Držiteľ Ceny Jána Popluhára a niekdajší elitný chodec Pavol Blažek: Možno to znamená viac ako titul majstra Európy
Na minulotýždňovej slávnosti odovzdávania cien Klubu fair play Slovenského olympijského a športového (KFP SOŠV) si najvyššie slovenské ocenenie fair play – Cenu Jána Popluhára – za rok 2022 prevzal niekdajší elitný chodec, 64-ročný Pavol Blažek.
Reprezentačná kariéra rodáka z Trnavy (nar. 9. júla 1958) najprv v československých a potom v slovenských farbách trvala dlhých 18 rokov. Hoci bol dlhý čas v tieni olympijského šampióna zo Soule 1988, o dva roky mladšieho Jozefa Pribilinca, tiež dosiahol výnimočné úspechy.
Na európskom šampionáte 1982 v Aténach dopochodoval Pavel Blažek na 20 km trati na treťom mieste – práve za Pribilincom. V roku 1990 v Splite sa na rovnakej trati stal majstrom Európy. O 19 dní neskôr utvoril na 20 časom 1:18:13 h svetový rekord, ktorý vydržal štyri roky. V tom istom roku ho naši športoví novinári zvolili za najúspešnejšieho športovca Slovenska.
Štyrikrát štartoval na olympijských hrách, pričom o piaty štart – v Los Angeles 1984 – vinou československého bojkotu prišiel. Pod piatimi kruhmi Pavol Blažek najlepšie obstál pri premiére v Moskve 1980 – na 50 km skončil desiaty, na 20 km štrnásty. Naposledy sa predstavil ako 38-ročný v Atlante 1996.
Treba povedať, že ani v Sydney na OH 2000 priezvisko Blažek vo výsledkových listinách nechýbalo. Doslovne otcových šľapajach tam kráčala jeho dcéra Zuzana Blažeková. A chôdzi sa venoval aj jeho syn Michal, strieborný na juniorských ME 2003.
Pavol Blažek bol vynikajúci športovec, ale ľudia mali možnosť spoznať ho aj ako fajn chlapíka – pokojného, mierneho, často usmiateho. Neboli s ním spojené žiadne škandály ani aféry. Spĺňal to, čo o športovcoch dávnej minulosti hovorievala legendárna Dana Zátopková: „Kedysi si ľudia hovorili – veď to je športovec, ten by predsa neurobil nič zlé.“
Práve vďaka spojeniu dlhoročnej vysokej športovej výkonnosti s nadmieru športovým správaním a slušným vystupovaním získal Pavol Blažek teraz najvyššie slovenské ocenenie pre rytierov športu.
Pri tejto príležitosti sme sa s ním pozhovárali.
● Pavol, dá sa pri športe, akým je chôdza, nejako podvádzať, teda byť unfair?
„Dá sa. Sú chodci, ktorí – nepovedal by som, že bežia, ale trochu si povolia kolienko. Keď ide spolu veľká skupina, tak sa pichnú do klbka chodcov, kde ich rozhodcovia poriadne nevidia a povolia si kolienko, vďaka čomu oddychujú.“
● Vám sa stalo, že vás pri pretekoch rozhodcovia nespravodlivo napomínali, alebo nedajbože až stiahli z trate?
„Samozrejme, že každý je nešťastný, keď ho diskvalifikujú a vníma to ako krivdu. Mne aj Jožovi Pribilincovi sa to stalo v roku 1984. Vtedy nás nepustili na olympiádu do Los Angeles a štartovali sme na ,trucolympiáde´ menom Družba v Moskve. A tam nás asi neprávom stiahli z trate – najprv tri kilometre pred cieľom z vedúcej pozície Joža a potom takisto z vedúcej aj mňa. Vnímali sme to tak, že prvý musel prísť do cieľa sovietsky pretekár...“
● Navonok pôsobíte veľmi pokojným dojmom. Sú veci, ktoré vás vedia rozčúliť?
„Vedia, ale ja som taký pohoďák. Vždy som bol taký skôr utiahnutý.“
● V banskobystrickej Dukla ste trénovali v elitnej chodeckej skupine trénera Juraja Benčíka. Ten je známy ako dosť výbušný človek a ani Jozef Pribilinec nebol počas športovej kariéry jednoduchý prípad. Ako sa vám roky trénovalo v spoločnosti takýchto dvoch výrazných osobností, s ktorými asi nebolo vždy jednoduché vyjsť?
„Keď mám pravdu povedať, ja som vnímal, že sa hádajú a ,hafkajú´ na seba, ale ja som si svoje športovanie užíval. Mal som parťáka Romana Mrázka. Obaja sme boli utiahnutejší ako Jožo.“
● Ktorý z dvoch životných úspechov má pre vás väčšiu cenu – titul majstra Európy, alebo svetový rekord?
„Určite titul majstra Európy. Ten mi totiž nikto nikdy nezoberie. Ale o svetový rekord som po štyroch rokoch prišiel.“
● Čo zo svojej športovej kariéry ľutujete, že to mohlo byť lepšie?
„Zo štyroch olympiád je to soulská v roku 1988. Jožo Pribilinec tam na dvadsiatke získal zlato, Roman Mrázek skončil piaty, ale ja až pätnásty. Všetci traja sme boli pripravení výborne, ale asi mi nesadla aklimatizácia. Skončil som z nás najhoršie. Na päťdesiatke som obsadil dvanáste miesto.“
● Čo sa odohráva v hlave pretekára, keď sa blíži do cieľa?
„Napríklad rozmýšľa, kde v pretekoch spravil chybu. Na mojich posledných OH v roku 1996 v Atlante som na 20 km určite chcel skončiť lepšie, než na 45. mieste. Keď som vchádzal na štadión, prebleskla mi hlavou myšlienka – dosť, stačilo. Týmto štartom som v podstate ukončil svoju profesionálnu športovú kariéru.“
● Vtedy ste mali 38 rokov. Ako vyzeral váš život potom?
„Ešte rok som pôsobil v ASVŠ Dukla Banská Bystrica. Potom som dva roky pracoval ako tréner pracoval v súkromnom klube, ktorý sa rozpadol. Viedol som tam troch zverencov. Následne som bol rok nezamestnaný. A v roku 2000 som sa vrátil na Duklu.“
● Vo VŠC Dukla ste sa dlho starali o propagáciu a o kontakt s médiami. Robili ste to od začiatku?
„Názvy mojej funkcie sa menili, ale v podstate som celé roky až do môjho odchodu do dôchodku pred takmer tromi rokmi robil to isté.“
● Musela to byť pre vás ako niekdajšieho špičkového športovca veľká zmena, keď ste začali pracovať v kancelárii...
„Ako športovec som si to nikdy nedokázal predstaviť a vidíte – v kancelárii som napokon prežil dvadsať rokov. Nebolo až také ťažké si na to zvyknúť. Dalo sa to zvládnuť.“
● Uľahčila vám to pokojná a nekonfliktná povaha?
„Zrejme áno.“
● To, čo ste robili predtým na Dukle vy, robí dnes dvojnásobná olympijská víťazka vo vodnom slalome Elena Kaliská?
„V podstate áno, ale ona je vedúca. My sme boli na propagačnom oddelení predtým len dvaja, ona teraz vedie štvorčlenný tím.“
● Je o vás známe, že neustále športujete, akurát chôdza ste vymenili za behanie. Aké sú vaše priemerné tréningové dávky?
„Behám zhruba päťdesiat kilometrov týždenne. Za každého počasia. Nespohodlnel som.“
● Na akých súťažiach sa teraz zúčastňujete?
„V minulosti som behával aj maratóny, teraz už len polmaratóny. Na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach behávam v detvianskom kroji.“
● Získali ste najvyššie slovenské ocenenie v oblasti fair play – Cenju Jána Popluhára. Čo to pre vás znamená?
„Je to pre mňa veľké ocenenie. Dokonca možno znamená viac ako môj titul majstra Európy. V chodeckých pretekoch som bol pripravený na konkrétny deň a na konkrétnu hodinu, ale toto ocenenie je za celoživotné pôsobenie.“
