Dvojnásobný olympionik v cestnej cyklistike Milan Dvorščík (na OH 1996 v Atlante 34. v časovke a 59. v pretekoch s hromadným štartom, na OH 2000 v Sydney 87. v pretekoch s hromadným štartom) je amatérsky vicemajster sveta v cestnej cyklistike 1994 v talianskom meste Capo d´Orlando. Vďaka tomuto úspechu, ktorý bol v ére cestnej cyklistiky, vtedy ešte rozdelenej na amatérsku a profesionálnu, unikátny nielen v rámci Slovenska, ale aj Česka, sa u nás stal aj Športovcom roka 1994 Momentálne sa venuje v cyklistickej sfére rozhodcovskému povolaniu.

V sobotu 7. marca dovŕši rodák z Považskej Bystrice Milan Dvorščík okrúhlu päťdesiatku. Pri tejto príležitosti sme sa s ním pozhovárali.

Aká bola vaša cesta k cestnej cyklistike, ktorej ste sa venovali najprv ako pretekár a momentálne v úlohe rozhodcu?

K športu som sa dostal v dedinke Praznov, z ktorej pochádzam. Hrával som tam futbal, ale zrušili nám žiacku kategóriu, preto som následne hľadal iné uplatnenie  v športe. Vždy ma lákal tenis, keďže som sa narodil presne o desať rokov neskôr ako Ivan Lendl. Avšak zo základnej školy v Považskej Bystrici sme boli povzbudzovať pelotón Pretekov mieru, navyše  spolužiak bol vynikajúci cyklista, preto som sa nakoniec rozhodol pre cyklistiku.

Ako vnímate vaše úspechy v juniorských kategóriách?

Vnímam to tak, že v Česko-Slovensku resp. na Slovensku je veľa talentovaných športovcov. Aj naša generácia bola veľmi silná, napríklad so mnou súťažili František Trkal či Pavel Padrnos, ktorý bol v tíme s Lancom Armstrongom aj na Tour de France. Som rád, že sme uspeli vo svetovej cyklistike a dokázali sa presadiť v takejto konkurencii. Myslím si, že to platí aj dnes, avšak dnešným mladým cyklistom chýba najmä správne vedenie a overené know-how.

Zúčastnili ste sa na dvoch olympiádach. Začnime americkou Atlantou 1996. Aké máte spomienku na toto dejisko?

Atlanta bola zaujímavá tým, že prvýkrát v histórii cestnej cyklistiky v nej štartovali aj profesionáli. Bol to krok do neznáma. Dávali sme si otázky, ako to bude vyzerať, respektíve či to budeme schopní zvládnuť. Bol som spokojný s tým, že preteky som dokončil v hlavnom pelotóne. Výsledok okolo 50. miesta preto považujem za úspech, keďže sme už súťažili s profesionálmi.

A ako by ste videli vaše pôsobenie v Sydney 2000?

Vedel som, do čoho idem. Bol som tiež veľmi dobre pripravený. Avšak vinou mojej tvrdohlavosti a nedostatočných vedomostí som spravil chybu. Keď to poviem jednoducho, tak na olympiádu sa nechodí testovať stravovacie návyky. V priebehu pretekov som dostal takzvaný "hlaďák".

Čo celkovo vo vás evokuje pojem olympiáda?

Pre cyklistov to z môjho pohľadu nie je až taký vrchol ako pre iné športy. Dalo by sa to porovnať s ľadovým hokejom. Pre niektorých hokejistov vyhrať Stanley Cup je možno viac ako olympijské hry, čo sa dá počuť z niektorých vyjadrení. Cyklistika podobne, má Tour de France alebo majstrovstvá sveta,  je to však porovnávanie hrušiek s jablkami. V každom prípade, olympijské hry sú jeden veľký zážitok. V Atlante som vynechal otvárací ceremoniál, avšak keď som ho pozeral v televízii, rozhodol som sa, že ak budem mať ďalšiu príležitosť, určite sa na ňom budem chcieť zúčastniť. Podarilo sa mi to v Sydney a bol to pre mňa nezabudnuteľný moment.

Foto

Archív - Milan Dvorščík

Boli ste v roku 1994 amatérskym vicemajstrom sveta, čo pre vás znamená tento výsledok?

Pre mňa to, že aj človek z malého Slovenska dokáže urobiť veľké veci. To, čo sa zdá na prvý pohľad nemožné, sa dá dosiahnuť tvrdou prácou a vytrvalosťou. Bol som prvý Slovák, ktorý dokázal v cestných pretekoch jednotlivcov na majstrovstvách sveta získať medailu. Pre mňa to bolo veľké zadosťučinenie, pretože v predchádzajúcom roku som mal momenty, keď som nevedel, kam sa moja športová kariéra bude uberať. Vďaka tomuto výsledku však všetky nezdary boli zabudnuté. Titul Športovec roka bol už iba čerešničkou na torte.

Onedlho po tom sa však amatérska a profesionálna cyklistika zjednotili. Ako vidíte tento fakt?

Pojem amatérska cyklistika môže evokovať, že to bola cyklistika na nižšej úrovni. V tej dobe tam však štartovali síce mladší pretekári zo Západu, ale zase všetci najlepší športovci z východného bloku. Tí potom prechádzali do profesionálneho pelotónu, kde boli tiež veľmi úspešní, ako napr. Nemec Olaf Ludwig, či Uzbek Džamolidin Abdužaparov, ktorí vyhrávali etapy aj na Tour de France.

Spomínali ste, že aj vďaka Pretekom mieru ste sa dostali k cyklistike. Nechýbajú vám?

Z môjho pohľadu určite áno. Čo sa týka nás päťdesiatnikov a vyššie, na tieto preteky, ktoré každoročne viedli cez územie troch krajín (Poľsko, plus vtedajšie Československo a NDR), spomíname s nostalgiou. Ja osobne považujem za veľkú škodu, že sa v nich nepokračuje. Po rozpade východného bloku sa posilnili národné tour napríklad Okolo Poľska v Poľsku, či Deutschland Tour v Nemecku, ktoré získavajú na popularite. Rád by som však privítal znovuobnovu Pretekov mieru. Sú už dosť "zaprášené", ale svoju slávu by si ešte získali. Počul som, že boli určité aktivity pre ich reštart, ale je to spojené nielen s personálnym ale aj s finančným zabezpečením. Preto návrat Pretekov Mieru  na scénu vidím momentálne dosť skepticky.

Po vás prišli na scénu Matej Jurčo, bratia Velitsovci a napokon Saganovci s Kolářom a Baškom, ako ich vnímate?

Matej Jurčo tiež ukázal, že na Slovensku talenty sú. Tým by som hneď nadviazal aj na bratov Velitsovcov. Všetko sú to športovci, ktorým systém dával určité podmienky, aby mohli bicyklovať, vyrástli však pod taktovkou svojich rodičov. Rovnako to vidíme aj v iných športoch, napríklad keď sa pozrieme na Zuzulovú či Vlhovú. Naši úspešní športovci sú buď vedení svojou rodinou, alebo musia odísť do zahraničia. Môj názor je, že slovenský šport nemá materiálne a finančné možnosti, aby športovci u nás naplno preukázali svoj talent. Mohli by sme ísť takou slovinskou cestou, t.j. vychovávať svoje talenty v mládežníckych kategóriách a potom im umožniť prestup do zahraničných tímov s profesionálnymi podmienkami. Som presvedčený, že ak by Peter Sagan ostal na Slovensku, tak by sa majstrom sveta nestal.

V tomto ohľade sa ponúka otázka - ako vidíte osobu Petra Sagana?

Petra poznám odmalička, keďže som rozhodca. Viackrát som s ním bol aj na pretekoch, napríklad vo Francúzsku. Aj tam vynikal nad ostatnými. Ale okolo Petra vyrastalo viacero podobne dobrých športovcov, ktorí keby mali rovnaké podmienky ako Peter, tiež by sa zúčastňovali na elitných svetových podujatiach. Mnohí mladí vidia Petra Sagana ako mimozemšťana. Myslia si, že to, čo sa mu podarilo, je niečo nedosiahnuteľné. Aj my sme sa tak pozerali na Západný blok. V súčasnosti ide o to, aby si naši športovci uvedomili, že keď to dokáže Peter Sagan, môžu to dokázať aj oni.  Z môjho pohľadu na Slovensku talenty sú, ale z rôznych dôvodov predčasne končia. Momentálne slovenská cyklistika je na tom tak zle, že okrem Petra Sagana  môže spĺňať podmienky pre štart na Tour de France iba jeho brat Juraj alebo Erik Baška ako šprintér. Po nich je veľká diera a vidím to tak, že v najbližších piatich rokoch tam ani nikto iný nepribudne.

Budúcnosť slovenskej cyklistiky teda v najbližších rokoch nevidíte veľmi ružovo?

Talenty máme predovšetkým v kategóriách žiakov a kadetov, ale úroveň slovenských cyklistov v kategóriách juniorov a U23 je doslova tragická.

Vzhľadom na to vyvstáva otázka, či vidíte prínos smerom k budúcnosti napríklad v detskej Tour Petra Sagana?

Toto je veľké dielo a ,dávam klobúk dole´ pred týmto podujatím. Ja ale tvrdím, že reťaz je taká silná, ako jej najslabší článok. Môžeme mať silného Sagana a silnú detskú Tour Petra Sagana, ale keď nám nefungujú ostatné články, tak sa reťaz roztrhne. Preto je potrebné zlepšiť  prechod z mládežníckych kategórii do kategórie dospelých. Potom slovenská cyklistika môže napredovať.

Foto

Archív - Milan Dvorščík

Pre zaujímavosť: Ako vidíte z vášho pohľadu rozhodcu UCI dávnejší incident Sagan verzus  Cavendish na Tour de France? 

Vnímam to z dvoch pohľadov. Jeden profesionálny, z ktorého tam pre mňa nič prekvapivého nebolo. Vyjadril som sa aj vo viacerých médiách, že v súlade s etickým kódexom rozhodcov UCI, sa k tomuto incidentu, respektíve k rozhodnutiu rozhodcov nebudem vyjadrovať. Rovnako aj iní kolegovia sa nevyjadrujú k mojim rozhodnutiam, keď som ja členom rozhodcovského zboru. Okomentoval som iba, z čoho rozhodcovia vychádzali a ktoré články pravidiel UCI brali do úvahy. Bolo to však len a len ich rozhodnutie. V takýchto prípadoch treba brať do úvahy, že rozhodovanie môže byť nespravodlivé, lebo nemáte dostatok času na úplné preskúmanie prípadu alebo na hľadanie stopercentnej pravdy. Aj ja som bol raz v podobnej situácii. Bol som vo funkcii hlavného rozhodcu a na pretekoch sme sa zaoberali podobným kontroverzným prípadom. Z dôvodu únavy rozhodcov prišlo k hlasovaniu o rozhodnutí prípadu tesne pred polnocou. Hoci sa mi odhlasované rozhodnutie nepozdávalo, predstúpil som pred médiá s konkrétnymi výsledkami. Na druhý deň bola etapa, preto bolo potrebné urobiť rozhodnutie a ,preťať gordický uzol´, aby preteky mohli pokračovať. Buď sa trafíte, alebo budú polemiky.

Koľko trvá prešetrovanie, resp. do akého momentu musíte vydať rozhodnutie?

Dá sa povedať, že dokiaľ sa neodštartuje ďalšia etapa. Potom už je koniec a nedá sa s tým nič urobiť. V spomínanom incidente Peter neodštartoval a už sa viac nemohol zapojiť do pretekov. To je oficiálny výraz. V praxi to väčšinou znamená, pokiaľ rozhodcovia nejdú spať. Väčšinou to býva okolo 23. - 24. hodiny. Musíme si uvedomiť, že rozhodcovia sú veľmi unavení, keďže od rána sú na nohách, potom strávia etapu v aute a následne robia dokumenty z pretekov, respektíve riešia prípady z priebehu etapy a musia robiť rozhodnutia. Ja tiež nemám úplné a presné informácie, ako rozhodcovia postupovali pri incidente Petra s Cavendishom.

Hovorili sme o profesionálnom pohľade na vec. Aký je ten druhý?

Nazval by som to slovenský pohľad. Určitým spôsobom som sklamaný z vyjadrení niektorých funkcionárov SZC, ktorí vytvárali dojem, že súhlasím s rozhodnutím rozhodcov, len aby mi úmyselne poškodili. Ja som smeroval moje vyjadrenie v súlade s etickým kódexom rozhodcu UCI, t. j. nemohol som zastávať žiadnu zo strán, resp. odsudzovať rozhodnutia rozhodcov na iných pretekoch. Plne však chápem fanúšika, ktorý mal pocit, že jeho miláčikovi niekto úmyselne ukrivdil a cítil sa rozčúlene. Avšak ja ako rozhodca sa v takýchto prípadoch nemôžem nechať ovládať emóciami, ale práve naopak, musím sa pridržiavať faktov, pravidiel a príslušných postupov. Áno, som si vedomý, že 99 percent Slovákov v tom momente odo mňa očakávalo prudké odsúdenie rozhodnutia rozhodcov a UCI. Ako som však už spomínal, konal som v súlade s etickým kódexom rozhodcov UCI a nechcel som si ,prihrievať polievočku´, respektíve byť populistický.

Ako to vnímali fanúšikovia alebo samotní aktéri?

Stále od ,fanúšikov´ počúvam, že aký som bol poplatný UCI a že som bol protislovenský. Vnímam to ako klasické reči rozhorčeného fanúšika. Mne išlo najmä o profesionalitu, ktorú som dodržal. Som preto na seba hrdý, že som odolal takému tlaku, aj keď som si za to veľkú popularitu na Slovensku nezískal. Pozrime sa na tento prípad ešte z iného uhla pohľadu. Kto by mal byť z môjho vyjadrenia najviac nahnevaný? Asi sa zhodneme, že by to mali byť členovia tímu Bora-hansgrohe, ako napríklad Jano Valach, Peter Doležal, či samotný Peter. Avšak, ak sa ich opýtate, tak Vám povedia, že so mnou problém nemajú. Práve naopak, ja s nimi vychádzam veľmi dobre. Jano Valach ma veľakrát osloví ohľadom pravidiel, ktoré spolu predebatujeme. Rovnako s Petrom Saganom vychádzame profesionálne. Ak to niektorí ľudia stále vnímajú negatívne, je zrejmé, že nemajú prehľad, ako to vo svetovej cyklistike chodí. Som však presvedčený, že postupom času ľudia pochopia, že rozhodca sa nemôže držať emócií ale pravidiel.