Druhý blog Ľubomíra Součeka o kritériách financovania slovenského športu podľa univerzálneho vzorca: Ponuka alternatívy s niekoľkými vzorcami pre skupiny športov a s kompenzačnou rezervou
_0.jpg?itok=4d2uNpOy)
V prvom blogu som sa venoval rozporuplným pohľadom na súčasný vzorec na rozdeľovanie tzv. príspevku uznanému športu (PUŠ) podľa univerzálneho vzorca a poukázaniu na viaceré dôležité faktory, ktoré sa vo vzorci vôbec neberú do úvahy. Zakončil som ho tým, že v ďalšom blogu predložím návrh, ako by v praxi mohlo vyzerať podľa mňa určite objektívnejšie aplikovanie viacerých vzorcov podľa zaradenia športov do niekoľkých skupín. Prvý blog nájdete cez túto linku:
V dnešnom druhom blogu ponúkam na uvažovanie alternatívu k súčasnému modelu.
Poznámka: Polotučné zvýraznenie pasáží (ale aj mien) v nasledujúcich riadkoch, vrátane citácií, pochádza odo mňa. Slúži na ľahšiu orientáciu v tom, ktoré témy sú v danej pasáži kľúčové.
NAMIESTO JEDNÉHO VZORCA NIEKOĽKO, PLUS KOMPENZAČNÁ REZERVA
V ďalších riadkoch budem uvádzať návrhy percentuálneho delenia štátnych dotácií, ale ide len o orientačný koncept. Uvádzanie konkrétnych cifier slúži len na zlepšenie predstavivosti pri modelovaní, ako by to mohlo fungovať.
Z celkovej sumy štátnych dotácií, určenej na príspevok uznaným športom (vrátane futbalu aj ľadového hokeja v tomto roku ide 52,2 milióna eur), by sa mohlo na delenie podľa matematiky vyčleniť povedzme 70 percent. A na delenie týchto 70 percent by bolo treba utvoriť päť kategórií športov: 1) kolektívne olympijské, 2) individuálne letné olympijské, 3) zimné olympijské, 4) pre Slovensko významné neolympijské, 5) ostatné neolympijské.
Slovensko je príliš malý štát s takou výkonnosťou ekonomiky, ktorá ani mimo obdobia koronakrízy objektívne neumožňuje výrazné finančné podporovanie množstva športov. Koniec koncov, nerobia to ani oveľa väčšie a bohatšie štáty. Treba preto spraviť hierarchiu významu športov pre našu krajinu, aj s ohľadom na ich tradíciu, dlhodobú úspešnosť, prirodzené zázemie a na nevyhnutné zvýhodnenie olympijských športov. Treba na to v záujme veci konečne nájsť odvahu, aj keď viacerí „malí“ pri tom zrejme utrpia.
Samozrejme, aj v rámci každého jedného „koša“ by sa žiadala veľká hierarchizácia.
Pre každú z prvých štyroch kategórií by sa vyčlenil celkový balík financií na delenie v rámci kategórie. Samozrejme, výška jeho objemu pre každú kategóriu by bola predmetom veľkých bojov. Do týchto bojov by mali čo povedať štát (najmä rezortné ministerstvo), aj Slovenský olympijský a športový výbor ako strešná organizácia slovenského športu. Mohli by sa prizvať aj športoví odborníci z fakúlt. Piata kategória by mala celkový výpočet jednoduchý (počet športov krát rovnaká suma pre každý zväz), ale k tomu sa ešte dostanem.
S kategóriami, od ktorých sa odvíja delenie financií z celosvetového olympijského marketingu a z predaja vysielacích práv na OH/ZOH v celkovej výške okolo 590 miliónov dolárov, pracuje aj Medzinárodný olympijský výbor (MOV). Ako uvádza Igor Kováč v Športinforme 3/2020, až 15 z 28 medzinárodných federácií letných olympijských federácií je existenčne závislých od príjmov z MOV.
Len na rozšírenie domácej informovanosti uvádzam rozdelenie hierarchie 28 stálych letných olympijských športov v aktuálnom olympijskom cykle, ktorý zavŕšia OH v Tokiu: V A-kategórii sú atletika, plávanie, gymnastika, v B-kategórii basketbal, futbal, volejbal, tenis, cyklistika, v C-kategórii box, bedminton, veslovanie, džudo, športová streľba, stolný tenis, vzpieranie a lukostreľba, v D-kategórii jazdectvo, šerm, pozemný hokej, kanoistika, hádzaná, triatlon, zápasenie, jachting, taekwondo a v E-kategórii golf, moderný päťboj a ragby.
Päť nových športov, dodatočne zaradených jednorazovo len do programu OH v Tokiu, v tomto zozname chýba. A keďže futbal je až v B-kategórii, je jasné, že MOV posudzuje hierarchiu z olympijského pohľadu. A je notoricky známe, že pre Medzinárodnú futbalovú federáciu je olympijský turnaj v porovnaní s jej lukratívnymi majstrovstvami sveta druhoradý. To len na vysvetlenie.
AKÉ SAMOSTATNÉ VZORCE?
Vrátim sa na Slovensko a k navrhovaným prvým štyrom kategóriám. Na rozdelenie balíka pre každú z nich by bolo potrebné vytvoriť samostatné vzorce, pracujúce s veličinami, ktoré sa dajú objektívne kvantifikovať:
1) Veľkosť domácej členskej základne – premenná s veľkým významom
Vykazovala by sa samostatne v seniorskej a samostatne v juniorskej a v ďalších mládežníckych kategóriách, ako sú definované v rámci príslušnej medzinárodnej federácie. Samozrejme, na verifikáciu údajov je potrebné mať konečne plne funkčný Informačný systém športu.
Pozor: Predstavitelia vodného slalomu, čo je dlhodobo najúspešnejší slovenský olympijský šport, upozorňujú, že z dôvodu existencie malého počtu tréningových tratí a prísnych bezpečnostných obmedzení sú vo veľkosti členskej základne objektívne limitovaní. Jazdiť na divokú vodu v rámci tréningu v jednom čase môžu pustiť len obmedzený počet pretekárov, čo sa týka predovšetkým mládeže.
V debate o meraní záujmu o športy zase upozornili zástupcovia streľby, letectva aj motoristického športu, že dnes platné kritérium počtu športovcov do 23 rokov sa vzhľadom na obmedzenia v iných zákonoch nedá objektívne aplikovať na ich športy –streľbu aj technické športy preto súčasné kritériá stavajú do nevýhodnej pozície.
Som si istý, že pre štát je dôležité, aby športovali ľudia každého veku. V tých športoch, ktoré som zmienil v predošlom odseku, je síce objektívne málo športovcov do 23 rokov, ale zase sú to športy, ktorým sa v princípe dá na súťažnej úrovni venovať v oveľa vyššom veku, než vo väčšine iných. Prečo by teda mali byť výraznejšie znevýhodňované? V prípade takýchto športov by bolo na zváženie prehodnotiť význam parametra veľkosti členskej základne do 23 rokov, prípadne ho vynásobiť nejakým koeficientom.
2) Počet členských krajín príslušnej medzinárodnej športovej federácie – premenná s menším významom
Objektívne menší počet členských krajín u národných zväzov zimných športov by sa pri utvorení samostatnej kategórie „zimné olympijské športy“ dostal do pozície, že tento parameter by vstupoval do hry výlučne len medzi samotnými zimnými olympijskými športmi. Nie je fair porovnávať s ich v tomto smere s letnými, ktoré sa z hľadiska klimatických podmienok objektívne dajú vykonávať v oveľa väčšom množstve krajín. Zimné športy už zo svojej podstaty vykonávania na snehu alebo ľade jednoducho nemôžu byť celosvetové. Z rovnakého dôvodu by som aj ľadový hokej zaradil do tejto kategórie, a nie medzi ostatné olympijské kolektívne športy.
3) Počet aktívnych športovcov v danom športe vo svete – premenná s menším významom
Poznámka: Obávam sa, že nie každá medzinárodná federácia vie vyčísliť počet registrovaných športovcov. V každom prípade by však tento údaj vyjadroval reálny celosvetový záujem o vykonávanie daného športu, a nie o pozeranie sa naň. To je podľa mňa dôležitejšie.
4) V prípade olympijských športov zohľadnenie aktuálnej hierarchie Medzinárodného olympijského výboru – premenná s menším významom
U letných športov som hierarchiu uvádzal vyššie, ale existuje aj v zimných športoch, pretože je rozhodujúca pre delenie výnosov z celosvetového olympijského marketingu a z predaja vysielacích práv z OH/ZOH).
Toto kritérium by sa ako pomocné pochopiteľne uplatňovalo iba pri olympijských športoch. Aj keď priznávam, že je robené "olympijskou optikou". Napríklad golf je celosvetovo významovo určite oveľa vyššie, než naznačuje zaradenie až do piatej kategórii v hierarchii MOV. Určite to však súvisí s tým, že golf je v olympijskom programe stále len dočasne (takisto ako ragby) a navyše MOV si dobre pamätá, ako ignorantsky sa viacerí hráči svetovej špičky postavili k možnosti štartu na OH 2016 v Riu de Janeiro, kde mal golf obnovenú olympijskú premiéru po 112-ročnej prestávke...
5) Medzinárodná úspešnosť medzi dospelými aj v juniorskej kategórii – premenná s veľkým významom
Dnes sa pri jednotlivých športoch ako jedna z premenných vo vzorci berie postavenie Slovenska v medzinárodnom rebríčku dospelých a mládeže. Vyzerá to síce navonok veľmi pekne a objektívne, lenže skutočnosť je iná, pretože postavenie sa neraz nedá objektívne kvantifikovať. Treba však priznať, že súčasný model je zhovievavý voči zimným športom, ktoré sa z klimatických dôvodov, aj v dôsledku ich už spomínanej oveľa vyššej finančnej náročnosti, v množstve krajín nedajú vykonávať. Aj v nich sa totiž na použitie vo vzorci prepočítava poradie krajiny, zohľadňujúc nižší počet členov medzinárodnej federácie (prepočet je u všetkých športov spravený na 100 členských krajín).
Ani v tých športoch, v ktorých existujú rebríčky krajín, však zväčša nemá pre nás umiestenie Slovenska príliš veľkú výpovednú hodnotu. Nehovoriac o tom, že je neraz vykazované jednoznačne spochybniteľným spôsobom – tomu sa budem venovať vo štvrtom blogu.
Z hľadiska efektu pre propagáciu Slovenska v zahraničí (a to súvisí práve so záujmom o športy, ktorých meranie bolo hlavnou témou júnovej debaty) je pre nás výhodnejšie mať v konkrétnom športe jedného – dvoch medailistov z vrcholnej svetovej súťaže, než byť s viacerými povedzme jemne nadpriemernými výsledkami (ale bez akéhokoľvek výrazného) ako krajina povedzme okolo 20. – 30. miesta na svete. Vždy je zaujímavejšie to, čo vyniká, než to, čo je priemerné.
Pravda, aj tu vidím úskalie. Množstvo úspechov našich topšportovcov sa zrodilo nie vďaka tomu, že by zväzy dlhodobo pracovali systematicky a starali sa poriadne o talentovanú mládež. Nie – o ich úspešnosť sa dominantne počas dlhých rokov zaslúžili vďaka nesmiernej obetavosti a vynaloženiu obrovského množstva peňazí rodičia samotných športovcov. Myslím si preto, že značná časť PUŠ sa dnes správne poukazuje na financovanie prípravy talentovanej mládeže a jej trénerov.
Je na zváženie, či zväzom, ktoré pôsobia ako občianske združenia, je potrebné aj presne stanovovať percentá na rozdelenie z celkovej sumy PUŠ na tento účel, ako je to dnes. Mám pocit, že pri splnení všetkých možných iných zákonných povinností je to príliš obmedzujúce. Zväz predsa určite vie lepšie ako úradníci, kde je preň najdôležitejšie použiť financie. Za predpokladu, že zväz tieto peniaze použije naozaj rozumne, by to znamenalo pomoc rodičom a zmysluplnú investíciu do budúcnosti.
Vrátim sa ešte raz k definícii verejného záujmu v športe v §2 Zákona o športe: „Verejným záujmom v športe je podpora a rozvoj športu mládeže, zabezpečenie prípravy a účasti športovej reprezentácie Slovenskej republiky (ďalej len „športová reprezentácia“) na významnej súťaži, ochrana integrity športu a podpora zdravého spôsobu života obyvateľstva.“
Učenému právnického spolku so skratkou UčPS, ktorý obhajuje Zákon o športe ako Písmo sväté, musím položiť rečnícku otázku: Prečo sa vo vzorci kladie taký veľký dôraz na športovú úspešnosť a divácky záujem o športy, keď v definícii verejného záujmu v športe sa o týchto pojmoch nehovorí nič? Prečo sa zdôrazňuje iba zabezpečenie prípravy a účasti reprezentantov na významných súťažiach (ktoré pritom v zákone nijako nie sú definované...) a nie „zabezpečenie kvalitnej prípravy a úspešnej účasti“? Podľa tejto definície je teda hlavné zúčastniť sa. A pre verejný záujem je jedno, s akým výsledkom?
O téme merania úspešnosti športov bude podrobnejšie reč v mojom štvrtom blogu. V ňom poukážem aj na niektoré ďalšie absurdity súčasnej podoby premenných vo vzorci.
AKO DELIŤ PENIAZE MIMO VZORCA? PIATA KATEGÓRIA A KOMPENZAČNÁ REZERVA
Pre piatu kategóriu mimo tých už uvedených (ostatné neolympijské športy – teda pre Slovensko nie dôležité) by som navrhoval schváliť na rok rovnakú fixnú sumu pre každý zväz takpovediac na základné prežitie. Slovenská ekonomika objektívne nemá na to, aby výraznejšie podporovala 70 či 80 športov. Ale ročný príspevok vo výške povedzme 30-tisíc eur na zväz by tým „malým“ športom, ktoré na Slovensku nemajú históriu, zázemie ani početnejšiu členskú základňu a nemôžu sa pochváliť ani významnými medzinárodnými úspechmi, umožnil aspoň prežívať a plniť základné úlohy, pričom by zároveň mohli mať voľnejšie ruky pri plnení jednotlivých byrokratických povinností. Štát by im tak mohol pomôcť aj nepriamo.
Štát naozaj nemôže výrazne podporovať všetko, ale do určitej miery môže podporovať každý uznaný šport.
Zároveň treba umožniť, aby sa také športy, ktorým sa na Slovensku podarí podobný veľký „boom“ ako naposledy florbalu, mohli po prehodnotení stavu za jeden celý olympijský cyklus posunúť do vyššej kategórie (pre Slovensko dôležité neolympijské športy) a v nej sa zaradiť na popredné miesto. A naopak, niektoré upadajúce športy by mohli zo štvrtej kategórie vypadnúť do piatej. Medzi štvrtou a piatou kategóriou by teda išlo o otvorený systém. Piata kategória je definovaná už samotným názvom.
Kompenzačná rezerva
Za predpokladu, že by sa z celkovej sumy štátnych dotácií, určenej na príspevok uznaným športom na rozdelenie v rámci piatich kategórií vyčlenilo 70 percent, zvyšných 30 percent príspevku uznanému športu (PUŠ) mimo separátnych vzorcov by sa pre niektoré zväzy delilo ako tzv. kompenzačná rezerva. Pri jej rozdeľovaní na základe dohody medzi ministerskou sekciou športu a SOŠV (ktorej by určite prechádzal tuhý boj, keďže by išlo o peniaze...) by sa okrem iných zohľadňovali už v predošlej časti spomínané dôležité špecifiká. Ide o faktory ako predovšetkým význam športu pre Slovensko, ale aj základný charakter športu a prípadne i vyššia materiálová náročnosť športu, ktoré sa nedajú premietnuť do vzorcov.
Za dôležitý faktor pri rozdeľovaní kompenzačnej rezervy považujem aj zohľadnenie dlhodobej medzinárodnej úspešnosti športu (mám na mysli za obdobie celej éry slovenskej samostatnosti), pretože v nej sa odráža nielen povedzme momentálna existencia silnej alebo slabej generácie, prípadne výnimočného jedinca typu Sagana, Moravcovej, Kuzminovej, či Vlhovej, ale dlhodobý trend.
Žiada sa mi tu upozorniť na niečo, čo si mnohí zrejme ani neuvedomujú. Na Slovensku sú len dva olympijské športy – a v rámci jedného z nich dve odvetvia – ktoré sa v ére našej samostatnosti takmer každoročne starajú o medailové zisky z vrcholných podujatí dospelých aj mládeže. Sú to vodný slalom, rýchlostná kanoistika a športová streľba. O spŕšku medailí z vodáckych tratí aj strelníc sa za 27 rokov postarala celá plejáda športovcov v seniorskom i juniorskom veku. Pod ich medaily sa podpísalo viacero trénerov. Tieto športy teda neustále preukazovali, že to v nich vedia dobre robiť – a to by sa malo nejako prejaviť aj na výške ich dotácií, bez ohľadu na prípadný jeden slabší rok.
Som hlboko presvedčený, že vzhľadom na veľkosť a ekonomickú silu našej krajiny, ktorá je (keď zostanem len v Európe, ľudnatejšie kontinenty radšej nespomínam) veľmi zlomková v porovnaní s Nemeckom, Veľkou Britániou, Francúzskom, Talianskom, Španielskom, Poľskom či Ruskom, je naivné očakávať, že našinci sa budú masovejšie presadzovať vo veľkých profesionálnych športoch. To by sme do futbalu, ale aj do tenisu a niektorých ďalších športov museli napumpovať niekoľkonásobne viac peňazí, než si môžeme dovoliť. A museli by sme tu mať aj marketingový trh (predaj permanentiek, klubových suvenírov, drahé vysielacie práva, atď.) takého rozmeru, aký tu objektívne nikdy mať nemôžeme. Občas sa síce aj v profesionálnych športoch môže objaviť fenomén typu Sagan či Vlhová, ale to sú takpovediac úkazy. Nie sú produktom podmienok, utváraných štátom ani zväzmi, lež ich rodičmi. Pritom zväzy rady finančne profitujú z ich úspechov..
Naopak, podľa mňa je pre Slovensko najschodnejšia cesta prostredníctvom výraznej podpory tzv. menších športov, v ktorých svetový úspech nestojí zďaleka toľko peňazí a v ktorých sa dlhodobo máme o čo oprieť. To je práve prípad vodného slalomu, rýchlostnej kanoistiky či športovej streľby, ktorých aktéri žijú aj dominantne trénujú na Slovensku, a nemusia ísť svoj talent zveľaďovať do profesionálnych klubov v zahraničí.
Kontrolná otázka: Koľko percent našich najlepších v kolektívnych športoch a v individuálnych profesionálnych športoch pôsobí doma? Presnú odpoveď nepoznám, ale keby si išli meno po mene a zamerali by sme sa na športovcov, ktorí majú vysokú svetovú výkonnosť, percentuálne vyčíslenie by určite bolo veľmi nízke.
Je fakt, že drvivá väčšina našich najlepších v týchto športoch pôsobí v zahraničí. Okrem toho, že ako medializované hviezdy pútajú pozornosť verejnosti (a teda aj mládeže) a v prípade ochoty reprezentovať Slovensko prinášajú našej krajine aj pridanú hodnotu, je však v princípe ich reálny dosah na športové dianie v ich domovine malý. Výnimkou sú tí, ktorí na Slovensku zakladajú svoje športové akadémie (Sagan a ďalší) a prípadne (najmä hokejisti) financujú výstavbu nových športovísk. Našťastie, máme aj takých.
VZOREC NEAKCEPTUJE ĎALŠIE FAKTORY, KTORÉ PRITOM TVORIA SPOJENÉ NÁDOBY
Ak berieme do úvahu kritériá medzinárodnej úspešnosti a veľkosti členskej základne jednotlivých športov, musíme brať do úvahy aj rozsah a stav športovej infraštruktúry pre jednotlivé športy. Tento faktor má totiž priamy dopad na výšku členskej základne. Tí, ktorí sú chudobní športoviskami, alebo limitovaní ich kapacitou, sú logicky chudobní aj počtom aktívnych športovcov – a keďže je to aj premenná vo vzorci, sú zároveň ochudobnení na príspevku.
V tomto smere je naozaj pozoruhodné, že z troch našich výstavných športov sa len jeden (vodný slalom) môže dlhodobo pochváliť dvoma kvalitnými domácimi areálmi (v Čunove a v Liptovskom Mikuláši), aj keď oba už potrebujú modernizáciu. Na rýchlostnú kanoistiku nemáme zatiaľ ani jednu regulárnu dráhu (dúfajme, že o niekoľko rokov bude dobudovaná prvá na Zemníku...), takže celá garnitúra olympijských medailistov a majstrov sveta z Komárna vyrástla na tečúcej vode. A na streľbu nemáme žiadny špičkový tréningový ani súťažný areál. Z tohto pohľadu sú dlhodobo výsledky našich „štrekárov“ aj strelcov zázračné. Ako túto skutočnosť zohľadňuje vraj objektívny vzorec? Nijako!
Na zveľadovanie športovej infraštruktúry, v ktorej sú na Slovensku obrovské resty (Jozef Gönci, ktorý bol donedávna štátnym tajomníkom MŠVVŠ SR pre šport, na základe analýzy odhadol celkový modernizačný dlh v tejto oblasti na pol miliardy eur), sa majú poukazovať financie z Fondu na rozvoj športu. Chcem veriť, že to tak naozaj bude, pretože stav infraštruktúry sa priamo podpisuje pod úbytok členskej základne a nepriamo aj pod zhoršovanie našich výsledkov na medzinárodnom fóre. Na tento účel určite treba vynaložiť masívne investície, pretože aktuálny nedobrý stav športovej infraštruktúry predstavuje zásadný limit.
Na druhej strane, Zákon o Fonde na podporu športu tejto verejnoprávnej inštitúcii (VPI) ukladá množstvo ďalších úloh, ktoré sú tiež veľmi dôležité. Ministerstvo školstva sa v poslednom čase snaží fondu určovať, aké majú byť jeho priority, čo je neprípustné. Fond nie je organizácia v správe rezortného ministerstva, ale ako VPI je samostatná a nezávislá od ministra alebo štátneho tajomníka pre šport, či sa im to páči, alebo nie. Trochu som však odbočil od hlavnej témy.
Fond na rozvoj športu a financovanie športu jeho prostredníctvom predstavuje samostatnú kapitolu, preto sa mu na tomto mieste nevenujem. Podľa mňa by sa mal v rámci toho, čo mu ukladá zákon, sústrediť na financovanie tých oblastí v športe, v ktorých nás najviac „tlačí topánka“. Subjektivizmu sa pritom objektívne nebude dať vyhnúť. Sú totiž veci, ktoré sa jednoducho nedajú zmestiť do žiadneho vzorca.
Rozvinutosť športov u nás je do značnej miery podmienená rozvinutosťou infraštruktúry pre ne a ich dostupnosťou pre aktívne vykonávanie verejnosťou. Musím preto upozorniť, že ak štátny tajomník MŠVVŠ SR Ivan Husár hovorí, že avizované voľnočasové poukazy (a v ich rámci aj „športové“) sú liekom na všetko, má to jedno nemalé úskalie. Peniaze z poukazov sa v prípade športových aktivít majú minúť v kluboch, ktoré si vyberie dieťa, resp. jeho rodič. Treba si však uvedomiť, že zvýhodnené pritom logicky budú športy, ktoré na mnohých miestach Slovenska disponujú patričnou infraštruktúrou. Tam, kde príslušné športovisko nie je, si dieťa nebude môcť vybrať daný šport, ani keby ako chcelo.
V našom športe jednoducho existujú viacnásobne spojené nádoby, v ktorých sa všetko navzájom ovplyvňuje. A pri rozhodovaní o vážnych veciach jednoducho túto prepojenosť treba brať vážne do úvahy. Do vzorca sa však vybralo len to, čo vyhovovalo jeho presadzovateľom, tvorcom a obhajcom. Pritom ani tie „vyseparované“ údaje, z ktorých sa vypočítava výška príspevku pre jednotlivé športy, nie sú zďaleka hodnoverné a relevantné. Už som o tom písal a ešte budem.
Som presvedčený, že mnou navrhovaný model by celkove predstavoval oveľa objektívnejší „automat“, než je ten dnešný. Preto ho predkladám na uvažovanie. Samozrejme, nebol by dokonalý. Taký jednoducho neexistuje a ani sa nedá vymyslieť.
O ČOM BUDE REČ NABUDÚCE?
O AUTOROVI BLOGU
ĽUBOMÍR SOUČEK (59 rokov)
Som absolvent štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Posledné dva roky štúdia som bol štipendista v denníku Šport. Mám za sebou štyridsať rokov publicistickej činnosti. Najprv predovšetkým štvrťstoročie v denníku Šport, od roku 2006 na webovej stránke a v periodických i neperiodických publikáciách Slovenského olympijského a športového výboru, ale celé desaťročia aj v ďalších médiách.
Štvrťstoročie som viedol anketu Športovec roka (dva roky ešte za existencie ČSSR). Viedol som aj anketu Slovenský športovec storočia. To všetko predpokladalo moju naozaj dobrú orientáciu vo výkonnosti našich športovcov i vo „výtlaku“ úspešnosti jednotlivých športov a v posudzovaní ich významu. Inak by ma takýmito zodpovednými úlohami nepoverili.
Ako zostavovateľ prvej edície Kroniky športu som v roku 1998 zakladal dodnes trvajúcu tradíciu športových ročeniek na Slovensku. Dominantne som bol podpísaný pod prvými tromi Kronikami športu, mapujúcimi obdobie rokov 1993 – 1997, 1998 a 1999. Potom som sa tejto nesmierne namáhavej práce vzdal, ale v prípade mnohých ďalších ročeniek som v nich sumarizoval celoročné športové dianie doma i vo svete.
Ako autor či spoluautor som podpísaný pod desiatkami kníh a brožúr predovšetkým s tematikou olympijského hnutia, ale aj plávania, zjazdového lyžovania či športovej gymnastiky, čo sú športy, ktorým som sa roky venoval v denníku Šport. V užšom kontakte som bol aj so vzpieraním, atletikou, cyklistikou a vodným slalomom, kedysi dávno aj s mládežníckym futbalom, vo voľnejšom aj s rýchlostnou kanoistikou či s klasickým lyžovaním. A pracoval som aj ako hovorca Slovenského zväzu ľadového hokeja, čiže som zblízka prežíval dianie v jednom z dvoch najpopulárnejších športov na Slovensku.
Pracovne som pôsobil na šiestich OH a na siedmich ZOH. Pokiaľ viem, žijú len dvaja Slováci, ktorí majú na konte o jednu „olympijskú“ účasť viac. Z 36 olympijských medailí v histórii samostatného Slovenska som bol „naživo“ pri zisku 32. O väčšine z nich som aj písal, či už do novín, alebo do olympijských knižných pamätníc. Zúčastnil som sa aj na viacerých multišportových svetových a európskych mládežníckych podujatiach a na množstve svetových a európskych šampionátov v rôznych športoch, či na mnohých pretekov Svetového pohára.
Mám teda solídny všeobecný prehľad o športovom dianí, predovšetkým v individuálnych športoch. A tí, čo ma poznajú, vedia, že na niektoré veci mám veľmi dobrú pamäť. V športe a v dianí okolo neho si za tých štyridsať rokov novinársko-publicistického pôsobenia pamätám naozaj hodne.
Tí, čo ma naozaj poznajú, vedia aj to, že na viaceré kľúčové veci z oblasti športu mám už dlhé roky veľmi konzistentné názory – nezávisle od toho, či pracujem v novinách alebo v občianskom združení.
Ako novinár som nikdy nemal problémy vyjadrovať svoje názory verejne a byť pod nimi podpísaný. V tomto prípade ma dlho brzdila len pracovná pozícia mediálneho riaditeľa SOŠV, v ktorej pôsobím. Ale blog vyjadruje moje súkromné názory, nie názory SOŠV.
