Legendárna Nepelova trénerka Hilda Múdra neľutuje rozhodnutie zotrvať v Bratislave
Krasokorčuliarska trénerská legenda Hilda Múdra, ktorá vypiplala Ondreja Nepelu až k olympijskému zlatu v Sappore 1972, oslavila v prvý deň roka 2021 svoje 95. narodeniny. Rodáčka z Viedne už viac ako sedem desaťročí žije v Bratislave. Trénerská kariéra čestnej členky Slovenského olympijského a športového výboru trvala vyše päťdesiat rokov a korčule si obúvala aj po osemdesiatke.
Do slovenskej krasokorčuliarskej histórie vpísala pôsobivé ornamenty. Jej zverenci dosiahli na vrcholných podujatiach viacero cenných úspechov. Najslávnejší z nich bol slovenský športovec 20. storočia. Ondrej Nepela ju považoval za druhú mamu a nikdy jej nepovedal inak ako „teta“. Toto oslovenie jej prischlo, oslovovali ju tak i ďalší zverenci.
Múdra sa narodila vo viedenskom okrsku Josefstadt v učiteľskej rodine ako Hidegard Klimpelová. Otec ju v rámci viedenského učiteľského športového klubu začal ako malú zasväcovať do tajomstiev korčuľovania, vštepoval jej lásku k športu. Na veľké podujatia sa nedostala, ale postupne začala jazdiť v tom čase slávnej Viedenskej ľadovej revue. S kolegami sa dostali aj na Slovensko, kde stretla Jozefa Múdreho. Na jeseň 1947 sa zaňho v bratislavskom Modrom kostolíku aj vydala. Rodina sa usadila v Bratislave, keďže v tom čase bola vo Viedni veľká chudoba. Múdra už pod poslovenčeným menom Hilda sa vďaka duši vtedajšieho slovenského krasokorčuľovania Emilovi Skákalovi začala venovať aj krasokorčuľovaniu. „Naučila som sa, že tréner nemusí byť až taký veľký odborník, ale musí byť najmä poctivec a mať zapálené veľké srdce pre šport,“ priznala nám v jednom z početných rozhovorov.
Bratislava jej prischla k srdcu, kufre na návrat do rodnej Viedne mala zbalené len raz – v auguste 1968. Napokon aj kvôli Nepelovi zotrvala a o necelé štyri roky neskôr sa radovala z najväčšieho úspechu jeho kariéry. Na ľade bola ešte aj krátko po svojej osemdesiatke, keď sa venovala aj zdravotne a mentálne postihnutým deťom. Pri jednom z tréningov si však zlomila štvrtý stavec na chrbtici a po vyliečení jej najbližší už nedovolili obuť si opäť korčule.
Dnes už zopár rokov žije v Domove sociálnych služieb v Bratislave. Ešte krátko po svojej deväťdesiatke však bývala v Dúbravke, pravidelne chodila na nákupy, zašla ku kaderníčke, nevynechala krátky tréning na stacionárnom bicykli či posedela si s kamarátkami na kávičke. Súčasťou jej dní bolo aj lúštenie krížoviek, ako sama priznala nemeckých, keďže sa po presťahovaní do Bratislavy nikdy stopercentne nenaučila slovenskú gramatiku v písanej podobe. Ak potrebovala niečo písomne vybaviť, poprosila manžela či deti. „Mám iba nemecké školy, v nemčine som veľmi dobrá aj v gramatike. Slovensky som sa naučila vďaka deťom, ktoré som učila korčuľovať,“ často hovorievala kamarátom krásnou slovenčinou s viedenským akcentom.
Rada si v staršom veku pozrela aj cyklistické preteky Petra Sagana, ktorého veľmi chcela stretnúť, i ďalšie starostlivo vybrané televízne programy. „Na jednom podujatí v Slovenskom inštitúte vo Viedni som povedala, že svoje rozhodnutie zostať v Bratislave nikdy neľutujem. V Rakúsku by ma dnes asi nikto nepoznal, kým na Slovensku vie o mne každý tretí človek. V Bratislave som prežila najväčšiu časť života, niečo som dokázala a vážia si ma.“
S Nepelom sa stretla prvýkrát v čase, keď mal sedem rokov. Na prvé stretnutie s olympijským víťazom a trojnásobným majstrom sveta, ktorého nadchli televízne prenosy z bratislavských majstrovstiev Európy 1958, si spomínala aj po rokoch veľmi živo. Bola to vlastne náhoda, ktorá ich dala dokopy. „Robila som detské kurzy a za mnou prišla jedna pani, Ondrejova mama. Povedala mi, že jej syn chodí už dva týždne na tréningy a ešte sa naňho nepozrel žiadny tréner. Mohla osloviť aj niektorú z mojich kolegýň, ale náhodou natrafila na mňa. Prisľúbila som jej, že sa mu budem venovať, aj keď v tom čase som trénovala aj Janu Mrázkovú-Dočekalovú, o ktorej sa po jej emigrácii dlho nemohlo hovoriť. Niečím ma zaujal. Začal chodiť na každý tréning, býval neďaleko štadióna. Vždy bol na ľade, niekedy som mu povedala, čo má robiť, a potom sa venovala iným povinnostiam a zabudla naňho. Keď som sa k nemu o hodinu vrátila, stále driloval ten cvik. Bol usilovný, dochvíľny, poslušný, a preto sa stal majstrom sveta,“ hovorila nám v jednom z početných rozhovorov.
Opakovane prizvukovala, že Nepela nemal taký talent ako mnohí iní krasokorčuliari, osobitne spomenula Mariána Filca či Jozefa Sabovčíka, ale vďaka usilovnosti, húževnatosti a tvrdej drine sa vyškriabal na vrchol. Okrem krasokorčuľovania iné športy nepoznal, miloval svet piruet na ľade.
Za najťažšie obdobie spolupráce označila sezónu 1972/73. Nepela chcel už po olympijskom zlate prejsť do profesionálnej revue. Vtedajší politickí funkcionári ho však dlho presviedčali, aby ešte súťažné korčule nezavesil na klinec a predstavil sa ešte aj na majstrovstvách sveta 1973 v Bratislave. „Presvedčili ho, že keď odjazdí tie majstrovstvá sveta v Bratislave, pustia ho do ľadovej revue. Často som však pred cestou na štadión na tréning sedela v aute a dlhé minúty ho čakala, kým prišiel. Predtým bol usilovný, ale ten rok ho doslova nútili, aby jazdil. Napokon kariéru ukončil ziskom zlata na majstrovstvách sveta a mohol odísť do revue,“ spomínala si Múdra v rozhovore pre denník Šport.
Jej zverenec sa neskôr vydal na trénerskú dráhu. Dve spriaznené duše aj počas nej spolupracovali. Naposledy sa stretli krátko pred Nepelovou smrťou v roku 1989 v nemeckom Mannheime.
Krasokorčuľovanie sa v posledných desaťročiach výrazne zmenilo. Dôraz sa kladie na trojité a štvorité skoky. V časoch Nepelu boli dôležité povinné cviky, ktoré dnes už úplne vymizli. Najlepší sú dnes atletickejší, skáču náročnejšie kombinácie skokov. Múdra nevidí reálne, že by na Slovensku v krátkej budúcnosti vyrástol nový Nepela. „Dnes dominujú krasokorčuľovaniu ázijskí športovci, ostatné krajiny trocha zaostávajú. Potešilo by ma, ak by sme mali nového Nepelu, ale to sa už asi nestane. Máme síce veľa šikovných detí, ale tento šport stojí aj veľa peňazí. Kým z malej nádeje vyrastie úspešný reprezentant, trvá to veľmi dlho, minimálne osem-deväť rokov. Mnohým sa nechce tak dlho čakať,“ hovorila v jednom z posledných verejných vystúpení počas majstrovstiev Európy 2016 v Bratislave.
Hilda Múdra okrem Ondreja Nepelu, ktorého priviedla k zlatu na zimných olympijských hrách 1972 v Sappore, trom titulom majstra sveta a piatim prvenstvám na šampionáte starého kontinentu, trénovala aj mnoho ďalších našich krasokorčuliarov (Jana Mrázková-Dočekalová – bronzová z ME 1961, Agnesa Wlachovská-Búřilová, Marián Filc, Eva Grožajová, Miroslav Šoška, Ľudmila Bezáková, Eva Krížková-Ďurišinová, Martin Skotnický), povinné cviky učila Jozefa Sabovčíka. Juhoslovanskú krasokorčuliarku Sandru Dubravčičovú, ktorá bola finišmankou štafety s ohňom na ZOH 1984 v Sarajeve, priviedla k striebru z ME.
Má dcéru Dagmar a syna Pavla. Je držiteľka Trofeje MOV Šport a etika (1998), Zlatých kruhov SOV a Ceny fair-play SOV (2000), Medaily Pierra de Coubertina od MOV (2003).
Slovenský olympijský a športový výbor jubilantke Hilde Múdrej srdečne blahoželá!
