzicky aktívnych v rámci tzv. „večerných škôl“. Tieto neziskové organizácie poskytujú rôzne rekreačné a kultúrne aktivity, medzi ktoré patria aj rôzne cvičenia, napr. joga, pilates či kalanetika. Podobne ako športové kluby, sú aj tieto financované miestnymi samosprávami, ale nie sú súčasťou formálneho systému športu.
Polovládne športové organizácie
Popri troch strešných organizáciách existuje medzi vládnou a mimovládnou úrovňou medzistupeň v podobe tzv. polovládnych (semi-governmental) organizácií. Silná decentralizácia verejnej správy v Dánsku má za následok aj skutočnosť, že vláda neprejavuje veľký záujem o zachovanie vplyvu na šport, pretože ho považuje za záležitosť, ktorú si majú spravovať samotní občania. Dôkazom je skutočnosť, že na ministerstve kultúry, ktoré má na starosti oblasť športu, sa mu venujú len 4 zamestnanci.
Napriek tomuto vládnemu prístupu, ktorý vyústil do silnej autonómie dánskych športových organizácií, sa štát postaral o vznik a financovanie 6 športových inštitúcií. Fungovanie väčšiny z nich je ošetrené príslušnou legislatívou a vláda môže rozhodovať o ich zrušení či zmene. Ich financovanie je takmer výhradne závislé od štátnych dotácií a vláda tiež určuje členov ich výborov.
Prvou z týchto 6 organizácií je Team Denmark, ktorej úlohou je rozvoj dánskeho vrcholového športu v podobe poskytovania finančnej podpory vybraným športom a ich športovcom. V slovenských podmienkach sa ako ekvivalent dajú vnímať tri rezortné strediská – Vojenské športové centrum Dukla, Športové centrum polície a Národné športové centrum.
Druhou polovládnou organizáciou je Sport Event Denmark, ktorej najdôležitejšou úlohou je pomáhať pri získavaní práv na usporiadanie vrcholných športových podujatí a priťahovanie týchto podujatí do krajiny a zároveň pomoc NŠF a samosprávam pri ich organizácii. Podobná organizácia u nás zatiaľ chýba, aj keď by bola nepochybne prínosom. Slovenský olympijský a športový výbor pred časom zriadil samostatnú právnickú osobu Sport Event, ktorá predznamenáva úmysly pristupovať k organizácii vrcholných podujatí u nás koncepčnejším spôsobom. Je však dôležité, aby sa jej pôsobenie podarilo rozvinúť do funkčnejšej podoby.
Treťou z tejto skupiny organizácií je Dánska nadácia pre kultúrne a športové zariadenia, ktorá sa sústredí na rozvoj a spolufinancovanie zariadení v oblasti kultúry, športu a rekreácie. V slovenských podmienkach podobná organizácia zriadená nie je. Túto funkciu by mala zastrešovať komisia športovej infraštruktúry v rámci Fondu na podporu rozvoja športu.
Štvrtou organizáciou je Dánsky inštitút športových štúdií, ktorý bol zriadený ako znalostné a výskumné centrum v oblasti športu. Organizácia je napríklad zodpovedná za zmapovanie stavu športovej infraštruktúry v Dánsku a spravovanie verejne prístupného portálu dánskych športovísk. Angažuje sa v rozsiahlom prieskume stavu dobrého riadenia v rámci medzinárodných športových federácií i národných športových organizácií. Výsledkom činnosti tejto inštitúcie je aj zriadenie platformy Play the Game, ktorá si získala celosvetové renomé za svoj prístup pri riešení zásadných problémov svetového športu. Aj v tomto prípade podobný ekvivalent na Slovensku chýba. Svojho času bol s podobnými úmyslami zriadený Národný inštitút športu, ktorý bol začlenený do štruktúr Národného športového centra.
Zvyšnými dvoma polovládnymi organizáciami je antidopingová agentúra Anti-Doping Denmark a Finančná nadácia pre konské dostihy.
Všetkých šesť organizácií je financovaných prostredníctvom ministerstva kultúry výťažkami z lotérií.
Prístup štátu k dánskemu vrcholovému športu
Organizácia Team Denmark bola zriadená ministerstvom kultúry na základe schválenia zákona o vrcholovom športe v roku 1984. Skutočnosť, že sa štát vo vrcholovom športe takýmto formálnym spôsobom začal angažovať až polovici 80. rokov, je dôsledkom celkového prístupu štátu k otázke športu. Ten je politikmi v tejto severskej krajine tradične vnímaný predovšetkým ako šport pre široké masy za účelom rozvoj zdravia, sociálnych väzieb a pozitívnych hodnôt. Podľa B. Ibsena tento idealistický pohľad na šport stále zohľadňuje aj dánska legislatíva. Až do 80. rokov panoval v Dánsku politický konsenzus, že verejné financie by mali prúdiť len na podporu neprofesionálnych športových aktivít a nie profesionálneho športu. Politici odôvodňovali financovanie športu len pre jeho prínos v oblasti zdravia, prevencie negatívnych sociálnych javov a rozvoja pozitívnych hodnôt, ale nie pre jeho profesionálny, súťažný aspekt, ktorý je jeho integrálnou súčasťou.
Aj preto všetky politické strany pri zriaďovaní Team Denmark a schvaľovaní zákona o vrcholovom športe v roku 1984 zdôraznili, že v Dánsku podporia vrcholový šport, ale len v „spoločensky prijateľnej a zodpovednej podobe.“ V preklade to znamená, že vrcholový šport v Dánsku musí reflektovať spoločenské a etické hodnoty a normy. Medzi ne nepochybne patrí aj verejné zdravie, ktoré sa stalo v poslednom období predmetom intenzívnej diskusie aj v súvislosti s vrcholovým športom. Zdravotná politika Dánska i samotný výskum v tejto oblasti sa totiž stále viac odkláňajú od pojmu „šport“ k termínom, ako sú „cvičenie“ a „pohybová aktivita“, zatiaľ čo športové organizácie sa aj naďalej snažia argumentovať zdravotnými prínosmi svojich športov v snahe udržať si podporu ministerstva zdravotníctva a štátneho financovania.
Tento prístup môže nielen v slovenskom športovom hnutí vyvolávať rôzne reakcie, keďže konfrontuje tradičné vnímanie prínosu vrcholového športu ako motivačného nástroja k zdravému životnému štýlu populácie. To, či investície štátu do „výroby medailí“ skutočne prinášajú želané zdravotné následky, je diskutabilné. Stačí si spomenúť na štatistiky po skončení OH 2012 v Londýne, kde sa milióny investované do úspechov britských športovcov nepreniesli do zvýšenej pohybovej aktivity obyvateľov a miestnou športovou komunitou sa považujú v tomto ohľade skôr za premárnenú príležitosť.
Zriadením organizácie Team Denmark a Sport Event Denmark začalo Dánsko tiež „koketovať“ s myšlienkou „zlepšovania postavenia Dánska na svetovej športovej mape.“ K vrcholovému športu založenom na súťaživosti si však snaží udržiavať isté hranice, aby sa jeho spoločnosť neocitla v situácii, akú výstižne ilustrujú napríklad USA. V tejto krajine sa individualizmus, konkurencia a snaha byť prvý považuje priam za základnú definíciu Američana, pričom sú založené práve na súťaživosti, agresivite ba až bezohľadnosti, ako bežného spôsobu vnútorného nastavenia. Táto viera je doslova súčasťou americkej kultúry a je v nej hlboko zakorenená.
Následkom toho je táto krajina síce dlhodobo na čele medailových bilancií, ale zároveň sa paradoxne aj v dôsledku psychických dopadov takto nastavenej spoločnosti udržiava aj medzi najobéznejšími a najzadlženejšími krajinami na svete s najvyšším počtom závislostí a spotrebou farmaceutík. Michael Phelps v jednom z najnovších dokumentov priznal, že počas kariéry sa v americkom športe nikto nestaral o duševné zdravie športovcov: „...je tu toľko ľudí, ktorí sa starajú o našu fyzickú stránku, ale nikdy som nezažil, aby sa niekto zaujímal aj o naše duševné zdravie... Pokiaľ súťažíme sme len obyčajný tovar...“
Dánsko sa podobných spoločenských neduhov a následkov snaží vyvarovať, a preto podporuje odlišný prístup. Sklony k porovnávaniu a súťaživosti sa tu napríklad, podobne ako vo Fínsku, eliminujú už v rámci výchovy na školách. Považujú sa totiž za jednu z hlavných príčin, ktorá negatívne vplýva na duševnú pohodu detí, a tým pádom aj na ich prístup k učeniu a schopnosti dosahovať svoj maximálny potenciál. Naopak, už od materskej škôlky sa tu deti učia empatii a emočnej inteligencii, schopnosti spolupráce a spolupatričnosti, radosti z úspechu druhých a pochopeniu zmyslu dobra spoločnosti pred bezohľadným uspokojovaním vlastných túžob a ambícií. V počte získaných medailí tak Dánsko síce nijak nežiari, ale zato si už 40 rokov udržiava prvenstvo ako najšťastnejší národ na svete s celosvetovo najnižšou mierou korupcie a s jedným z najvyšších podielov fyzicky aktívneho obyvateľstva.
Základný legislatívny rámec dánskeho systému športu
Ďalším zo zásadných prvkov systému dánskeho športu je, podľa B. Ibsena, skutočnosť, že nie je riadený jediným ministerstvom a zákonom. Jediný významný zákon, ktorý vznikol priamo pre potreby športu je Zákon o vrcholovom športe (Act No. 1155, 25. 9. 2013), ktorý spadá pod ministerstvo kultúry, a ktoré má od roku 1976 v kompetencii aj oblasť športu.
Jeden z najdôležitejších zákonov, ktorý má vplyv na dánsky šport však vyšiel z „dielne“ ministerstva školstva. Ide o Zákon o distribúcii finančnej podpory pre neformálne vzdelávanie dospelých a aktivity mládeže (The Act on the Allocation of Financial Support to Non-formal Adult Education and Youth Activities), ktorý je známy aj pod názvom „Voľnočasový zákon“ (Leisure Act, No. 149, 25. 3. 2002). Tento zákon vytvára legislatívny rámec pre šport na lokálnej úrovni, pretože samosprávam ukladá povinnosť sprostredkovávať športovým klubom a voľnočasovým organizáciám svoje športoviská zadarmo, alebo za veľmi malý poplatok. Rovnako ukladá municipalitám povinnosť preplácať športovým klubom dve tretiny z ceny prenájmu súkromných zariadení, ako aj rôzne finančné granty na ich činnosť. Nepochybne niečo, čo by bolo aj slovenskými zväzmi a klubmi veľmi vítanou podporou.
Na národnej úrovni, pochopiteľne, vplýva na financovanie dánskeho športu Zákon o stávkovaní (Act on Gambling, No. 1494, 6. 12. 2016), ktorý spadá do kompetencie ministerstva daní, a ktorý určuje distribúciu výťažkov zo stávkovania a lotérií na rôzne kultúrne a humanitárne účely. Práve tento zákon určuje výšku štátnej dotácie aj pre tri strešné organizácie DIF, DGI, DFIF a 6 polovládnych organizácií.
Základný legislatívny rámec ešte dopĺňa Zákon o antidopingu (Act No. 1438, 22. 12. 2004), ktorým bola zriadená organizácia Anti-Doping Denmark, a ktorý určuje aj spôsob jej financovania (1/3 zo štátnych zdrojov a 2/3 z národných športových organizácií).
Financovanie dánskeho športu
Vyššie spomenuté legislatívne normy tvoria bázu pre verejné financovanie systému športu v Dánsku. Z pohľadu troch strešných organizácií a šiestich štátom zriadených polovládnych inštitúcií „Zákon o stávkovaní“ presne definuje percentuálny podiel, ktorý každá z týchto organizácii dostane z výťažku z lotérií. Výsledná suma sa tak každý rok líši v závislosti od výšky týchto výťažkov v príslušnom roku. Od roku 1984 do roku 2008 výška výťažkov kontinuálne narastala z 1,2 miliardy DKK (160,8 milióna eur) na 11 miliárd DKK (1,4 miliardy eur).
V roku 2017 predstavovala výška štátnej dotácie pre strešnú organizáciu DIF 298 miliónov DKK (39,9 miliónov eur). DGI dostala 276,7 milióna DKK (37 miliónov eur) a DFIF 41,1 milióna DKK (5,5 milióna eur). Zo šiestich polovládnych organizácií získal Team Denmark 91,2 milióna DKK (12,2 milióna eur), Dánska nadácia pre kultúrne a športové zariadenia 83,8 milióna DKK (11,2 milióna eur), Anti-Doping Denmark 24,7 milióna DKK (3,3 milióna eur), Sport Event Denmark 24,2 milióna DKK (3,2 milióna eur) a Dánsky inštitút športových štúdií 9,8 milióna DKK (1,3 milióna eur).
Týchto 9 organizácií nemusí štát o financovanie každý rok žiadať, ale sú im prostriedky automaticky pridelené na základe zákonom definovaného percentuálneho podielu. Ide o tzv. základnú dotáciu, čo v praxi znamená, že štát v prípade tejto formy dotácie neukladá týmto 9 organizáciám takmer žiadne povinnosti či požiadavky ako tieto prostriedky použiť. Výnimkou sú potom dodatočné dotácie na konkrétne špecifické projekty, kde sú už vopred určené podmienky, ako môžu byť použité.
V Dánsku rozdeľuje financie zväzom strešná organizácia
Strešné organizácie následne získanú základnú dotáciu používajú na podporu svojich NŠF či regionálnych organizácií, pričom si sami určujú kritériá, akým spôsobom budú distribuovať štátne prostriedky na svoje NŠF či regionálne organizácie.
V prípade DIF je na úroveň NŠF distribuovaných 75% jej prostriedkov. Tieto sú rozdelené na základnú dotáciu (40%), dotácie na špeciálne dlhodobé projekty NŠF (55%) a dotácie na krátkodobé iniciatívy (5%).
Základná dotácia je určená na administratívne a prevádzkové náklady a základné aktivity, pričom jej výška sa určuje na základe objektívnych kritérií: 24% na administratívne a prevádzkové náklady (suma je rovnaká pre všetky NŠF), 17% na základe počtu športových odvetví, ktoré NŠF zastrešuje (napr. kajak a kanoe v rámci kanoistickej NŠF, plávanie, synchronizované plávanie, skoky do vody, vodné pólo a diaľkové plávanie v rámci plaveckej NŠF), 18% na základe počtu klubov zastrešovaných NŠF a 41% na základe počtu individuálnych členov. Posledné dve kritériá sú v rámci DIF vnímané ako kritériá popularity príslušného športu.
Dotácia na špeciálne projekty NŠF slúži výhradne na aktivity trvajúce celý olympijský cyklus a musia byť odsúhlasené dánskym NOV a zapadať do cieľov jeho športovej politiky schválenej na príslušné obdobie.
Dotácie na krátkodobé iniciatívy NŠF potom predstavujú flexibilnú zložku, o ktorú môžu požiadať všetky NŠF.
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že prostriedky DIF sa vôbec nepresúvajú až na úroveň klubov! V dánskom systéme športu kluby nezískavajú žiadne financie od NŠF. Príjmy NŠF sú však závislé aj na počte klubov, ktoré pod ne spadajú.
Financovanie dánskeho športu zo zdrojov samospráv
Mimoriadne dôležitú úlohu vo financovaní dánskeho športu zohrávajú municipality na lokálnej úrovni. Z celkových verejných výdavkov na šport sa práve miestne samosprávy podieľajú až 80%. Je to dôsledok povinností, ktoré musia plniť na základe „Voľnočasového zákona“. Ich najvýznamnejším príspevkom je poskytovanie športovísk a iných zariadení športovým klubom a dobrovoľným voľnočasovým organizáciám zadarmo. Patrí k tomu aj financovanie výstavby a prevádzky športovísk. V roku 2006, napríklad, samosprávy poskytovali jednu športovú halu na 4 000, jeden bazén na 12 000 a jedno futbalové ihrisko na 1 000 obyvateľov Dánska. Podobne musia klubom poskytovať aj finančné dotácie na ich aktivity. Zákon im však ukladá povinnosť podporovať tieto aktivity len pre členov do 25 rokov. Táto forma podpory je zásadná, keďže kluby nezískavajú finančnú podporu od športových zväzov a od štátu.
Toto kľúčové postavenie samospráv pri financovaní dánskeho športu súvisí s už spomínanou silnou decentralizáciou verejnej správy, ktorej súčasťou však nie je len presun úloh a kompetencií z centrálnej na lokálnu úroveň, ale tiež financií (tzv. fiškálna decentralizácia). Podľa štúdie OECD z roku 2013 je Dánsko fiškálne najdecentralizovanejšou krajinou v Európe, pričom z krajín OECD ho predstihuje iba Kanada. Dánske samosprávy sa podieľajú až 64% na celkových výdavkoch z verejných financií. Na celkových príjmoch sa podieľajú asi 30%. Pre porovnanie v Kanade sa samosprávy podieľajú na verejných výdavkoch 68% a príjmoch 55%. Na Slovensku je to podľa tejto štúdie iba 17% , resp. 12%.
Volanie po reforme verejnej správy u nás už znie celé roky. Posledným hlasom v jej prospech je primátor Trenčína a šéf Únie miest Slovenska Richard Rybníček, ktorý inicioval vypracovanie štúdie reformy tzv. dánskeho typu. Tá by mala priniesť konsolidáciu počtu miestnych samospráv a decentralizáciu verejných financií. Ak by sa ju podarilo realizovať, pre slovenský šport by to mohla byť dobrá správa, keďže nové municipality by mali byť schopné podporovať šport v oveľa väčšej miere ako doteraz. Následné zavedenie slovenskej verzie „Voľnočasového zákona“ by tiež výrazným spôsobom prospelo činnosti športových klubov na Slovensku.
POZNÁMKA: Tento príspevok je skrátenou a čiastočne doplnenou verziou príspevku, ktorý bol publikovaný v časopise E-Športinform 02/2020.
