Dobrá práca, pani Hilda
Od vlaňajška má 7. september v kalendári prívlastok aj Medzinárodný deň fair play. Pre každého, kto sa venuje športu, či už na športoviskách alebo mimo nich, iniciátori celosvetovej myšlienky adresovali výzvu, aby v tento deň vyzdvihoval ducha fair play a podnikol konkrétne kroky na demonštráciu príkladného správania sa za všetkých okolností.
Pri príležitosti blížiaceho sa sviatku rytierstva si chceme pripomenúť aj najstaršiu žijúcu členku Klubu fair play SOŠV, 95-ročnú Hildu Múdru. Trénerka nášho olympijského víťaza v krasokorčuľovaní zo Sappora 1972 Ondreja Nepelu získala najvyššie ocenenie fair play SOŠV za príkladné vystupovanie a výchovu k fair play v roku 2000. Dnes žije v domove sociálnych služieb.
Výzva na predkladanie návrhov na ceny fair play
Klub fair play Slovenského olympijského a športového výboru (KFP SOŠV) každoročne udeľuje ceny fair v športe s cieľom chrániť a presadzovať idey čestnosti, upriamiť pozornosť spoločnosti na činy fair play a propagovať pozitívne ideály proti negatívnym javom v športe, ako i v každodennom živote.
V záujme šírenia myšlienok fair play ako i prevencie nežiadúceho správania Klub fair play SOŠV vyzýva športové subjekty aj jednotlivcov na zasielanie návrhov na udelenie ocenení KFP SOŠV za rok 2021.
Návrhy je potrebné posielať formou vyplnenia elektronického dotazníka, ktorý nájdete na webovej stránke SOŠV https://www.olympic.sk/form/fairplay.
Hildu Múdru si pripomíname v pôvodnej reportáži spred pätnástich rokov z autorského pera Miroslava Tomášika. Úspešná krasokorčuliarska trénerka v minulosti venovala svoje srdce aj krasokorčuliarom s mentálnym postihnutím, na tréningu ktorých vznikla pred rokmi aj nižšie uverejnená reportáž. Dnes sa už zo zdravotných dôvodov k ľadu nedostane.
Dobrá práca, pani Hilda
Začalo sa to pohľadom z okna jej bytu v Dúbravke, kam sa presťahovala kvôli Ondrejovi Nepelovi. Pred ich domom si každodenne vyjdú na prechádzku chovanci z Domova sociálnych služieb Ústavu profesora Karola Matulaya. Počas desiatich rokov trénovania v Taliansku a Rakúsku sa na vlastné oči presvedčila, že krasokorčuľovanie vo svete využívajú aj na liečenie ľudí s mentálnym postihnutím. Pred ôsmimi rokmi sa tejto bohumilej činnosti začala venovať Anna Vranková v Trenčíne. „A u nás v Bratislave nerobia nič,“ povedala Hilda Múdra redaktorke Dúbravských novín, ktorá o trénerke slovenského športovca storočia Ondreja Nepelu pripravovala reportáž.
Riaditeľka Ůstavu Edita Kruzsliková si článok prečítala a chytila pani Hildu za slovo. „Kontaktovala sa so mnou a odvtedy znova trénujem.“ Vzťah k ľuďom s poruchami mozgu zdedila po otcovi, ktorý bol učiteľom v osobitnej škole.
ZOZNÁMTE SA
Helena Strnadelová má 26 rokov a dvoch súrodencov. Sú takisto postihnutí. Doma v Horných Salibách majú psíka Kubka. Každý pondelok vstáva o piatej na vlak do Bratislavy, aby o ôsmej bola na ľade. „Neviem, koľko rokov už trénujem, dva alebo päť. Baví ma to, ale keď som smutná, nechce sa mi trénovať.“
Tridsaťdvaročný Tibor Kurucz vyzerá ako osemnásťročný mládenec. Má rád futbal, chodí na zápasy do Petržalky. Pred rokom nevedel korčuľovať. Vychovávateľka v škole na Lipského 13 v Dúbravke, Beata Pavleková, mu povedala: skús to, nauč sa.
Aká je ich trénerka? „Je múdra,“ odpovedá Tibor. „Milá a dobrá. Nie je prísna, ale musíme ju poslúchať a robiť to, čo prikáže,“ dopĺňa Hela. Pani Hilda Múdra ich vystihla touto vetou: „Na každú otázku chcú odpoveď.“
JAMY V ĽADE
Hela ani Tibor nechceli sklamať svoju trénerku na medzinárodnej súťaži o Pohár Hildy Múdrej v Nitre, na ktorej štartovalo vyše tridsať pretekárov z Rakúska, Maďarska, Nemecka a zo Slovenska.
„Mám strach z ľudí,“ povedala Hela po rozkorčuľovaní. „A sú tam jamy,“ dodala. „Usmievaj sa ako ruža a po súťaži mi prídeš povedať, či sú tam jamy,“ zareagovala trénerka.
Obidve si ťukli pästičkou a vzápätí ľad patril Hele v červených šatočkách. Trénerka pokývala hlavou na tempo, zatlieskala po vydarenej lastovičke a zmĺkla, keď Hela v polovici jazdy na okamih zastala. Keď hudba dohrala, vyobjímali sa. „Vidíš, že to vieš, keď chceš,“ povedala trénerka. „Bolo to dobré, bolo to dobré?“ - „Áno, dobré.“ - „Som najlepšia,“ pochválila sa Hela. „Len aby si zostala najlepšia,“ zdôraznila trénerka. „Najviac sa mi páčilo, ako mi decká tlieskali,“ konštatovala s radosťou Hela.
BEZ LASTOVIČKY
Na ľad vstúpil prvý súťažiaci medzi mužmi. V bielej košeli s čiernym motýľom a v čiernych nohaviciach. Na opasku mal pripevnené puzdro. „S čím to jazdíš?“ opýtala sa pani Hilda. „Mám tam peniaze, aby mi ich nikto neukradol. Nebojte sa, nespadnem,“ odpovedal.
Keď ho hlásateľka privítala, už stál v strede klziska. Predstavila ho s otáznikom v hlase: Tibor Kurucz? On prikývol a usmial sa. Voľnú jazdu začal odzemkom, nasledovala pirueta, zdvihnutím nohy preladil na kanón, potom si dva razy podskočil, zvolal hip-hop a pozrel sa smerom na trénerku. V závere padol na kolená. Od únavy a šťastia. Jeho úsmev bol darom aj pre trénerku.
„A lastovička ti kde uletela?“ opýtala sa. S úsmevom na ňu zabudol. Prirodzene, nechtiac. Ale o tom to je. „Koľkokrát zabudnú, toľkokrát musíme začínať odznova,“ vraví trpezlivá trénerka.
SLZA
Nevedia čítať, písať, vedia korčuľovať. „Som rada, keď ich niečo naučím a oni sú šťastní, keď im to vyjde. Vtedy cítim, že som užitočná.“ V úprimných očiach Hildy Múdrej sa zaligoce slza.
Dobrá práca, pani Hilda.
